Moje úsilie robiť múdre rozhodnutia

ROZPRÁVA GUSTAVO SISSON

Keď som mal 12 rokov, rozhodol som sa, že budem lekárom, hoci som bol vášnivým plavcom. Ale asi v tom istom čase som začal študovať Bibliu, čo viedlo k tomu, že som chcel slúžiť Bohu. Čo sa stalo s mojimi rozdielnymi ambíciami a záujmami? Dali sa zlúčiť?

V ROKU 1961 začala s mojou mamou a so mnou študovať Bibliu misionárka Jehovových svedkov v Brazílii Olive Springatová. Pre odpor zo strany môjho otca, uznávaného lekára v Pôrto Alegre, sme prestali študovať. No Olive s nami udržiavala kontakt a po čase som v tom, čo som sa naučil, rozpoznal zvuk pravdy. Ale vtedy ma od duchovných vecí odpútavala moja plavecká aktivita.

Keď som mal 19 rokov, zoznámil som sa v mojom plaveckom klube s atraktívnou mladou ženou, ktorá sa volala Vera Lúcia, a začali sme spolu chodiť. Mama sa s ňou rozprávala o našej viere a Veru to zaujalo. Skontaktoval som sa preto s Olive a ona začala s nami študovať Bibliu napriek odporu otca Very Lúcie.

Vera Lúcia pokračovala v štúdiu a napredovala v biblickom poznaní. Začala dokonca viesť biblické štúdium s pracovníkmi nášho plaveckého klubu. Ja som sa v tom istom čase sústreďoval na tréning na nadchádzajúce národné plavecké preteky.

Po tom, čo sme vyše roka študovali a navštevovali kresťanské zhromaždenia, začal otec Very Lúcie tušiť, že sa niečo deje. Keď sme sa raz vracali zo zhromaždenia, čakal nás a chcel vedieť, kde sme boli. Odpovedal som mu, že sme boli na kresťanskom zhromaždení a že aj keď náboženstvo nie je preňho dôležité, pre nás je to otázka života a smrti. S povzdychom povedal: „Nuž, ak je to otázka života a smrti, budem to jednoducho musieť prijať.“ Odvtedy sa jeho postoj zmenil, a hoci sa nikdy nestal Jehovovým svedkom, bol v časoch tiesne naším blízkym priateľom a spoločníkom.

Rozhodovanie

Rozhodol som sa, že po národnom šampionáte s pretekaním skončím, ale dve víťazstvá a brazílsky rekord na 400 a 1500 metrov voľným štýlom mi zaistili účasť na Panamerických hrách v Cali (Kolumbia) v roku  1970. Hoci Vera Lúcia bola proti tomu, aby som na ne šiel, začal som trénovať na tieto hry.

Keďže som v Cali dobre zaplával, tréneri sa ma pýtali, či by som nechcel trénovať na olympijské hry. Pomyslel som si na svoje nedokončené štúdium medicíny a nádherné pravdy, ktoré som sa dozvedel o Jehovovom predsavzatí, a tak som sa vzdal všetkých myšlienok na to, že by som si budoval kariéru plávaním. Odvtedy som robil rýchle duchovné pokroky. V čase olympijských hier v Mníchove v Nemecku v roku 1972 sme s Verou Lúciou symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. To povzbudilo mamu, aby pokračovala v biblickom štúdiu, a o nejaký čas bola aj ona pokrstená.

Odpor zo strany otca po matkinom krste zosilnel. Napokon sa naša rodina rozpadla, a keďže som bol ešte stále na univerzite, museli sme žiť z maminej malej penzie a z peňazí z predaja nášho domu. Preto sme našu svadbu s Verou odsunuli na neskoršie. Vynikajúce poučovanie, ktoré som od svojho otca dostával, mi vlastne pomohlo rozhodnúť sa tak, ako som sa rozhodol. Často hovorieval: „Neboj sa odlišovať“ a „Nie vždy je pravda na strane väčšiny.“ Jedným z jeho obľúbených výrokov bolo: „Hodnota človeka sa meria podľa toho, čo dáva druhým.“

Ako Jehovov svedok som bol schopný otcove znamenité rady uplatniť. Keď v roku 1986 zomrel, bol som pri jeho posteli. Časom sme boli opäť priateľmi a vážili sme si jeden druhého. Som presvedčený, že bol na mňa hrdý, pretože som sa stal lekárom tak ako on.

Medzitým som v roku 1974 promoval na lekárskej fakulte. Rozhodol som sa, že budem všeobecným lekárom, ale neskôr, keď som si to lepšie premyslel, som sa rozhodol, že viac budem môcť pomáhať svojim kresťanským bratom, keď budem chirurgom. (Skutky 15:28, 29) Preto som sa podujal na náročnú úlohu a nasledujúce tri roky som strávil štúdiom chirurgie.

Náročný právny boj

Mal som jeden veľmi smutný prípad týkajúci sa 15-ročnej svedkyne, ktorá začala vnútorne krvácať. Bola bledá a mala nízky tlak, myseľ však mala jasnú a bola pevne rozhodnutá neprijať krv. Keď sa jej zväčšil objem krvi, urobil som jej endoskopické vyšetrenie a postihnuté miesto som jej ošetril schladeným fyziologickým roztokom, aby som zastavil krvácanie. Spočiatku sa jej stav zlepšil, no o 36 hodín neskôr, kým ešte bola na jednotke intenzívnej starostlivosti, náhle začala znova krvácať. Službukonajúci lekár napriek vytrvalému úsiliu nedokázal krvácanie zastaviť ani udržať jej objem krvi a dievča zomrelo.

Keď sa to stalo, etická komisia ma suspendovala ako sekundárneho lekára a postúpila môj prípad regionálnej lekárskej komisii. Bol som obvinený z porušenia troch článkov lekárskeho etického kódexu, čo ohrozilo môj lekársky diplom, a tým aj moje živobytie.

Komisia mi stanovila 30 dní na to, aby som predložil písomnú obhajobu. Moji právnici pripravili právne a ústavné argumenty a ja som pripravil odbornú obhajobu s pomocou miestneho výboru pre styk s nemocnicami (VSN), čo je skupina Jehovových svedkov, ktorá sa snaží nadväzovať spoluprácu medzi nemocnicami a pacientmi. Pri vypočúvaní mi rozhodovacia komisia kládla otázky týkajúce sa hlavne môjho postavenia lekára a Jehovovho svedka. Moja obhajoba však bola založená v podstate na medicínskych a vedeckých argumentoch a na posudkoch uznávaných chirurgov.

Predložené dôkazy potvrdili, že pacientka odmietla prijať transfúziu krvi a že ja som ju nenútil, aby sa tak rozhodla. Pri výsluchu sa tiež potvrdilo, že zo štyroch konzultovaných lekárov som bol jediný, kto  začal nejakú liečbu v súlade s prianím pacientky a s jej zdravotným stavom.

Môj prípad potom postúpili rozhodovacej komisii, ktorá mala o tom hlasovať na plenárnom zasadaní. Dostal som 10 minút na ústnu obhajobu, v ktorej som sa tak ako v predchádzajúcej písomnej obhajobe zameral výlučne na lekárske fakty. Keď si ma vypočuli, dvaja členovia komisie sa zmienili, že hoci som nepodal transfúziu, liečba, ktorú som predpísal, bola dôkladne vedecky podložená. Iný lekár zdôraznil, že bezkrvná liečba je účinná a že úmrtnosť je pri nej menšia. Posledný člen komisie povedal, že spornou otázkou nebolo to, či sú krvné transfúzie dobrým liečebným postupom, alebo nie. Spornou otázkou bolo, či môže lekár pacientovi naordinovať liečbu, ktorú si pacient neželá, a člen komisie si nemyslel, že lekár má na to právo. Väčšina členov komisie, 12 ku 2, teda hlasovala v môj prospech, zamietla všetky obvinenia, a tým ma zbavila viny.

Obhajovanie práv pacienta

Niektorí zdravotnícki pracovníci dostali súdny príkaz prinútiť pacientov spomedzi svedkov, aby prijali transfúziu krvi, a príležitostne som pri súdnych pojednávaniach predkladal dôkazy, ktoré pomohli také príkazy zrušiť. Jeden prípad sa týkal svedka, ktorý mal opuchnuté krvné cievy v pažeráku, čo je problém spôsobujúci vážne žalúdočné krvácanie. V čase hospitalizácie bol už veľmi anemický — hladina hemoglobínu v jeho krvi bola 4,7 gramu na deciliter. * Spočiatku naňho lekári nevyvíjali nátlak, aby prijal krv, a dostal len nevyhnutnú podpornú liečbu.

Neskôr, po týždňovom pobyte v nemocnici, pacienta prekvapila návšteva pracovníka súdu, ktorý priniesol príkaz na podanie transfúzie krvi. V tom čase pacient už mal hladinu hemoglobínu v krvi 6,4 gramu na deciliter a jeho stav bol stabilizovaný. Vyzeralo to tak, že sudca založil svoje rozhodnutie na prvej hladine hemoglobínu, a nie na tej druhej, vyššej.

Výbor pre styk s nemocnicami ponúkol pomoc. Pacient ma požiadal, aby som ho vyšetril. Urobil som to a potom sa mi podarilo preložiť ho do nemocnice, kde boli ochotní liečiť ho bez krvi. Jeho právnici zatiaľ podali námietky proti súdnemu príkazu dať pacientovi transfúziu krvi.

Predvolali ma na výsluch pred sudkyňu, ktorá sa ma pýtala na pacientov stav. Počas pojednávania ma oprávnila pokračovať v liečbe pacienta, kým sa rozhodne o skutkovej podstate súdneho príkazu. Do nasledujúceho vypočúvania sa stav pacienta zlepšil a bol prepustený z nemocnice. Keď som bol predvolaný, aby som znova svedčil, právnik nemocnice ma vyzval, aby som dokázal, že liečba, ktorú som odporučil, má vedecký podklad. Dostal sa do rozpakov, keď som predložil článok z lekárskeho časopisu, ktorý publikovala tá istá nemocnica, ktorú zastupoval, a v článku túto liečbu odporúčala!

Keď bol vynesený rozsudok, potešilo nás, keď sme počuli, že naše rozhodnutie spoliehať sa na iný spôsob liečby než na transfúziu krvi sa nám podarilo obhájiť. Nemocnica dostala príkaz uhradiť všetky náklady vrátane súdnych výdavkov. Hoci sa nemocnica odvolala, opäť prehrala.

Starostlivosť o našu rodinu

Odvtedy, čo som sa stal svedkom, Vera Lúcia ma vždy podporovala ako oddaná spoločníčka, schopná manželka a príkladná matka našich detí. Ako dokázala zvládnuť všetky náročné úlohy, udržiavať náš domov a pomáhať v starostlivosti o deti, dnes veľmi životaschopných mladíkov? Umožnila jej to hlboká láska k Jehovovi a ku kresťanskej službe.

 Ako rodičia sme naše deti od mala učili biblické náuky a zásady. Napriek tomu, že sme boli veľmi zaneprázdnení, snažili sme sa každý rok stráviť niekoľko mesiacov v službe celým časom. A čo najviac sa usilujeme, aby sme dodržiavali náš plán, do ktorého patrí pravidelne si čítať Bibliu, každodenne viesť rozhovor o biblickom texte a deliť sa o naše presvedčenie s druhými v kresťanskej službe. V poslednom čase naša rodina často viedla týždenne až 12 biblických štúdií s ľuďmi, ktorí nie sú svedkami.

S Verou Lúciou sa snažíme zapájať do našich činností aj synov, hoci pritom rešpektujeme ich vlastné záľuby. Sme presvedčení, že na to, aby sa rodičia vhodne starali o svoje rodiny, sú potrebné tri veci. Po prvé, správne vyučovanie založené na Božom Slove, Biblii. Po druhé, správny príklad, ktorý deťom jasne ukazuje, že ich rodičia majú zdravú bázeň pred Bohom. A po tretie, správne spoločenstvo s kresťanmi všetkých vekových skupín a spoločenského postavenia, ktorí môžu odovzdávať rôzne dary a schopnosti členom rodiny. Obaja sme si dali za cieľ poskytovať našej rodine tieto veci.

Keď sa obzrieme späť na takmer 30 rokov služby Jehovovi, môžeme s manželkou nepochybne povedať, že Jehova nám dal v živote to najlepšie a poskytol nám mnoho radosti a dal nám mnohé požehnania. Hoci som sa nezúčastnil olympijských hier, ešte stále si každý týždeň zaplávam niekoľko kilometrov. Je pravda, že byť lekárom a Jehovovým svedkom vedie k veľmi naplnenému spôsobu života, ale považujem za veľmi uspokojujúce pomáhať svojim kresťanským bratom a sestrám vytrvávať v ich službe Bohu zoči-voči skúškam.

Často dostávam otázky, či nemám obavy, že stratím prácu, keď príde Boží nový systém a chorôb už viac nebude. Vtedy odpovedám, že budem prvý, kto poskočí od radosti, keď „sa bude chromý šplhať ako jeleň a jazyk nemého vykríkne radosťou“ a keď „nijaký usadlík nepovie: ‚Som chorý.‘“ — Izaiáš 33:24; 35:6.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 15]

Operácia pacienta

[Obrázky na strane 15]

S Verou Lúciou a naše rodinné štúdium