Návšteva „najstaršieho mesta Ruska“

V JÚLI 1998 sme s manželkou Lindou prišli na pracovný pobyt do Moskvy. Nikdy predtým sme v Rusku neboli a túžili sme sa dozvedieť niečo o tejto krajine, jej jazyku a ľude.

Krátko po našom príchode som si na zadnej strane zelenej päťrubľovky všimol pútavú grafiku. Zobrazovala niečo ako tehlovú pevnosť zo 14. alebo 15. storočia čnejúcu nad riekou a v pozadí bolo jazero s ostrovom. V rohu bol vytlačený názov tejto lokality: Novgorod.

Pýtal som sa naň Moskovčanov. Všetci o Novgorode vedeli, ale len jeden z tých, ktorých som sa pýtal, tam aj bol. Povedali mi, že Novgorod sa nachádza ani nie 550 kilometrov od Moskvy, čo predstavuje jednu nočnú cestu vlakom tým istým smerom, ako je Petrohrad. S manželkou sme sa rozhodli, že tam pocestujeme.

Náš výlet do Novgorodu

Keďže som už predtým kupoval lístky do Petrohradu, vedel som, kde ich mám kúpiť. Čísla vozňa a kupé boli vytlačené na lístkoch. V jeden septembrový večer minulého roka sme niečo po deviatej hodine prišli na železničnú stanicu a usadili sme sa v našom kupé vo vozni číslo päť.

Vozeň sa s vrzgotom a vzdorovitým trhnutím pohol dopredu. To sa opakovalo celú noc, lebo to bol osobný vlak. Vždy sme zastali a po niekoľkých minútach sa popri nás prehnal iný vlak. Kým sme čakali na vedľajšej koľaji v tichu noci, prešlo zakaždým niekoľko minút. Potom sa brzdy uvoľnili, náš vozeň zaprotestoval, zavzdychal, zastonal a nakoniec sa pohol spolu s celým vlakom. Vtedy som vždy znova zaspal.

Tesne pred príchodom do Novgorodu zaklopala na naše dvere sprievodkyňa. Na železničnej stanici bolo už o siedmej hodine ráno rušno. V novinovom stánku sme si kúpili mapu mesta a opýtali sme sa predavača, koľko asi stojí cesta taxíkom do hotela. Za 20 rubľov (asi 70 centov) nás taxikár zaviezol na svojej ruskej lade k hotelu cez rieku Volchov — tú rieku z grafiky.

Taxikár nám povedal, že on nie je Rus, ale jeho manželka je Ruska. Preto žijú v Rusku. Recepčná v hoteli nás privítala a dovolila nám aj ubytovať sa, hoci bolo len pol ôsmej ráno. Odporučila nám, kde všade môžeme v meste zájsť. Prešli sme sa popri rieke a potom sme sa naraňajkovali.

 Videli sme tu park s upraveným trávnikom a ošetrovanými stromami. Promenáda pozdĺž rieky žiarila záhonmi okrasných kvetov. Hoci tu boli turisti — prišiel kórejský zájazdový autobus so skupinou turistov —, Novgorod nie je turistickým mestom. Väčšina ľudí, ktorých sme videli, boli Rusi.

Mnohí miestni obyvatelia nám povedali, že Novgorod je najstaršie mesto Ruska. Vraj má vyše 1100 rokov. Desiatky starých kostolov po celom meste svedčia o jeho náboženskom dedičstve. Linda narátala na mape len v okolí nášho hotela 25 kostolov.

V kremli — nie v moskovskom Kremli; ruské slovo „kremeľ“ znamená „mestská pevnosť“ — sme objavili vežu. Dalo sa vystúpiť až celkom na jej vrch. Za päť rubľov sme mohli vyjsť po točitých schodoch nahor. Porovnal som ten výhľad s výjavom na päťrubľovke. Stromy vyrástli a ochodza na kremeľskom múre je zastrešená. No bola tu rieka Volchov — tá istá a v pozadí ten istý ostrov a jazero. Len bager bagrujúci rieku nebol na grafike.

Druhý deň pobytu v Novgorode sme si všimli pozoruhodnú vec. Rusi toto mesto považujú za malé — hoci má 250 000  obyvateľov — a jeho obyvatelia si nás pamätali a pamätali si aj podrobnosti o nás! Čašníčka v hoteli si nás pamätala z predošlého dňa. Pamätala si, že máme radi kávu, a priniesla nám ju. Pamätala si aj to, že sme nechceli džús, a preto sa nás na druhý deň nepýtala, či ho chceme. Keď som požiadal o účet, Oľga — pamätám si jej meno — sa usmiala a s pohľadom upretým priamo na mňa povedala: „To je izba číslo 356, však?“

V nedeľu tisícky ľudí prúdili ku kremľu, k mostu pre chodcov cez rieku Volchov, do ulíc a na promenádu. Linda išla k mostu pre chodcov kúpiť pukance od pouličného predavača, ktorý — uhádli ste! — si ju pamätal z predošlého dňa.

Keď sme sa vrátili k veži, aby sme sa na ňu opäť vyšli porozhliadať, dievča, ktoré vyberalo vstupné, sa na nás usmialo a povedalo: „Vy ste tu boli aj včera, však? Nuž, zaplatili ste si včera, už nemusíte platiť.“

Stretli sme Davida, jedného priateľa, s ktorým sme sa pred rokmi zoznámili v New Yorku. Oženil sa s Ruskou Aľonou a teraz žijú v Novgorode, kde slúžia v zbore Jehovových svedkov. Stretli sme sa pred reštauráciou Detinec, ktorá je postavená priamo v múre navrchu kremľa. Tu nám ponúkli najlepšie ruské jedlo, aké sme kedy jedli. A navyše bolo skutočne lacné. Jedlo s troma chodmi (šalátom, polievkou, hlavným jedlom, kávou a dezertom) stálo asi šesť amerických dolárov.

Novgorod je mesto s priateľskými ľuďmi, ktorí si nás pamätali, s vynikajúcim jedlom a históriou i rozmanitosťou dostatočnou na to, aby bolo zaujímavé. Ešte sa sem vrátime. — Poslané.

[Obrázky na stranách 22, 23]

Ruská päťrubľovka a fotografia z toho istého pohľadu na Novgorod

[Obrázok na strane 23]

Kremeľ z pohľadu od rieky Volchov

[Obrázok na strane 24]

Prechod po moste pre chodcov cez rieku Volchov

[Obrázok na strane 24]

Náboženstvo malo v Novgorode popredné miesto po celé stáročia