Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Zachovávanie viery pod totalitným útlakom

Zachovávanie viery pod totalitným útlakom

Zachovávanie viery pod totalitným útlakom

ROZPRÁVA MYCHAJLO DASEVYČ

„V Nemecku Jehovových svedkov strieľame. Vidíš tú pušku?“ opýtal sa príslušník gestapa a ukázal na zbraň v kúte. „Mohol by som ťa prebodnúť bajonetom a nemal by som žiadne výčitky.“

Túto vyhrážku som počul počas nacistickej okupácie mojej krajiny v roku 1942, keď som mal len 15 rokov.

NARODIL som sa v novembri 1926 v dedinke pri Stanislave (terajšom Ivano-Frankovsku), ktorá vtedy patrila k Poľsku. Počas druhej svetovej vojny, od septembra 1939 do mája 1945, naše územie okupoval najprv Sovietsky zväz, potom nejaký čas Nemecko a nakoniec znova Sovieti. Po vojne sa táto oblasť stala časťou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, a keď Sovietsky zväz v roku 1991 zanikol, stali sme sa časťou Ukrajiny.

Môj otec bol Poliak a matka Bieloruska a boli príslušníkmi gréckokatolíckej cirkvi. Ale v roku 1939 nám dve ženy, ktoré patrili do zboru 30 svedkov Jehovu v blízkej dedine Horyhľady, nechali brožúrku Všeobecná vojna je blízko. Boli v nej opísané udalosti, ktoré som ja sám pozoroval. Preto keď brožúrka položila otázku: „Čo je skutočnou príčinou toho, že národy sa náhlia do vojny?“, pozorne som si prečítal uvedené biblické vysvetlenie.

Na Ukrajine nebola jediným problémom vojna. Bol tam aj krutý hlad. Politika sovietskeho predsedu vlády Josifa Stalina viedla k núteným deportáciám do Ruska. Utrpenie, ktorého som bol svedkom, ma podnietilo dôkladne preskúmať Bibliu. Poprosil som jedného svedka z Horyhliad, aby so mnou študoval.

Naša dedina Odajiv leží na opačnom brehu rieky Dnester ako dedina Horyhľady, a tak som sa niekoľkokrát týždenne plavil na loďke cez túto rieku na biblické štúdium. V auguste 1941 sme sa s mojou sestrou Annou a s ďalšími dvoma záujemcami dali v tejto rieke pokrstiť.

V zovretí gestapa

V roku 1941 sa začala nemecká okupácia, no napriek sústavnej hrozbe sme svoju kresťanskú činnosť nezastavili. Nasledujúci rok som začal slúžiť ako priekopník a chodieval som po okolí na bicykli. Onedlho nato som zažil konfrontáciu s nemeckým gestapom, ktorú som opísal v úvode. Stalo sa to takto:

Keď som sa jedného dňa vracal zo služby, navštívil som dve spolukresťanky, matku a dcéru. Manžel tej dcéry bol odporcom našej viery a veľmi chcel zistiť, kde jeho manželka získava biblickú literatúru. V ten deň som mal pri sebe nielen literatúru, ale aj správy o službe spolukresťanov. Manžel ma zazrel, práve keď som odchádzal.

„Stoj!“ zakričal. Schytil som tašku a začal som utekať.

„Stoj! Zlodej!“ vykríkol. Robotníci na poli si mysleli, že som určite niečo ukradol, a tak mal donútili zastať. Ten muž ma potom odviedol na policajnú stanicu, kde bol aj príslušník gestapa.

Keď príslušník gestapa uvidel literatúru v mojej taške, s nemeckým prízvukom zvolal: „Rutherford! Rutherford!“ Nepotreboval som tlmočníka, aby som zistil, čo ho rozčúlilo. Meno Josepha F. Rutherforda, ktorý bol prezidentom Watch Tower Bible and Tract Society, bolo uvedené na titulnej strane kníh, ktoré vydávali Jehovovi svedkovia. Manžel tej sestry ma potom obvinil, že som milencom jeho manželky. Polícia a príslušník gestapa však mohli vidieť, že je to absurdné, lebo jeho manželka mohla byť mojou mamou. Potom ma začali vypočúvať.

Chceli vedieť, kto som a odkiaľ som a najmä kde som dostal tie knihy. Ale ja som im to nepovedal. Niekoľkokrát ma udreli a vysmievali sa mi a potom ma zamkli do pivnice. Vypočúvali ma ešte ďalšie tri dni. Potom ma príslušník gestapa vzal do svojej kancelárie a tam sa mi vyhrážal, že ma prebodne bajonetom. Chvíľu som nevedel, či svoju hrozbu ozaj neuskutoční. Sklonil som hlavu a nasledovalo veľmi dlhé ticho, aspoň tak sa mi to zdalo. Potom mi stroho povedal: „Môžeš ísť.“

Ako vidíte, kázanie v tom čase bolo skutočne náročné, ale rovnako ťažké bolo usporadúvať naše zhromaždenia. Dňa 19. apríla 1943 sme slávili každoročnú Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti v dvoch izbách jedného domu v Horyhľadoch. (Lukáš 22:19) Tesne pred začiatkom nášho zhromaždenia sme počuli krik, že k domu prichádza polícia. Niektorí z nás sa skryli v záhrade, ale moja sestra Anna a tri ďalšie ženy zišli do pivnice. Policajti ich našli a jednu po druhej odvliekli na výsluch. Celé hodiny s nimi surovo zaobchádzali a jedna z nich bola vážne zranená.

Svetová scéna sa mení

V lete roku 1944 Nemci ustúpili a na naše územie sa vrátili Sovieti. Ako služobníci Jehovu sme sa držali rovnakých biblických zásad ako počas nacistickej okupácie. Odmietli sme akúkoľvek účasť na vojenskej i na politickej činnosti. Naša lojálnosť týmto biblickým zásadám bola onedlho vyskúšaná. — Izaiáš 2:4; Matúš 26:52; Ján 17:14.

O niekoľko dní začali Sovieti povolávať všetkých mladých mužov do vojenskej služby. Aby to nebolo také jednoduché, Sovieti neboli jediní, kto hľadal regrútov. Ukrajinskí partizáni prečesávali územie a hľadali mladých mužov, ktorých brali do lesov a cvičili za bojovníkov. Svedkovia sa teda ocitli v ťažkej pozícii, lebo museli dokázať svoju neutralitu dvom protichodným stranám — Sovietom i partizánom.

Tieto dve skupiny sa dostali do konfliktu práve v našej dedine a po boji zostali na ulici pred naším domom ležať dvaja zabití partizáni. Sovietski úradníci prišli k nám domov opýtať sa, či tých mŕtvych nepoznáme. Úradníci sa napokon rozhodli vziať ma so sebou a povolať ma do ich armády, ktorá vytvárala pluk poľských vojakov. Keďže som mal poľský pôvod, mal som patriť k nim.

Spolu s ďalšími štyrmi svedkami som odmietol vstúpiť do vojska, a tak nás vlakom odviezli do Dnepropetrovska, asi 700 kilometrov na východ. Tam sme vysvetlili, že pre svoje biblické presvedčenie nemôžeme slúžiť vo vojsku, a preto nás vzali do vyšetrovacej väzby a pripravovali proti nám obvinenia. Keď sme prišli na súd, dozvedeli sme sa, že civilný vyšetrovateľ je Žid. V obhajobe, ktorú tento vyšetrovateľ pozorne počúval, sme vysvetlili svoju vieru. Spomenuli sme to, o čom sme vedeli, že ho bude zaujímať, napríklad útlak Izraelitov a ich vyslobodenie z Egypta pod vedením Mojžiša.

Kým súd vyniesol nad nami rozsudok, čo trvalo niekoľko mesiacov, boli sme zavretí v cele s ďalšími 25 väzňami. Keď sa dozvedeli, že sme odmietli vstúpiť do armády, zvolali: „Vy ste naši bratia!“ Krátko nato sme však zistili, že to nie sú svedkovia, ale baptisti. Boli ochotní vstúpiť do armády, ale boli zatknutí, keď odmietli bojovať.

V máji 1945, keď sme boli ešte stále vo väzbe v Dnepropetrovsku, sme sa v noci zobudili na výstrely a krik z kasární a ulíc. Rozmýšľali sme, či je to vzbura, boj, alebo oslava. Na druhý deň ráno pri raňajkách sme z holičstva počuli správu: Vojna sa skončila! Krátko nato súd vyniesol nad nami rozsudok. My i baptisti sme dostali rovnaký trest — desať rokov vo väzenských táboroch.

Väzenský tábor v Rusku

My piati svedkovia sme boli poslaní do väzenského tábora v Rusku. Po dvojtýždňovej ceste vlakom sme nakoniec vystúpili v Suchobezvodnom, asi 400 kilometrov východne od Moskvy. Suchobezvodnoje bolo administratívnym centrom 32 pracovných táborov, ktoré boli roztrúsené pozdĺž železničnej trate. V každom tábore bývali tisíce väzňov. Po šiestich mesiacoch v Suchobezvodnom som bol poslaný do Tábora číslo 18. Väzni v tomto tábore boli väčšinou zločinci alebo politickí väzni.

Úrady nám dali zrezávať stromy, čo bola veľmi ťažká práca. Niekedy sme sa museli brodiť po pás v snehu, zrezávať stromy ručnou pílou a potom ťahať kmene po snehu. Raz týždenne, v nedeľu po raňajkách, som mal príležitosť porozprávať sa o nejakej biblickej téme s ďalšími štyrmi svedkami v tábore. To boli naše zhromaždenia. Slávili sme aj Pamätnú slávnosť, jeden rok v umyvárňach. Keďže sme nemali žiadne víno, ako symbol Ježišovej krvi sme použili černicovú šťavu.

Premáhali ma pocity odlúčenia. Vylieval som si srdce pred Jehovom, ktorý ma posilňoval tak, ako posilňoval Eliáša, keď ho ťažili podobné pocity. (1. Kráľov 19:14, 18) Boh mi pomohol vidieť, že nie sme sami. Bol mi v živote naozaj stálou, pevnou oporou i za týchto ťažkých okolností.

Aj v ostatných táboroch pri Suchobezvodnom bolo po hŕstke svedkov a my sme s nimi udržiavali určitý kontakt cez jedného svedka, ktorému práca dovoľovala navštevovať všetky tábory. Bol naším sprostredkovateľom a pašoval literatúru do táborov i z nich. Tak sme sa mohli navzájom podeliť o to málo literatúry, čo sme mali. Bolo to veľmi povzbudzujúce.

Späť na Ukrajinu

Na základe amnestie, ktorú vyhlásil štát, mi bol trest znížený z desiatich rokov na päť. A tak som sa v apríli 1950 vrátil do svojho domovského zboru v Horyhľadoch. Naše dielo na Ukrajine bolo stále zakázané a riziko spojené s účasťou na službe bolo veľké. Ale veľká bola aj odmena.

Krátko po mojom návrate som sa rozprával s mužom, ktorý sa volal Kozak a žil v Žabokrukoch, dedine vzdialenej asi 20 kilometrov od môjho domu. Opýtal som sa ho, ako sa darí jemu a jeho rodine. Vedel som, že pracovníci v kolchozoch majú problém uživiť sa, a tak som vedel, že táto otázka je dobrá na rozprúdenie rozhovoru. Vysvetlil som mu, že Biblia predpovedala na našu dobu nedostatok potravín a vojny. (Matúš 24:3–14) Chcel vedieť viac. A tak som ho znova navštívil. Týždeň čo týždeň som chodieval pešo asi 40 kilometrov do Žabokruk a späť, aby som mohol s rodinou Kozakovcov študovať Bibliu. Na riziko, ktoré s tým bolo spojené, nehovoriac už o množstve času, ktoré si to vyžadovalo, som si ani nespomenul, keď boli v auguste 1950 Kozakovci pokrstení.

Krátko po krste boli Kozakovci odvedení do vyhnanstva spolu s tisíckami ďalších svedkov. V apríli 1951 boli títo svedkovia náhle odvedení ozbrojenými vojakmi a — bez súdu i bez výsluchu — deportovaní na Sibír. Tu boli Kozakovci i mnohí moji ďalší priatelia nútení urobiť si nový domov. *

Z pätnástich rodín svedkov v Horyhľadoch deportovali iba štyri. V iných zboroch bol však počet deportovaných svedkov oveľa vyšší. Ako boli tieto hromadné deportácie organizované? Úrady mali zoznamy svedkov, a tak mohli podľa vlastnej vôle odviesť veľký počet z nich. Tieto zoznamy boli zostavené zrejme v roku 1950, keď som bol ešte vo väzení v Rusku, a tak moje meno v zozname chýbalo. Mesiac predtým, v marci 1951, som sa oženil s Feňou, oddanou Jehovovou služobníčkou. Celá Fenina rodina bola odvedená do vyhnanstva, ale ona unikla rovnakému osudu tým, že sa za mňa vydala a teraz mala meno, ktoré nebolo v zozname.

Ťažké skúšky viery

Po deportáciách sme my, ktorí sme zostali doma, museli dielo reorganizovať. Bol som požiadaný dohliadať na zbory v neďalekej oblasti Ivano-Frankovska, kde po deportáciách zostalo v každom z 15 zborov ešte okolo 30 svedkov. Ako samostatný tesár som mal pohyblivý pracovný čas, a tak som sa raz za mesiac tajne stretával s bratmi z každého zboru.

Často sme sa stretávali v noci na cintoríne, kde sme mali istotu, že budeme sami. Hlavnou témou našich rozhovorov bolo to, ako zabezpečiť, aby všetky zbory mali nejakú biblickú literatúru. Sem-tam sme dostali novú Strážnu vežu v poľštine alebo v rumunčine a preložili sme ju do ukrajinčiny. No úrady nám boli stále v pätách a snažili sa nájsť a zničiť naše primitívne rozmnožovacie stroje.

Ale najväčším problémom bolo to, že sme boli odlúčení od našich kresťanských bratov v iných krajinách vrátane bratov v Brooklyne v New Yorku, ktorí viedli našu kresťanskú činnosť. Následkom toho boli zbory často otriasané nejednotou, klebetami a intrigami. Niektorí svedkovia opustili organizáciu a vytvorili opozičné skupiny. Šírili sa i nepravdivé a negatívne správy o bratoch, ktorí sa ujímali vedenia v Brooklyne.

A tak mnohí z nás zistili, že najťažšie skúšky viery neprinieslo prenasledovanie zo strany odporcov, ale konflikty v zboroch. Hoci niektorí sa rozhodli neuctievať už Boha spolu s nami, naučili sme sa, že je životne dôležité lipnúť na organizácii a čakať na Jehovu, kým sám veci nevyrieši. Našťastie, väčšina svedkov v našej oblasti urobila práve to. S radosťou tiež môžem povedať, že mnohí z tých, ktorí opustili organizáciu, si uvedomili svoj omyl a neskôr sa vrátili, aby slúžili Jehovovi spolu s nami.

Aj v týchto ťažkých časoch izolácie sme boli stále plne zamestnaní službou a boli sme bohato požehnaní. A akej odmeny sa nám dostalo! Vždy, keď prídem na naše zborové štúdium knihy, pripomínam si Jehovove požehnania. Každý z vyše 20 členov našej študijnej skupiny spoznal pravdu za pomoci členov mojej rodiny.

Moji rodičia i sestra Anna už zomreli vo vernosti Jehovovi. My s Feňou sme v rámci svojich možností stále aktívni v službe Jehovovi. Čas plynie naozaj rýchlo. Za uplynulých 30 rokov Jehovovi svedkovia na Ukrajine zažili strhujúce udalosti, ktoré nie je možné vyrozprávať v tejto krátkej správe. Ale keď sa obzriem na dlhé roky mojej služby Jehovovi, som spokojný a verím, že Jehova zostane mojím pevným stĺpom a oporou i naďalej, lebo on sám o sebe hovorí: „Ja som Jehova, nezmenil som sa.“ — Malachiáš 3:6.

[Poznámka pod čiarou]

^ 32. ods. Pozri články „Vyše 40 rokov komunistického zákazu“ v Strážnej veži z 1. marca 1999, strany 24–29, a „Vo vyhnanstve na Sibíri!“ v Prebuďte sa! z 22. apríla 1999, strany 20–25.

[Zvýraznený text na strane 21]

Chceli vedieť, kto som a odkiaľ som a najmä kde som dostal tie knihy. Ale ja som im to nepovedal

[Zvýraznený text na strane 22]

Premáhali ma pocity odlúčenia. Vylieval som si srdce pred Jehovom, ktorý ma posilňoval

[Obrázok na strane 20]

S Feňou v roku 1952

[Obrázok na strane 23]

S Feňou dnes