Čo o tom hovorí Biblia?

„Extrémne športy“ — mali by ste riskovať?

„V SÚČASNOSTI MEDZI NAMI STÚPA POČET TÝCH, KTORÍ OPÚŠŤAJÚ SEDADLÁ DIVÁKOV, ABY SI ZASKÁKALI Z LIETADLA, ZLAŇOVALI VRCHY, SPLAVOVALI VODOPÁDY NA KAJAKOCH A POTÁPALI SA MEDZI ŽRALOKY.“ — NOVINY THE WILLOW GLEN RESIDENT.

TENTO komentár opisuje rastúci trend v športe. Výrazný vzostup popularity takých činností, ako je vzdušná akrobacia, lezenie po ľadovcoch, paragliding a BASE jumping *, odzrkadľuje, že svet je očarený riskovaním. Snoubordy, horské bicykle, skejtbordy a kolieskové korčule sa tiež využívajú na zvyšovanie osobných rekordov zdolávaním najstrmších vrchov, najvyšších útesov a dosahovaním najdlhších skokov. Ako poznamenáva časopis Time, stúpajúca popularita „extrémnych športov“ — športov, pri ktorých účastníci berú na seba veľké riziko — zdôrazňuje túžbu miliónov ľudí dostať sa na „tú obraznú hranicu, kde sa nebezpečenstvo, zručnosť a strach spájajú a u víkendových borcov i u profesionálnych športovcov vyvolávajú pocit, že prekračujú vlastné hranice“.

So vzrastom popularity týchto športov však rastie daň, ktorú si tieto športy vyberajú. Stále väčší počet ľudí sa zraní, keď sa aj v pomerne bezpečných športoch ide do extrémov. V priebehu roka 1997 vzrástol v Spojených štátoch počet prípadov ošetrených na pohotovosti následkom úrazov pri skejtbordingu o viac ako 33 percent, pri snoubordingu o 31 percent a pri horolezectve o 20 percent. Pri iných športoch sú výsledky ešte dramatickejšie, ako je zjavné z narastajúceho počtu smrteľných úrazov spojených s extrémnymi športmi. Obhajcovia týchto športov si nebezpečenstvo uvedomujú. Jedna žena, ktorá sa zúčastňuje extrémneho lyžovania, poznamenáva: „Neustále myslím na smrť.“ Jeden profesionálny snoubordista stručne povedal, že ak „si neublížite, potom ste sa dostatočne nesnažili“.

Ako by mal kresťan vzhľadom na tieto skutočnosti  posudzovať účasť na takých činnostiach? Ako nám môže Biblia pomôcť rozhodnúť sa, či by sme sa mali zapájať do extrémnych športov? Úvaha o tom, aký má Boh názor na posvätnosť života, nám pomôže tieto otázky zodpovedať.

Boží názor na život

Biblia nám hovorí, že Jehova je ‚zdrojom života‘. (Žalm 36:9) Okrem toho, že stvoril ľudstvo, veľmi sa usiluje dať nám všetko, čo potrebujeme, aby sme sa mohli zo života tešiť. (Žalm 139:14; Skutky 14:16, 17; 17:24–28) Je teda rozumné dôjsť k záveru, že od nás očakáva, že sa budeme starať o to, čo nám tak láskavo dal. Zákony a zásady, ktoré dal Boh izraelskému národu, nám pomáhajú pochopiť túto skutočnosť.

Mojžišovský Zákon vyžadoval, aby človek podnikol kroky na ochranu života druhých. Ak to neurobil a niekto prišiel o život, ten, kto mohol zabrániť tragédii, mal vinu krvi. Napríklad majiteľ domu mal príkaz postaviť okolo plochej strechy svojho nového domu zábradlie alebo nízky ochranný múrik, ktorý sa nazýva parapet. V opačnom prípade, ak by niekto spadol zo strechy a zabil sa, prišla by na dom vina za krv. (5. Mojžišova 22:8) Ak býk neočakávane niekoho poklal a ten človek zomrel, majiteľ býka nebol braný na zodpovednosť. Naproti tomu, ak bolo známe, že býk je nebezpečný a majiteľ bol varovaný, ale býka poriadne nestrážil, potom ak býk niekoho poklal, jeho majiteľ mal vinu za krv a mohol byť usmrtený. (2. Mojžišova 21:28, 29) Zákon odzrkadľoval Jehovovu veľkú úctu k zachovaniu a ochrane života, keďže pre Jehovu je život vzácny.

Verní Boží služobníci chápu, že tieto zásady sa vzťahujú aj na to, keď niekto sám riskuje. V jednej biblickej správe Dávid vyjadril túžbu, aby sa mohol „napiť vody z betlehemskej cisterny“. Betlehem bol v tom čase pod vládou Filištíncov. Traja z Dávidových vojakov počuli jeho prianie a prekliesnili si cestu do tábora Filištíncov, načerpali vodu z betlehemskej cisterny a priniesli ju Dávidovi. Ako reagoval Dávid? Prinesenú vodu nevypil, ale ju vylial na zem. Povedal: „Je pre mňa nemysliteľné vzhľadom na môjho Boha, aby som to urobil! Mám piť krv týchto mužov za nasadenie ich duší? Veď ju priniesli s nasadením svojich duší.“ ​(1. Paralipomenon 11:17–19) Pre Dávida bolo nemysliteľné riskovať niečí život pre svoje vlastné uspokojenie.

Ježiš reagoval podobne, keď ho Diabol, pravdepodobne vo videní, pokúšal, nech skočí z chrámového cimburia, aby videl, či ho anjeli ochránia pred úrazom. Ježiš odpovedal: „Nebudeš skúšať Jehovu, svojho Boha.“ ​(Matúš 4:5–7) Áno, Dávid aj Ježiš si uvedomovali, že v Božích očiach je nesprávne brať na seba zbytočné riziko, ktoré by mohlo ohroziť ľudský život.

S týmito príkladmi na pamäti sa možno pýtame: ‚Kde je hranica, za ktorou je šport už extrémny alebo nebezpečný? Keďže aj bežná forma oddychu, sama osebe neškodná, môže ísť až do extrému, ako môžeme určiť, ako ďaleko by sme mali ísť?‘

Stojí to riziko za to?

Poctivé posúdenie akejkoľvek aktivity, o ktorej azda uvažujeme, nám pomôže získať odpoveď. Môžeme si napríklad položiť otázky: ‚Aký je počet nehôd pri tomto športe? Mám za sebou tréning alebo mám ochranné vybavenie potrebné na prevenciu úrazu? Aké budú následky, ak spadnem alebo zle odhadnem zoskok, alebo ak zlyhá moje bezpečnostné vybavenie? Bude to len malá nehoda, alebo je pravdepodobné, že následkom bude vážny úraz alebo smrť?‘

Brať na seba zbytočné riziko len pre zábavu môže ovplyvniť vzácny vzťah pravého kresťana s Jehovom, ako aj jeho spôsobilosť na zvláštne výsady v zbore. (1. Timotejovi 3:2, 8–10; 4:12; Títovi 2:6–8) Je zrejmé, že aj vtedy, keď sa kresťania zapájajú do rekreačných aktivít, urobia dobre, ak pouvažujú o Stvoriteľovom názore na posvätnosť života.

[Poznámka pod čiarou]