Prekonávanie skúšok v sile od Boha

ROZPRÁVA STEPAN KOŽEMBA

Jednu noc začiatkom apríla 1951 prišli do našej ukrajinskej dediny Steňatyn nákladné autá so sovietskymi vojakmi. Ozbrojení vojaci obkolesili vopred určené domy, z ktorých odviedli celé rodiny Jehovových svedkov a odviezli ich na Sibír. Ako vnímavý 12-ročný chlapec som si kládol otázku, prečo so svedkami takto zaobchádzajú a ako môžu zniesť také utrpenie.

NARODIL som sa v dedine Steňatyn v októbri 1938. Mama zomrela dva týždne po mojom narodení a otec zahynul v roku 1944, keď bojoval ako vojak sovietskej armády proti Nemecku. Sestry môjho otca Olena a Anna si ma vzali k sebe a vychovávali ma.

Ako chlapec som poznal niekoľkých Jehovových svedkov v našej dedine. Vždy, keď sa naskytla príležitosť, rozprávali mne i ďalším o mesiášskom Kráľovstve. Po čase som sa s niektorými mladými svedkami skamarátil. Keď ich sovietski vojaci odviedli na Sibír, bol som veľmi prekvapený.

Ale do vyhnanstva neboli odvedení všetci svedkovia. Stepana, svedka, ktorý býval blízko nášho domu, neodviedli, lebo členovia jeho rodiny nepatrili k svedkom. Bol o šesť rokov starší ako ja, a keď som odišiel zo školy, pracoval som spolu s ním ako tesár. Študoval so mnou Bibliu pomocou všetkých Strážnych veží, ktoré sa vtedy dali získať. Stepan, ktorý dnes slúži pravému Bohu, Jehovovi, v Estónsku, bol nadšený, keď som sa v júli 1956 dal pokrstiť.

Odpor bol súčasťou života každého Jehovovho služobníka na Ukrajine. Úrady vykonávali domové prehliadky a hľadali biblickú literatúru, a tak som mal veľa úkrytov. Moje tety Olena a Anna, ktoré boli gréckokatolíčky, neschvaľovali môj kontakt so svedkami. Dokonca sa pokúšali ovplyvniť ma, aby som sa s nimi prestal stretávať. Občas som sa cítil podobne ako apoštol Pavol ‚pod krajným tlakom nad moju silu‘. Ale môj vzťah k Jehovovi Bohu ma posilňoval, aby som zniesol každú skúšku. — 2. Korinťanom 1:8; Filipanom 4:13.

Môj boj za zachovanie neutrality

Mladí muži od 18 rokov museli povinne nastúpiť do služby v sovietskej armáde. Na základe svojho poznania Biblie som bol odhodlaný zostať neutrálny vo veciach sveta, čo znamenalo, že som odmietol vstúpiť do sovietskej armády. (Izaiáš 2:4; Ján 17:14–16) Olena a Anna ma nabádali, aby  som sa stal vojakom, hoci ich vlastný brat, môj otec, vo vojne zahynul.

Keď som dostal povolávací rozkaz, išiel som na vojenské veliteľstvo v našej oblasti a vysvetlil som tam svoj postoj. Hneď ma zatkli a dali do vyšetrovacej väzby, kým pripravia proti mne obžalobu. Súdny proces nebol prístupný verejnosti; o jeho dátume neboli informované ani moje tety. Sudcovi, žalobcovi a dvojčlennej súdnej porote som vydal dôkladné svedectvo. Po 20 minútach bolo po všetkom. Rozsudok znel päť rokov väzenia a ďalších päť rokov som mal byť zbavený určitých občianskych práv.

Odpykávanie trestu

Po súde som sa dostal do väzenia v Ľvove. Tri mesiace od zatknutia po presun do väzenského pracovného tábora som nemal žiadne kresťanské spoločenstvo, žiadnu Bibliu a žiadnu biblickú literatúru. No bol som stále duchovne činný, lebo som vydával svedectvo spoluväzňom, pre ktorých bolo ťažké pochopiť moje odmietnutie služby v armáde. Počas týchto mesiacov som čerpal silu iba z osobného štúdia, ktoré som mal predtým, ako som sa dostal do väzenia. Táto skúsenosť mi dala jedno hodnotné poučenie: Osobné biblické štúdium nám pomáha vybudovať si duchovné zásoby, z ktorých môžeme čerpať, keď prídu skúšky. — Ján 14:26.

V apríli 1958 som bol presunutý do pracovného tábora 21 pri Dnepropetrovsku, vyše 700 kilometrov od môjho domova, a tam som si mal odpykať zvyšok trestu. Vstávali sme o 6. hodine ráno a po raňajkách sme nastúpili na nákladné autá, ktoré nás odviezli na stavenisko vzdialené asi 50 kilometrov od tábora. Tam sme osem hodín pracovali na stavbe a na noc sme sa vracali do tábora.

Spávali sme v barakoch, v ktorých bývalo po sto väzňov. Jedlo bolo biedne a životné podmienky sparťanské; ale mal som aspoň spoločenstvo s dvoma svedkami v mojich barakoch. Každý z nás sa svedomito snažil povzbudzovať tých druhých dvoch. To je ďalší spôsob, ako Jehova poskytuje silu svojim služobníkom v tiesni — prostredníctvom spoločenstva so spoluveriacimi. — 2. Korinťanom 7:6.

Celkovo bolo v tábore 12 svedkov. Niektorí z nich mali príbuzných vonku a tí nám pašovali stránky Strážnej veže ukryté v balíkoch s potravinami. Skôr ako sme balíky dostali, väčšinu z nich strážcovia otvorili a kontrolovali ich obsah. Preto boli stránky Strážnej veže zabalené do plastového obalu a vložené do plechoviek s marmeládou, ktoré sa strážcovia neunúvali otvárať. Keď sme tieto články dostali, odpisovali sme ich a delili sme sa o ne medzi sebou.

Snažili sme sa čo najviac kázať o Božom Kráľovstve a Jehova žehnal naše úsilie. Napríklad zoznámil som sa s väzňom, ktorý sa volal Serhij a predtým pracoval ako účtovník v jednom štátnom podniku na východe Ukrajiny. Keď bol na jeho pracovisku odhalený akýsi podvod, Serhija vzali na zodpovednosť a bol odsúdený na desať rokov väzenia. Vo väzení s ním študovalo niekoľko svedkov pomocou časopisov, ktoré boli k dispozícii. Serhij priaznivo zareagoval a nakoniec mi povedal: „Keď budem prepustený z tábora, chcem byť pokrstený  ako svedok Jehovu!“ V súlade so svojimi slovami bol Serhij krátko po svojom prepustení pokrstený a do smrti verne slúžil Jehovovi.

Zmätok okolo 13. kapitoly Rimanom

V januári 1963 som bol z väzenia prepustený a vrátil som sa do mojej dediny Steňatyn. V miestnom zbore v Sokali som takmer ihneď vycítil, že niečo nie je v poriadku. Atmosféra medzi bratmi bola napätá. V čom bol problém? Čo viedlo k tejto neistej situácii?

Sovietske úrady sa roky snažili zasiať medzi Jehovov ľud nejednotu tak, že bratov predvolávali na výsluchy a tvrdili im, že svedkovia sú využívaní na podporu záujmov Spojených štátov amerických. Úradníci navrhovali, aby svedkovia vytvorili v Sovietskom zväze vlastnú oddelenú organizáciu, a dodávali, že potom by sa svedkovia mohli tešiť z pokojných vzťahov so štátom a mohli by sa bez prenasledovania venovať svojmu náboženstvu. To všetko znelo z úst úradníkov lákavo.

Potom bolo v Strážnej veži z 15. novembra 1962, ktorá neskôr vyšla v ukrajinskom vydaní z 1. júla 1964, predložené nové porozumenie 13. kapitoly listu Rimanom. Až dovtedy sme tomu rozumeli tak, že „nadriadené vrchnosti“ spomenuté v 1. verši sú Jehova Boh a Ježiš Kristus. Ale táto Strážna veža uviedla, že „nadriadené vrchnosti“ v skutočnosti predstavujú pozemské vlády a že tie „umiestnil do ich relatívnych postavení Boh“. — Rimanom 13:1.

Pre niektorých svedkov bolo ťažké uveriť tomuto zmenenému pohľadu, lebo vedúci predstavitelia pozemskej vlády v Sovietskom zväze sa neľútostne snažili odstrániť pravé uctievanie Boha. Títo svedkovia si preto mysleli, že Strážna veža obsahujúca nové porozumenie nepochádza od oficiálnej organizácie Jehovových svedkov. Mysleli si, že informácie vymysleli tí, čo urobili kompromis s úradmi, aby donútili svedkov byť poslušnejšími sovietskemu štátu.

Preto každý Jehovov služobník na Ukrajine stál pred otázkou: Ktorá skupina má pravdu a ktorá ju nemá? Pozoroval som svedkov na každej strane sporu a pýtal som sa sám seba: ‚Aké majú pohnútky?‘ Čoskoro som medzi týmito dvoma stranami videl jasný rozdiel.

I keď niektorí Jehovovi svedkovia úplne nerozumeli novému vysvetleniu 13. kapitoly Rimanom, väčšina chcela zostať lojálna Jehovovi a jeho organizácii. Iní však začali pochybovať o tom, že posledné publikácie Watch Tower Bible and Tract Society  naozaj pochádzajú od oficiálnej organizácie Jehovových svedkov. Títo svedkovia mali tiež sklon k extrémnym názorom na mnohé veci. Napríklad považovali za nesprávne, aby nevesta bola na svadbe oblečená v bielom a aby manželskí partneri nosili obrúčky. Viacerí opustili organizáciu. Po čase však pomerne veľa z nich uznalo svoju chybu a vrátilo sa do služby Jehovovi.

Podzemná činnosť

Hoci naša kresťanská činnosť bola zakázaná, vždy, keď to bolo možné, usporadúvali sme naše týždenné zhromaždenia v skupinách od 10 do 15 osôb. Na zhromaždeniach sme čerpali duchovnú silu, a to zo štúdia Biblie i zo spoločenstva po štúdiu. Rozprávali sme si navzájom svoje zážitky a to nám pomáhalo uvedomovať si, že každý z nás vedie rovnaký boj. Vzali sme si k srdcu to, čo napísal apoštol Peter: „Tie isté utrpenia znáša celé spoločenstvo vašich bratov na svete.“ — 1. Petra 5:9.

Články v Strážnej veži tvorili základ našich diskusií. Ako sa k nám tieto časopisy dostávali? Svedkovia, ktorí pôsobili ako kuriéri, prenášali cez hranice na Ukrajinu kópie mikrofilmov. Tieto filmy prechádzali vopred určenou trasou od jedného svedka k druhému. Každý z nich potom vyrobil dostatok kópií časopisov pre svoj zbor. Niekedy som vyrábal takéto kópie aj ja. Celý deň som pracoval a v noci som pokračoval v Jehovovej službe — pracoval som na výrobe časopisov a na iných veciach. Bolo náročné dodržať termíny, ale tí z nás, ktorí niesli v organizácii zodpovednosť, sa naučili, že Jehova „unavenému dáva silu“. — Izaiáš 40:29.

Využívali sme príležitosti hovoriť o Biblii s ľuďmi, ktorých sme stretli. Mnohí z nás to robili počas cestovania verejnou dopravou. Bežnou metódou na začatie rozhovoru bolo jednoducho čítať dennú tlač a potom len tak zbežne spomenúť spolucestujúcemu najnovšie udalosti. Keď sa rozhovor už začal, nasmerovali sme ho na biblický námet. Tak sme šírili dobré posolstvo v našej oblasti.

Schopná manželka

V roku 1965 som sa oženil s Tamarou, ktorá bola vychovávaná ako služobníčka pravého Boha a vedela, čo to znamená držať sa svojej viery počas skúšok. Jej brat Serhij bol trikrát zatknutý a súdený za činnosť ako svedok. Poslednýkrát našli uňho Strážne veže a bol odsúdený na desať rokov väzenia. Aj Tamaru odviedli policajti na výsluch a vyhrážali sa jej väzením.

Nájsť si bývanie po svadbe bolo ťažké, ale jedna rodina, ktorá bývala v Sokali, bola svedkom priateľsky naklonená a ponúkla nám malú izbu v ich dome za nízku cenu. Táto rodina nás uistila, že aj keby som bol zatknutý a opäť uväznený, Tamara bude môcť bývať v izbe ďalej. S manželkou sme boli vďační Jehovovi za jeho požehnanie a tejto rodine za ich láskavosť. Neskôr, keď táto rodina smútila za niekým blízkym, kto im zomrel, Tamara využila príležitosť vysvetliť ich dcére Galyne nádej na vzkriesenie. Semená biblickej pravdy priniesli úrodu a Galyna si vypestovala lásku k nášmu  Stvoriteľovi. Bola pokrstená a teraz slúži Jehovovi spolu so svojím manželom.

Väčšinu víkendov v 70. rokoch som cestoval do rôznych častí Ukrajiny a tiež do Moldavska a Karpát, aby som povzbudzoval tých, ktorí sa ujímali vedenia v Jehovovej organizácii. Obyčajne som odchádzal v piatok večer a domov som sa vracal v nedeľu neskoro v noci. Tamara zriedkakedy vedela, kam idem, a niekedy ani nemala istotu, či sa vrátim. Táto situácia trvala celé roky. Môžem len potvrdiť to, čo hovorí Biblia o schopnej manželke: „Jej hodnota je omnoho väčšia ako hodnota koralov.“ — Príslovia 31:10.

V tých dňoch akákoľvek činnosť Jehovových svedkov predstavovala určité riziko. Vytrvať sme dokázali iba vďaka sile, ktorú dáva Jehova. Nespočetne veľakrát som sa ocitol v ťažkej situácii a nevedel som, čo mám robiť. Tak som sa potichu modlil a spoliehal som sa na silu od Jehovu. To sa stalo naším spôsobom života. — Skutky 4:29.

Nedávne roky

Postupom času sa Jehovovým služobníkom na Ukrajine začalo žiť ľahšie. Prenasledovanie poľavilo a väzenské tresty boli nahradené pokutami. V 80. rokoch si úrady začali uvedomovať, že Jehovovi svedkovia sú naozaj medzinárodná organizácia. Väznením svedkov na Ukrajine a inde v Sovietskom zväze si teda štát kazil povesť v zahraničí. Spomínam si, ako mi pri výsluchu jeden úradník povedal: „Teraz si uvedomujeme, že náboženstvo nemusí byť zlé. Zaujímame sa predovšetkým o to, aby nejaká náboženská skupina neškodila štátu.“

Vo východnej Európe sa koncom 80. rokov začala dvíhať železná opona a odvtedy sa na Ukrajine tešíme z väčšej slobody. V roku 1991 bolo naše kazateľské dielo legalizované. Neskôr, v septembri 1998, spoločnosť Watch Tower zriadila v Ľvove kanceláriu odbočky. Začiatkom roku 1999 sa začala výstavba novej odbočky, v ktorej bude slúžiť vyše 170 pracovníkov. Teraz máme na Ukrajine vyše 112 000 zvestovateľov a v roku 2000 navštívilo Pamätnú slávnosť vyše 250 000 ľudí. Veľmi nápadný je počet mladých ľudí v našich radoch. Na  zjazde v Kyjeve v roku 1991 sa ma jedna novinárka opýtala:

„Odkiaľ prišli všetci títo ľudia? Myslela som si, že v Sovietskom zväze nie sú žiadni svedkovia, a zrazu sú ich tu tisíce!“

„Nestalo sa to náhle, za noc,“ povedal som jej. „Slúžime tu Jehovovi už mnoho rokov.“

„Ako priťahujete do svojho náboženstva toľko mladých ľudí?“ chcela vedieť.

„Najlepšie by bolo, keby ste sa sama opýtali mladých. Nech vám povedia, prečo chcú slúžiť Jehovovi.“

„Už som sa pýtala,“ povedala novinárka. „Povedali mi, že sa im to páči.“

„Potom to je ten dôvod,“ dodal som. „Ak to tak naši mladí hovoria, potom to je vysvetlenie.“

Mladí ľudia nie sú jediní, kto sa teší zo služby Jehovovi. Tamara a ja mu slúžime dohromady už vyše 80 rokov a nevymenili by sme našu vieru za nič na svete. Hoci sme Jehovovými svedkami, máme svoje problémy. Uvedomujeme si, že kým bude trvať tento starý systém, každý bude znášať ťažkosti. Ale sme lepšie vyzbrojení prekonávať skúšky než ktorákoľvek iná skupina ľudí na zemi. Sme stále rozhodnutí prekonávať tieto skúšky tak ako v minulosti, a to v sile od nášho všemocného Boha, Jehovu. Cítime sa rovnako ako Mojžiš, keď spieval víťaznú pieseň: „Moja sila a moja moc je Jah, lebo mi je na záchranu.“ — 2. Mojžišova 15:2.

[Obrázok na strane 22]

S ďalšími svedkami v pracovnom tábore 21

[Obrázok na strane 22]

Mikrofilm ukrajinskej „Strážnej veže“ ​(skutočná veľkosť)

[Obrázok na strane 23]

S manželkou Tamarou

[Obrázok na stranách 24, 25]

Umelecké zobrazenie nového komplexu budov odbočky, ktorý sa stavia v Ľvove

[Obrázky na strane 25]

Prečo toľko mladých ľudí na Ukrajine slúži Jehovovi?