Skúšky viery v Poľsku

ROZPRÁVA JAN FERENC

KEĎ zúrila druhá svetová vojna, bol som ešte len chlapec. Dobre si pamätám na strýca, ktorý bol Jehovovým svedkom. Chodieval k nám domov na návštevu a čítal nám z Biblie. Rodičov to nezaujímalo, ale môjho brata Józefa, sestru Janinu a mňa to naozaj zaujímalo. Zakrátko sme všetci symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi krstom. Keď som bol pokrstený, mal som len 14 rokov.

Naši rodičia si všímali, aký znamenitý vplyv má štúdium Biblie na náš život, a tak začali aj oni počúvať. Keď si otec uvedomil, že Biblia odsudzuje modlárstvo, povedal: „Ak to hovorí Božie Slovo, potom nás kňazi držali v nevedomosti. Synu, zves všetky obrazy zo steny a vyhoď ich!“ Asi o dva roky boli moji rodičia pokrstení. Slúžili Jehovovi verne až do svojej smrti.

Ťažkosti, s ktorými sme sa stretávali

Po skončení vojny sa Jehovovi svedkovia ocitli v ťažkej situácii. Napríklad Úrad bezpečnosti urobil raziu v kancelárii v Lodži a zatkol tamojších pracovníkov. Partizáni Národných ozbrojených síl pod vplyvom katolíckeho duchovenstva brutálne napádali Jehovových svedkov vo východnom Poľsku. *

Asi v tom istom čase komunistické vrchnosti zrušili povolenie, ktorým nám predtým umožnili usporadúvať naše zjazdy, a snažili sa prerušiť zjazdy, ktoré práve prebiehali. No rastúci odpor len zväčšoval naše odhodlanie ďalej kázať o Božom Kráľovstve. V roku 1949 Poľsko podalo správu o viac ako 14 000 svedkoch.

Onedlho som sa stal priekopníkom, služobníkom celým časom u Jehovových svedkov. Moje prvé pridelenie bolo asi 500 kilometrov od domova. Po čase som však bol vymenovaný za cestujúceho dozorcu a slúžil som v oblasti na východ od Lublinu, v blízkosti bydliska mojich rodičov.

Zatýkaný a prenasledovaný

V júni 1950 ma komunistické vrchnosti zatkli a obvinili zo špionáže pre Spojené štáty americké. Vrhli ma do vlhkej pivnice. V noci ma brávali na výsluch k vyšetrujúcemu dôstojníkovi. „Náboženské združenie, ku ktorému patríte, je sektou a nepriateľom nášho štátu,“ povedal mi dôstojník. „Vaša kancelária pracuje pre americkú výzvednú službu. Môžeme to dokázať! Vaši bratia sa už priznali, že cestovali po celej krajine a zhromažďovali informácie o vojenských objektoch a továrňach.“

Tieto obvinenia boli, samozrejme, úplne falošné. Napriek tomu mi dôstojník radil, aby som podpísal vyhlásenie, v ktorom sa zriekam, ako to on nazval, „svojej hanebnej organizácie“. Opätovne sa ma snažil priviesť k tomu, aby som to podpísal. Snažil sa ma dokonca prinútiť, aby som napísal mená a adresy všetkých svedkov, ktorých som poznal, a miesta, z ktorých sme distribuovali publikácie. Jeho úsilie bolo márne.

 Potom ma policajti bili palicami, až kým som nestratil vedomie. Nato ma obliali vodou, aby ma prebrali, a výsluch pokračoval. Nasledujúcu noc ma surovo bili po pätách. Nahlas som prosil Boha, aby mi dal silu vytrvať. Cítil som, že mi ju dáva. Tie nočné výsluchy sa konali pravidelne takmer rok.

V apríli 1951 ma prepustili z väzenia, ale mnohí svedkovia boli ešte stále uväznení. Išiel som za jedným svedkom v zodpovednom postavení a požiadal som ho o nové pridelenie. „Nebojíš sa, že ťa zasa zatknú?“ opýtal sa ma. „Som ešte viac odhodlaný pracovať tam, kde je to viac potrebné,“ odpovedal som. Znova som pokračoval v službe cestujúceho dozorcu a neskôr som dostal pozvanie organizovať tlač a distribúciu našich publikácií v Poľsku.

V tom čase sme na kopírovanie časopisu Strážna veža používali jednoduché cyklostyly a voskové blany. Naša tlač nebola kvalitná a museli sme platiť prehnané ceny za papier, ktorého bol vtedy nedostatok. Kopírovať sme museli na odľahlých miestach, ako boli stodoly, suterény a povaly. Tí, ktorí boli odhalení, boli potrestaní uväznením.

Spomínam si na jednu vyschnutú studňu, ktorú sme používali. Asi 10 metrov pod povrchom mala v stene otvor, ktorý viedol do malej miestnosti, kde sme cyklostylovali časopisy. Aby sme sa tam dostali, musel nás niekto spustiť dole lanom. Keď ma raz spúšťali do tejto studne v obrovskom drevenom vedre, lano sa zrazu pretrhlo. Spadol som na dno a zlomil som si nohu. Po prepustení z nemocnice som sa vrátil a ďalej som obsluhoval cyklostyl.

Asi v tom čase som sa zoznámil s Danutou, horlivou priekopníčkou. V roku 1956 sme sa zosobášili a nasledujúce štyri roky sme spolu slúžili v strednom Poľsku. V roku 1960 sme už mali dve deti a rozhodli sme sa, že Danuta preruší službu celým časom, aby sa o ne starala. Onedlho ma opäť zatkli a tentoraz ma dali do cely zamorenej potkanmi. O sedem mesiacov ma odsúdili na dva roky väzenia.

Vo väzení a na slobode

Vo väznici v Bydgoszczi bolo vyše 300 väzňov a ja som sa modlil k Jehovovi, aby som sa s tými úprimnými mohol podeliť o posolstvo o Kráľovstve. Rozprával som sa s riaditeľom väznice a navrhol som mu, že by som mohol pracovať ako holič. Na moje prekvapenie súhlasil. Zakrátko som väzňov holil a strihal im vlasy a tým, ktorí sa mi zdali priaznivo naklonení, som vydával svedectvo.

Jeden väzeň, ktorý so mnou spolupracoval ako holič, o krátky čas na naše rozhovory zareagoval. Dokonca začal rozprávať ďalším  o tom, čo sa naučil z Biblie. Zakrátko nám riaditeľ väznice nariadil, aby sme prestali rozširovať, ako to on označil, „podvratnú propagandu“. Môj spolupracovník holič zaujal pevný postoj. Vysvetlil: „Kradol som, ale teraz nekradnem. Kedysi som bol závislý od nikotínu, ale prestal som fajčiť. Našiel som zmysel života a chcem byť Jehovovým svedkom.“

Po prepustení z väzenia ma bratia poslali do Poznane, aby som dohliadal na „pekáreň“, ako sme volali naše tajné tlačiarne. Koncom 50. rokov sme našu tlač veľmi skvalitnili. Naučili sme sa fotograficky zmenšovať veľkosť strán — čo bol medzník v našej technológii — a obsluhovať ofsetové tlačové stroje značky Rotaprint. V roku 1960 sme začali tlačiť a viazať už aj knihy.

Krátko nato jeden sused oznámil našu činnosť a znova ma zatkli. Po mojom prepustení v roku 1962 som spolu s niekoľkými ďalšími bratmi dostal služobné pridelenie do Štetína. Ale pred odchodom sme dostali pokyn, o ktorom sme boli presvedčení, že pochádza od lojálnych kresťanských bratov, aby sme namiesto do Štetína išli do mesta Kielce. Tu nás však zatkli a mňa odsúdili na ďalší rok a pol väzenia. Zradili nás podvodníci vnútri organizácie. Po čase sa na nich prišlo a boli z našich radov vylúčení.

Keď ma nakoniec prepustili z väzenia, bol som vymenovaný dohliadať na činnosť našich tlačiarní v celom Poľsku. V roku 1974, po desiatich rokoch unikania pred vypátraním, ma vystopovali a zatkli v Opole. Krátko nato ma poslali do väznice v Zabrze. „Vaša biskupská služba sa skončila,“ povedal mi riaditeľ väznice. „Ak budete ďalej šíriť tú svoju propagandu, pôjdete do samotky.“

Kázanie vo väzení

Samozrejme, moja služba sa vôbec neskončila. V skutočnosti som začal biblické štúdium s dvoma spoluväzňami. Napokon urobili pokrok do takej miery, že som ich mohol pokrstiť vo veľkej väzenskej vani.

Na naše kázanie zareagovali aj ďalší väzni a v apríli 1977 sme sa spoločne zhromaždili, aby sme si pripomenuli Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti. (Lukáš 22:19) O dva mesiace neskôr, v júni 1977, ma prepustili a už ma nikdy nezatkli.

Vtedy už vrchnosti viac tolerovali naše dielo. Nepochybne v tom veľmi pomohli návštevy členov vedúceho zboru Jehovových svedkov. V roku 1977 sa traja z nich rozprávali s dozorcami, priekopníkmi a dlhoročnými svedkami v rôznych mestách. V nasledujúcom roku dvaja z nich vykonali zdvorilostnú návštevu na Úrade pre náboženské záležitosti. No zákaz nášho diela bol zrušený až v roku 1989. V súčasnosti je v Poľsku asi 124 000 aktívnych svedkov.

V posledných rokoch ma Danuta pre oslabené zdravie nemohla sprevádzať, ale povzbudzuje ma a chce, aby som naďalej navštevoval zbory. Budem jej navždy vďačný za posilňujúcu pomoc, ktorú mi poskytovala počas mojich mnohých uväznení.

Rozhodnutie slúžiť Jehovovi Bohu, ktoré som urobil pred 50 rokmi, bolo určite správne. Mám veľkú radosť, keď mu z celého srdca slúžim. S manželkou sme naozaj zažili to, čo je zaznamenané v slovách Izaiáša 40:29: „Unavenému [Jehova] dáva silu; a v človeku bez dynamickej energie rozhojňuje plnú moc.“

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na strane 20]

Na tlač publikácií sme používali cyklostyly a neskôr tlačové ofsetové stroje značky Rotaprint

[Obrázky na strane 21]

Manželka Danuta a ja