Od agónie k anestézii

DO 40. rokov 19. storočia pacienti nešli do operačnej miestnosti znepokojení. Boli vydesení! Prečo? Lebo vtedy ešte neexistovala anestézia. Dennis Fradin vo svojej knihe „We Have Conquered Pain“ ​(Zvíťazili sme nad bolesťou) píše: „Bolo známe, že chirurgovia vstupujú do operačnej miestnosti s fľašou whisky v každej ruke — jednou pre pacienta a druhou pre seba, aby zniesli pacientov rev.“

Opiť pacienta alebo omámiť ho!

Lekári, zubní lekári a pacienti vyskúšali na zmiernenie bolesti pri chirurgických zákrokoch takmer všetko. Čínski a indickí lekári používali marihuanu a hašiš. V rôznych častiach sveta sa vo veľkom používalo ópium, ako aj alkohol. Staroveký grécky lekár Dioskorides — prvý človek, o ktorom je známe, že používal slovo „anestézia“ — pripisoval anestetické účinky elixírom vyrobeným z mandragory a vína. V neskorších časoch experimentovali niektorí lekári dokonca s hypnózou.

No bolesť to zmierňovalo len veľmi slabo. Chirurgovia a zubní lekári teda pracovali tak rýchlo, ako len mohli — v skutočnosti dostávali zatriedenie podľa svojej rýchlosti. Ale aj ten najrýchlejší mohol spôsobiť neznesiteľné utrpenie. Preto ľudia zvyčajne radšej znášali rôzne neduhy, od nádorov po ústa plné pokazených zubov, ako by mali podstúpiť muky chirurgického zákroku blízke až agónii alebo ako by si mali dať urobiť extrakciu zuba.

Sladký vitriol a rajský plyn

V roku 1275 vyrobil španielsky lekár Raymond Lullus pri svojich pokusoch s chemikáliami prchavú, horľavú kvapalinu, ktorú nazval sladký vitriol. V 16. storočí dával lekár všeobecne známy ako Paracelsus, pôvodom zo Švajčiarska, kurčatám inhalovať sladký vitriol a všimol si, že zaspali a pritom necítili žiadnu bolesť. Rovnako ako Lullus pred ním, ani on neexperimentoval na ľuďoch. V roku 1730 nemecký chemik Frobenius pomenoval túto tekutinu názvom, ktorý má až dodnes, éter, čo po grécky znamená „nebeský“. Ale prešlo ešte 112 rokov, kým sa anestetické účinky éteru stretli s plným pochopením.

Medzitým v roku 1772 anglický vedec Joseph Priestley objavil oxid dusný. Spočiatku si ľudia mysleli, že tento plyn je aj v malých dávkach smrteľne jedovatý. No v roku 1799 sa britský chemik a vynálezca Humphry Davy rozhodol, že si to overí pokusom na  sebe. Na svoje prekvapenie zistil, že oxid dusný ho rozosmieva, preto ho prezýval „smiešny plyn“. Davy písal o potenciálnych anestetických vlastnostiach oxidu dusného, ale nikto v tom čase v tejto veci nepokračoval.

Jedni za éter, druhí za rajský plyn

Davyho šantenie pod vplyvom rajského plynu — od ktorého sa stal dočasne závislým — sa stalo dobre známym. Čoskoro spopulárnelo vdychovanie tohto plynu len tak pre zábavu. Dokonca kočovní umelci mali v časti svojho programu výber dobrovoľníkov z publika, ktorí vyšli na javisko a zaradom vdychovali oxid dusný. Plyn odstraňoval zábrany a zakrátko spôsobovalo neviazané šantenie dobrovoľníkov záchvaty smiechu v hľadisku.

Asi v tom istom čase si získalo obľubu aj vdychovanie éteru len tak pre zábavu. Jedného dňa si však mladý americký lekár menom Crawford W. Long všimol, že jeho priatelia necítili žiadnu bolesť, keď sa tackajúc pod vplyvom éteru zranili. Okamžite ho napadlo možné využitie éteru v chirurgii. Práve vtedy mal účastník jednej takej „éterovej zábavy“, študent menom James Venable, dva malé nádory, ktoré si chcel dať odstrániť. Ale Venable zo strachu pred bolesťou operáciu stále odkladal. Long mu teda navrhol, aby sa dal operovať pod vplyvom éteru. Venable súhlasil a 30. marca 1842 prebehla bezbolestná operácia. Long však oznámil svoj objav až v roku 1849.

Aj zubní lekári objavujú anestéziu

V decembri 1844 americký zubný lekár menom Horace Wells navštívil putovné vystúpenie, pri ktorom istý Gardner Colton predviedol účinok oxidu dusného. Wells sa dobrovoľne prihlásil, že si vyskúša tento plyn, ale zostal pri dostatočnom vedomí, aby si všimol, že iný účastník vystúpenia prudko narazil nohami do ťažkej lavice, a hoci krvácal, necítil žiadnu bolesť. V ten večer sa Wells rozhodol, že vyskúša oxid dusný vo svojej zubárskej praxi — no vyskúšal ho najprv na sebe. S Coltonom sa dohodol, že mu poskytne plyn, a kolegu zubára Johna Riggsa požiadal, aby mu extrahoval boľavý zub múdrosti. Extrakcia prebehla úspešne.

Wells sa rozhodol zverejniť svoj objav prezentáciou pred svojimi kolegami. Bol však príliš nervózny a pacientovi podal nedostatočné množstvo plynu, takže ten pri vyťahovaní zuba kričal. Wellsovo obecenstvo sa mu hneď vysmialo. Ale mali sa na to opýtať pacienta, lebo neskôr sa Wellsovi priznal, že hoci kričal, cítil len malú bolesť.

Dňa 30. septembra 1846 predviedol Wellsov partner, americký zubný lekár William Morton, bezbolestnú extrakciu zuba u pacienta, ktorý dostal éter — v tom istom zložení,  ako ho použil Long v roku 1842. Morton pripravil éter za asistencie významného chemika Charlesa Thomasa Jacksona. Morton na rozdiel od Longa zariadil verejnú prezentáciu anestetických vlastností éteru u pacienta, ktorý podstúpil chirurgický zákrok. Dňa 16. októbra 1846 v Bostone (Massachusetts) Morton podal pacientovi anestetikum. Potom chirurg Dr. Warren uskutočnil operáciu — odstránil nádor z pacientovej sánky. Táto operácia bola predzvesťou úspechu. Správy o nej sa čoskoro rozšírili rýchlosťou blesku po celých Spojených štátoch a po celej Európe.

Ďalšie objavy

Po týchto strhujúcich objavoch pokračovali pokusy s rôznymi plynnými látkami. Chloroform objavený v roku 1831 bol úspešne použitý opäť v roku 1847. Na niektorých miestach sa čoskoro stal vyhľadávaným anestetikom. Zakrátko sa chloroform dával ženám pri pôrode a dostala ho aj anglická kráľovná Viktória v apríli 1853.

Žiaľ, história všeobecnej anestézie bola tak trocha poškvrnená. Prepukli vášnivé diskusie o tom, kto — Long, Wells, Morton alebo Jackson, významný chemik, ktorý pomohol Mortonovi — si zaslúži najväčšie uznanie za objavenie anestézie (samozrejme, nie za samotné chemické zlúčeniny). Nedospelo sa však k žiadnemu konsenzu, ale keď polemiky neskôr utíchli, mnohí zo spätného pohľadu uznali, že k tomuto objavu prispeli všetci štyria muži.

Pokrok v oblasti lokálnej anestézie medzitým pokračoval. Anestézia, ktorá sa často označuje za lokálnu, umožňuje pacientovi zostať pri vedomí, pričom určitá oblasť jeho tela je znecitlivená. V súčasnosti zubní chirurgovia používajú lokálnu anestéziu pri chirurgických zákrokoch na zuboch a ďasnách a chirurgovia ju používajú pri jednoduchších operáciách a pri ošetrovaní zranení. Anestéziológovia bežne podávajú lokálnu anestéziu ženám pri pôrode.

Postupom času sa anestéziológia vyvinula na právoplatnú medicínsku špecializáciu. Súčasní anestéziológovia pripravujú pacientov na chirurgické zákroky. Robia anestéziu používaním dômyselných zariadení a zložitých anestetík vyrobených zo zmesi mnohých chemických látok spolu s kyslíkom. V skutočnosti si mnohí pacienti azda ani neuvedomujú, že ich lekár použil anestetický plyn, lebo ten sa podáva až potom, keď pacient najprv dostane anestetiká intravenózne. Anestéziológ sa snaží zmierňovať pacientove bolesti aj po chirurgickom zákroku.

Preto keď raz budete potrebovať nejaký chirurgický zákrok, nebuďte príliš stiesnený. Predstavte si, ako ležíte na prostom operačnom stole pred dvesto rokmi. Otvoria sa dvere a dnu vstúpi chirurg nesúci dve fľaše whisky. V tomto porovnaní sa súčasné dômyselné zariadenia anestéziológov zdajú takmer príjemné, však?

[Rámček na strane 22]

AKUPUNKTÚRA — úľava z východu

Akupunktúra je staroveká čínska terapia, o ktorej sa hovorí, že zmierňuje bolesť. Terapeuti vpichujú ihly do špecifických bodov tela, ktoré sú často vzdialené od liečenej časti tela. Po vpichnutí môžu ihlami krútiť alebo ich napojiť na zdroj elektrického prúdu so slabým elektrickým napätím. Encyclopædia Britannica uvádza, že akupunktúra „sa v Číne bežne používa na anestéziu počas chirurgických zákrokov. Návštevníci zo západných krajín sledovali zložité (a zvyčajne bolestivé) chirurgické operácie vykonávané pri plnom vedomí čínskych pacientov s lokálnou anestéziou len pomocou akupunktúry.“

Akupunktúru by mal vykonávať len skúsený terapeut s lekárskym vzdelaním. Podľa diela Encyclopedia Americana „nastali vážne poškodenia, keď sa akupunktúrnou ihlou prepichlo srdce alebo pľúca, a keď sa používajú nesterilné ihly, môže to spôsobiť hepatitídu, lokálnu infekciu a podobné komplikácie“. Samozrejme, riziko so sebou prináša aj použitie štandardnej anestézie, i samotné operácie — nech sa už použije akákoľvek forma anestézie.

[Obrázok na strane 23]

Anestéziológia sa stala medicínskou špecializáciou

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením Departments of Anesthesia and Bloodless Medicine and Surgery, Bridgeport Hospital - CT

[Prameň ilustrácií na strane 21]

Strany 2 a 21: Prevzaté z Medicine and the Artist (Ars Medica) s dovolením Philadelphia Museum of Art/​Carl Zigrosser/​Dover Publications, Inc.