Zalesňovanie amazonského pralesa

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V BRAZÍLII

V PRIEBEHU 90. rokov 20. storočia svet strácal milióny hektárov prirodzených lesov ročne, informovala Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo. Len v samotnej brazílskej oblasti Amazonky už vrčiace reťazové píly a praskajúce ohne premenili plochu dažďového pralesa väčšiu ako Nemecko na holé pasienky. Namiesto súvislej panorámy vrcholcov stromov je teraz lesný baldachýn prerušovaný úsekmi popraskanej pôdy riedko porastenej burinou a posiatej holými pňami, ktoré sa pražia na slnku.

Hoci je toto neustále ničenie pralesa znepokojujúce, existujú nádejné vyhliadky. Jeden sľubný program už priniesol výsledky. Volá sa agrolesníctvo a jeden zdroj ho opisuje ako „systém, pri ktorom sa vysádzanie stromov kombinuje s vysádzaním poľných plodín alebo s vytváraním pasienkov ekologicky... udržateľným spôsobom“. Ako agrolesníctvo funguje? Čo sa ním už dosiahlo? Aké vyhliadky dáva do budúcnosti? Aby sme to zistili, redaktor časopisu Prebuďte sa! navštívil Národný ústav pre výskum Amazónie (INPA) v Manause, hlavnom meste brazílskeho štátu Amazonas.

Sklamanie z úniku

Johannes van Leeuwen, holandský agronóm z oddelenia agronómie v INPA, posledných 11 rokov spolupracoval s farmármi v Amazónii. Ale ako sa toľkí farmári dostali do amazonského pralesa? Rozsiahle mechanizované farmárstvo v strednej a južnej Brazílii pripravilo drobných farmárov o pôdu a živobytie, čo spôsobilo, že sa začali sťahovať. Iní farmári, ktorí pestovali jutu na výrobu jutových vriec, videli, ako ich živobytie zaniká,  keď jutové vrecia nahradili plastové. Ďalší zasa žili v oblastiach postihnutých suchom a to ich donútilo presťahovať sa a hľadať úrodnejšiu pôdu. No kam by mohli ísť? Keď počuli sľuby o krajine, možnosti bývania a úrodnej pôde v Amazónii, vydali sa po novej ceste vedúcej do dažďového pralesa.

Farmári však zakrátko zistili, že sa usadili v oblasti s množstvom vodných zrážok, s vysokou vlhkosťou vzduchu, veľmi teplým podnebím a neúrodnou pôdou. Do dvoch až štyroch rokov bola pôda úplne vyčerpaná a vznikol rovnaký problém — chudobní ľudia na neúrodnej pôde. Zúfalí farmári riešili tento problém klčovaním ďalších častí pralesa, aby získali poľnohospodársku pôdu.

Pravda je, že drobní farmári nie sú hlavnou príčinou ničenia amazonského pralesa. K jeho ničeniu najväčšou mierou prispeli veľké dobytkárske ranče, veľké poľnohospodárske komplexy, baníctvo, ťažba dreva a výstavba hydroelektrární. Aj tak však príliv drobných farmárov a ich spôsob farmárstva vytínaním a vypaľovaním pralesa prispeli k jeho ničeniu.

Rady od „žijúcich knižníc“

„Bez ohľadu na to, aký je vplyv týchto chudobných farmárov na prales,“ hovorí  van Leeuwen, „sú tu a nemajú kam ísť. Preto aby sme spomalili odlesňovanie, musíme im pomôcť, aby dokázali vyžiť na svojej pôde bez toho, že by bolo nutné vytínať ďalšie časti pralesa.“ A tu prichádza agrolesnícky program, v rámci ktorého sa učia farmárstvu bez devastovania pôdy a ktorý farmárom umožňuje využívať tú istú odlesnenú parcelu mnoho rokov. Ako prišli výskumníci na špecifiká tohto programu?

Zavedeniu agrolesníckeho programu INPA predchádzali roky prieskumov, dotazníkov a zberov vzoriek pôdy. Cenné informácie pochádzali najmä z rozhovorov so „žijúcimi knižnicami“ — Indiánmi a caboclami, ľudom zmiešaným z potomkov belochov, černochov a Indiánov, ktorí sa usadili v povodí Amazonky.

Títo obyvatelia Amazónie sú zásobárňou poznania. Poznajú tunajšie podnebie a druhy pôdy — čiernozem, červenú ílovitú, bielu ílovitú, červenú hlinitú a piesočnato-hlinitú pôdu —, ako aj mnoho tunajšieho ovocia, korenia a liečivých rastlín, ktoré rastú v pralese. Čerpaním z tohto poznania sa agronómovia a farmári stali partnermi vo výskume — ich partnerstvo prispelo ku kvalite tohto programu.

Prales nie je baňa

Agrolesnícky program sa realizoval postupne. Prvým krokom bolo presvedčiť farmárov, aby nepovažovali prales za baňu — ktorú vyťažia a potom opustia —, ale aby ho považovali za obnoviteľný zdroj prírodného bohatstva. Potom dostali radu, aby vysádzali nielen kasavu, banány, kukuricu, ryžu, fazuľu a ďalšie rýchlo rastúce plodiny, ale aj stromy. „Stromy?“ pýtali sa farmári, „prečo?“

Keďže farmári často pochádzali z oblastí, kde stromy nezohrávajú v poľnohospodárstve žiadnu úlohu, a nepoznali amazonské druhy stromov, výskumníci im jasne vysvetlili úžitok plynúci z vysádzania stromov. Vysvetlili im, že pôda pralesa neudrží výživné látky, ktoré jedlé plodiny potrebujú. Napríklad skôr ako môžu plodiny, ako je kukurica, získať výživné látky, vylúhuje ich dážď. Naproti tomu stromy dokážu výživné látky absorbovať a vytvoriť si z nich zásobu, a tak udržiavať úrodnosť pôdy. Stromy navyše poskytujú krmivo a tieň zvieratám. Farmári môžu tiež používať stromy ako živé ploty na vyznačenie hranice svojho pozemku. A, samozrejme, ovocné stromy môžu slúžiť ako zdroj príjmu, lebo dávajú ovocie a drevo.

Výskumníci povzbudili farmárov aj k tomu, aby vysádzali mnoho rozličných druhov stromov a ich odrôd. Prečo? Aby mohli získavať rozmanité ovocie a drevo. Tak sa farmári vyhnú tomu, že by vo veľkom zbierali len jeden alebo dva druhy ovocia, ktoré musia predávať za nízke ceny, lebo všetci predávajú tie isté plodiny v tom istom čase.

Rodiaci sa program prináša ovocie

Aké druhy stromov sa vysádzajú? „V súčasnosti pestujeme 30 až 40 druhov ovocných stromov, ktoré sú tu uvedené,“ hovorí agronóm van Leeuwen, keď mi podáva zoznam 65 stromov s exotickými názvami. Aby mi pán van Leeuwen ukázal, že tento program je účinný, ukazuje mi niekoľko fotografií tej istej parcely odlesnenej časti pralesa odfotených v časovom odstupe. — Pozri rámček „Ako sa môže prales obnoviť“.

Návšteva trhov s potravinami v Manause ukazuje, že rodiaci sa agrolesnícky program už prináša ovocie. Na týchto trhoch je na predaj už viac ako 60 druhov tu vypestovaného ovocia. Agronómovia majú do budúcnosti nádej, že čím hlbšie sa agrolesníctvo zakorení, tým pomalšie bude postupovať odlesňovanie. Napokon, keď sa farmár naučil znova využívať starú farmu, možno sa zriekne vytínania pralesa, aby si vytvoril novú.

Toto chvályhodné úsilie pravdepodobne neodstráni celosvetové ohrozenie ekológie zeme. Ale ukazuje, čo možno dosiahnuť, keď zaobchádzame s našimi vzácnymi prírodnými zdrojmi s rešpektom.

[Rámček/obrázky na strane 24]

Pomaranče a barbadoská čerešňa odovzdávajú žezlo

Pomaranč, známy symbol vitamínu C, bledne v porovnaní s ovocím, ktoré si získava chválu ako „nová kráľovná vitamínu C“. Aj barbadoská čerešňa, ktorá vedie medzi ovocím bohatým na vitamín C, musí uznať porážku. A kto je tou novou panovníčkou? Drobné, ale skvelé purpurovo sfarbené ovocie, ktoré je veľké asi ako hrozno a bežne rastie na Amazonskej nížine. Aký je jeho názov? Camu-camu (Myrciaria dubia). Zaslúži si trón? Jeden brazílsky časopis uvádza, že 100 gramov pomaranča obsahuje 41 miligramov vitamínu C, pričom 100 gramov barbadoských čerešní obsahuje 1790 miligramov vitamínu C. Ale to isté množstvo camu-camu má neuveriteľných 2880 miligramov vitamínu C — 70-krát viac ako pomaranč!

[Prameň ilustrácie]

Barbadoská čerešňa a camu-camu: Silvestre Silva/​Reflexo

[Rámček/obrázky na strane 25]

Umenie rozvrstvovania stromov

Keď farmári súhlasia s tým, že si osvoja niektoré časti agrolesníckeho programu, agronóm Johannes van Leeuwen im môže dať podrobnejší návrh — plán ich budúceho ovocného sadu. Namiesto náhodného výberu a kombinovania akýchkoľvek stromov sa používajú počítačové simulácie agroekosystémov, aby sa určilo, ktoré druhy by sa mali vysádzať a ako by sa mali usporiadať. Je umenie rozvrstviť, čiže usporiadať rôzne druhy malých, stredne veľkých a veľkých stromov do skupín.

Napríklad stromy v prvej skupine, ktorú tvorí guajava jablková, guarana a kakaovník veľkolistý, sa vysádzajú blízko seba. Tieto stromy sú nízkeho vzrastu a skoro začínajú prinášať ovocie. Druhá skupina stredne veľkých stromov, ako sú Rollinia mucosa, avokádo a Astrocaryum vulgare, potrebujú viac miesta. Táto skupina zvyčajne začína prinášať ovocie neskôr ako tá prvá. Tretia skupina veľkých stromov, ako sú paraorech, Caryocar villosum a mahagónovník veľkolistý, potrebuje ešte väčší priestor. Niektoré stromy z tejto poslednej skupiny prinášajú ovocie, iné vzácne drevo a ďalšie prinášajú oboje. Keď všetky tri skupiny stromov spolu vyrastú, sad pripomína prirodzený prales.

[Obrázky]

Johannes van Leeuven (celkom vpravo)

Trh v Manause s tu vypestovaným ovocím

[Prameň ilustrácie]

J. van Leeuwen, INPA, Manaus (Brazília)

 [Rámček/obrázky na strane 26]

Ako sa môže prales obnoviť

1. Február 1993 — Táto lesná parcela v strednej Amazónii bola vyťatá a vypálená v septembri 1992. V januári 1993 tu boli vysadené priesady ananásovníkov. O mesiac neskôr boli vysadené aj ovocné stromy.

2. Marec 1994 — Priesady ananásovníkov vyrástli a lepšie už vidieť aj vysadené ovocné stromy. Malé tabuľky na kolíkoch vedľa stromov uvádzajú, že ide o poutériu ovocnú, paraorech štíhly a baktru broskyňovú, a to vymenovávame len niektoré. Stromom pomohlo aj to, že farmári vypleli pôdu okolo týchto rastlín. Stromy akoby na znak vďačnosti začali obnovovať úrodnosť pôdy.

3. Apríl 1995 — Rýchlo rastúce plodiny sú zozbierané, buď na konzumáciu, alebo na predaj, ale rôzne ďalšie ovocné stromy ďalej rastú.

[Prameň ilustrácií]

Fotografie 1–3: J. van Leeuwen, INPA-CPCA, Manaus (Brazília)