Neustále hľadanie riešenia

ORGANIZÁCIA Spojených národov sa od svojho vzniku zaujímala o deti a ich problémy. Koncom roku 1946 zriadila Medzinárodný fond OSN pre naliehavú pomoc deťom (UNICEF) ako dočasné opatrenie slúžiace na zabezpečenie starostlivosti o deti v oblastiach spustošených vojnou.

V roku 1953 sa tento fond naliehavej pomoci zmenil na stálu organizáciu. Hoci dnes je oficiálne známy ako Detský fond OSN, ponechal si pôvodnú skratku UNICEF. Teda už viac ako pol storočia UNICEF poskytuje deťom na celom svete potraviny, oblečenie a lekársku starostlivosť a snaží sa celkovo dohliadať na ich potreby.

Potreby detí boli ešte viac zdôraznené v roku 1959, keď OSN prijala Deklaráciu práv dieťaťa. (Pozri rámček na strane 5.) Cieľom tohto dokumentu bolo vzbudiť záujem o problémy detí a pomôcť pri ich riešení získaním podpory verejnosti, finančnej podpory a inak.

Ale podľa Collierovej Ročenky 1980 „o dvadsať rokov neskôr tieto ‚práva‘ — najmä tie, ktoré sa týkajú výživy, zdravia a hmotného dostatku — mnohé z 1,5 miliardy detí sveta ešte stále nemali do veľkej miery zabezpečené“. Organizácia Spojených národov si uvedomovala túto neustálu potrebu riešiť problémy detí, a tak v súlade so svojimi deklarovanými cieľmi vyhlásila rok 1979 za Medzinárodný rok dieťaťa. Vlády, občianske, náboženské i charitatívne skupiny na celom svete sa pohotovo zapojili do hľadania riešení.

Bol to všetko iba „krutý žart“?

Žiaľ, podľa správy UNICEF sa deťom v rozvojových krajinách počas Medzinárodného roku dieťaťa nedarilo dobre. Na konci roka bolo asi 200 miliónov detí ešte stále podvyživených a v prípade  15 miliónov detí, ktoré zomreli pred dosiahnutím piateho roku života, polovicu úmrtí spôsobila práve podvýživa. Zo 100 detí, ktoré sa v tom roku v rozvojových krajinách narodili každú minútu, 15 do roka zomrelo. Necelých 40 percent ukončilo základnú školu. Jeden úvodník v novinách Indian Express komentoval správu UNICEF slovami, že Rok dieťaťa sa nakoniec ukázal ako „krutý žart“.

Niektorí jednotlivci predvídali tento neúspech. Už na začiatku toho roku Fabrizio Dentice v časopise L’Espresso napísal: „Na nápravu situácie je potrebné niečo viac ako Rok dieťaťa.“ Časopis uviedol: „Dnešný spôsob života z nás robí to, čím sme, a to by sa malo zmeniť.“

Hľadanie riešenia problémov detí pokračovalo, a tak v septembri 1990 sa v ústredí OSN konal svetový summit. Bolo to jedno z najväčších stretnutí svetových vodcov v dejinách. Zúčastnilo sa ho vyše 70 vládnych predstaviteľov. Toto stretnutie nasledovalo po prijatí Dohovoru o právach dieťaťa z 20. novembra 1989, ktorý vstúpil do platnosti 2. septembra 1990. Do konca toho mesiaca už dohodu ratifikovalo 39 štátov.

„Tento Dohovor,“ uviedol nedávno UNICEF, „sa rýchlo stal najširšie prijímanou zmluvou o ľudských právach v histórii, čo v problematike detí znamenalo veľký posun vpred.“ V novembri 1999 bol Dohovor prijatý už v 191 štátoch. UNICEF sa chválil: „V otázke uznania a ochrany práv detí sa v desaťročí po prijatí Dohovoru o právach dieťaťa urobil väčší pokrok ako v ktoromkoľvek inom porovnateľnom období ľudských dejín.“

Napriek tomuto pokroku bol nemecký prezident Johannes Rau pohnutý povedať: „Je smutné, že v našej dobe sa nám ešte stále musí pripomínať, že deti majú práva.“ Alebo pripomínať, že ešte stále majú vážne problémy! V novembri 1999 UNICEF pripustil, že „ešte treba veľa urobiť“, a dodal: „Podľa odhadu zomiera na celom svete každý  rok 12 miliónov detí do veku piatich rokov, väčšinou z príčin, ktorým by sa ľahko dalo predísť. Asi 130 miliónov detí v rozvojových krajinách nechodí na základnú školu... Okolo 160 miliónov detí je silne alebo mierne podvyživených... Mnohé nechcené deti chradnú v sirotincoch a iných ústavoch, kde im je odopierané vzdelanie a primeraná lekárska starostlivosť. Tieto deti sú často fyzicky týrané. Odhaduje sa, že 250 miliónov detí vykonáva nejaký druh ťažkej práce.“ Fond sa zmienil aj o 600 miliónoch detí, ktoré žijú v absolútnej chudobe, a o 13 miliónoch detí, ktoré do konca roku 2000 stratia pre chorobu aids najmenej jedného rodiča.

Zdá sa, že uspokojivé riešenie týchto problémov politickým vodcom uniká. No problémy detí nie sú obmedzené len na rozvojové krajiny. V západných krajinách mnoho detí trpí nedostatkom iného druhu.

[Zvýraznený text na strane 4]

„Je smutné, že v našej dobe sa nám ešte stále musí pripomínať, že deti majú práva“

[Rámček/obrázok na strane 5]

Deklarácia práv dieťaťa, ktorú prijala OSN:

● Právo na meno a štátnu príslušnosť.

● Právo na cit, lásku, porozumenie a hmotnú istotu.

● Právo na primeranú výživu, bývanie a zdravotnícke služby.

● Právo na zvláštnu opateru v prípade telesného, duševného alebo sociálneho postihnutia.

● Právo na prednostnú ochranu a pomoc za každých okolností.

● Právo na ochranu pred všetkými formami zanedbávania, krutosti a využívania.

● Právo na dostatok príležitostí na hru a zotavenie a rovnakú príležitosť na bezplatné a povinné vzdelávanie, ktoré dieťaťu umožní rozvíjať si svoje schopnosti a stať sa užitočným členom spoločnosti.

● Právo na všestranný rozvoj osobnosti v slobodných a dôstojných podmienkach.

● Právo byť vychovávané v duchu porozumenia, znášanlivosti, priateľstva medzi národmi, mieru a bratstva všetkých ľudí.

● Právo užívať tieto práva bez ohľadu na rasu, farbu pleti, pohlavie, náboženstvo, politické alebo iné názory, národnostný či spoločenský pôvod a bez ohľadu na majetok, rod alebo iné postavenie.

[Prameň]

Zhrnutie založené na publikácii Everyman’s United Nations

[Pramene ilustrácií na strane 3]

UN PHOTO 148038/​Jean Pierre Laffont

UN photo

[Prameň ilustrácií na strane 4]

Fotografie na stranách 4 a 5 Giacomo Pirozzi/​Panos Pictures