Od pomalého umierania k šťastnému životu

ROZPRÁVA DIAMÁNTI DATSERISOVÁ

‚Vediem život so záručnou lehotou.‘ Táto myšlienka mi vŕtala v mysli, keď som ležala na nemocničnom lôžku a po kvapkách mi pomaly do žíl vtekala krv z transfúzneho vrecka. Vyše 20 rokov mi hovorili, že to je jediný spôsob, ako môžem ďalej žiť — ak sa to dá tak nazvať.

KRÁTKO po mojom narodení v roku 1969 v Ierapetre na gréckom ostrove Kréta dostali moji rodičia zlovestné správy. Lekári povedali, že ich dievčatko má betatalasémiu, čiže Cooleyovu anémiu. Ťažšia forma betatalasémie je vážna dedičná krvná choroba, ktorá sa najčastejšie vyskytuje u ľudí pôvodom z Grécka, Talianska, Blízkeho východu, južnej Ázie alebo Afriky.

Lekári vysvetlili mojim rodičom, že keď má človek túto chorobu, červené krvinky tela neprodukujú dostatok hemoglobínu, bielkoviny, ktorá zásobuje bunky kyslíkom. Preto sa do buniek dostáva nedostatočné množstvo kyslíka. Červené krvinky zostávajú v krvnom riečišti len krátky čas, lebo pečeň a slezina ich ničia a odstraňujú. Tieto orgány sú zodpovedné za odbúravanie abnormálnych alebo opotrebovaných červených krviniek.

Rodičia sa dozvedeli, že jediným známym liečebným postupom pri talasémii je pravidelné podávanie krvných transfúzií a odbúravanie nahromadeného železa. Ako však lekári vysvetlili, liečbu transfúziami sprevádza neustále hromadenie železa v srdci a pečeni, a to môže byť smrteľné. Transfúzia — liečebný postup, ktorým sa predchádza smrti u pacientov v prvých desiatich rokoch života — má zvyčajne najväčší podiel na otrave železom, ktorá neskôr tak často spôsobuje smrť. Pacienti s talasémiou ako ja, ktorí dlhodobo dostávajú transfúzie, zvyčajne zomierajú na srdcové poruchy pred dosiahnutím 30 rokov.

Život so „záručnou lehotou“

Od raného detstva mi neustále hrozila smrť. Slovami sa nedá ani opísať, aké ťažké je žiť s takou hroznou vyhliadkou. Do budúcnosti som si nič neplánovala a vôbec som nesnívala o normálnom živote v dospelosti. Talasémia bola pre mňa, tak som to cítila, ako časovaná bomba, ktorá má vybuchnúť.

Obavy rodičov o moje zdravie spôsobili, že boli veľmi opatrní. Vychovávali ma nekonečnými zákazmi a ďalšími pravidlami: „Nebež!“, „Nerozčuľuj sa!“, „Dávaj si pozor!“

Moja situácia viedla matku, gréckokatolíčku, k mimoriadnej nábožnosti. Úprimne prosila o pomoc náboženské ikony. Aby sa môj zdravotný stav zlepšil, brávala ma do vzdialených kláštorov, o ktorých sa hovorilo, že sa tam uzdravuje vierou, a dávala mi rôzne talizmany a amulety. Minula na to veľa peňazí — ale márne.

Verila som v Boha a milovala som ho, hoci som nevedela, ako ho mám uctievať. Keď som bola zúfalá, s plačom som sa modlila: „Bože, ak naozaj existuješ a miluješ ma, pomôž mi, prosím.“

 Zúfalé hľadanie úľavy

Keď som dospela, moje zdravie sa rapídne zhoršilo do značnej miery pre nadbytok železa v krvi. K liečebnému postupu patrilo používanie zariadenia na redukciu železa v krvi. Každý večer som si musela pod kožu na bruchu vpichnúť ihlu a celú noc nechať chelátor železa cícerkom tiecť do tela. Každú noc som znášala ten istý mučivý rituál. Často som počas tých bezsenných nocí chcela zomrieť. Domnievala som sa, že Boh prehliada moje prosby o pomoc.

Keď som mala 16 rokov, začala som sa priateliť s jednou skupinou mladých ľudí, ktorá sa oddávala heavymetalovej hudbe. Pri zúfalom hľadaní úľavy som zistila, že hudba ospevujúca brutalitu, svojvoľné násilie a satanizmus mi poskytuje určitú formu úniku. Napokon, keďže všade okolo mňa bolo zlo, súhlasila som s predstavou, že vesmír ovláda vyššia moc zla. Ale čoskoro sa u mojich priateľov prejavili následky drogovania a satanizmu. Moji spoločníci boli stále na úteku pred políciou.

Neustále podávanie krvných transfúzií zanechalo na mojom tele stopy. Od nadbytku železa som mala pod očami kruhy a koža sa mi sfarbila dožlta. Môjmu výzoru nepridávalo na kráse ani oblečenie — čierny odev a kožený kabát ozdobený cvokmi a lebkami — typické pre ľudí, s ktorými som sa stretávala. Našťastie nikdy som neužívala drogy.

Pri neustálom počúvaní heavymetalovej hudby, zdôrazňujúcej smrť, drogy, démonov, špiritizmus a krv, som cítila, že ma ovláda Satan. V noci som upadala do depresie a často som plakala. Práve vtedy, keď som v živote klesla tak hlboko, zažiaril lúč nádeje.

V mojom živote nastáva obrat

V jeden deň, keď som mala 20 rokov, dala mi jedna priateľka knihu, ktorú dostala od Jehovových svedkov. Mala názov Biblia — Božie slovo, alebo ľudské? * Priateľka sa o knihu veľmi nezaujímala, ale keď som si v nej listovala ja, zapôsobila na mňa. Jasne ukazovala, že biblické zásady môžu zlepšiť život človeka. Zapôsobilo na mňa aj to, že som sa dozvedela o prenasledovaní raných kresťanov a o ich ochote obetovať za vieru svoj život. Keď som knihu dočítala, chcela som sa o týchto veciach porozprávať s druhými. Vtedy som sa zoznámila s Manolisom, mužom, ktorý poznal Jehovu a biblické posolstvo, lebo niektorí jeho príbuzní boli Jehovovými svedkami. Vzal ma na miestne zhromaždenie Jehovových svedkov a v lete 1990 som s nimi začala študovať Bibliu.

Prostredníctvom štúdia Biblie som sa dozvedela, že Stvoriteľ sa o nás skutočne zaujíma a že nie je zodpovedný za choroby a bolesť, ktoré mnohých z nás postihujú. (1. Petra 5:7) Dozvedela som sa, že to bol Satan, kto uviedol na tento svet hriech a smrť, a že Jehova čoskoro zničí Satanove diela tak, že odstráni tento starý systém a nahradí ho dokonalým novým svetom. (Hebrejom 2:14) V rajských podmienkach budú bohabojní ľudia privedení k dokonalosti. Potom nikto nepovie: „Som chorý.“ — Izaiáš 33:24.

Zároveň som sa dozvedela, že Biblia nám hovorí, aby sme „sa zdržiavali krvi“. (Skutky 15:20, 29; 1. Mojžišova 9:4) Keď sa tomu začalo moje svedomie, ktoré som si školila podľa vznešených biblických noriem a zásad,  prispôsobovať, podnietilo ma to urobiť rozhodnutie v súvislosti s krvnými transfúziami. Rozhodla som sa, že ich už viac neprijmem.

Viac ako 20 rokov ma presviedčali, že jediným spôsobom, ako sa udržať nažive, je dostávať pravidelné krvné transfúzie. Podpíšem si poslúchaním biblického príkazu vlastný rozsudok smrti? Čo si moji rodičia pomyslia o odmietnutí krvi? Budú sa lekári a ďalší zdravotnícki pracovníci snažiť vyvíjať na mňa nátlak?

Robím závažné rozhodnutia

Vo vrúcnej modlitbe som uvrhla všetku svoju úzkosť na Jehovu. (Žalm 55:22) Rozhodla som sa, že sa budem usilovať o iné liečebné postupy. Po rozsiahlom štúdiu som zistila, že by som mohla nahradiť krvné transfúzie starostlivo zvolenou stravou bohatou na železo a vitamíny. Bola som predovšetkým odhodlaná prispôsobiť sa Božiemu zákonu, ako je vyjadrený v Biblii.

Pochopiteľne, moji rodičia boli dosť rozrušení. Od útleho detstva robili, čo mohli, aby ma udržali nažive, a teraz som odmietla krvné transfúzie! Nakoniec však povedali, že moje osobné rozhodnutie v tejto záležitosti budú rešpektovať.

Potom som vysvetlila svoj náboženský postoj zdravotníckemu personálu v nemocnici, informovala som ich aj o tom, že sa budem aktívne venovať alternatívnym metódam namiesto krvných transfúzií. Lekári neochotne súhlasili s tým, že môjmu prianiu vyhovejú.

Keď som v minulosti chodievala na transfúziu krvi, zoznámila som sa s ďalšími mladými ľuďmi, ktorí mali talasémiu. Teraz ich môj postoj ku krvi miatol. Jedna z nich mi sarkasticky povedala, že čoskoro ma „štyria odnesú“ — po grécky vyjadrila, že zomriem. Žiaľ, neskôr bola medzi piatimi pacientmi, ktorí zomreli, lebo sa pri transfúzii nakazili kontaminovanou krvou!

Od augusta 1991 som neprijala žiadnu krvnú transfúziu. Napriek všetkým predpovediam žijem a mám sa pomerne dobre. Stravou bohatou na vitamíny a železo sa mi darí udržať si primerané zdravie, hoci občas mám komplikácie a chronické obmedzenia, ktoré zapríčiňuje talasémia.

Najlepšie zo všetkého však je, že mám zmysel života, život obohatený dôverným vzťahom so Stvoriteľom, Jehovom Bohom. V júli 1992 som symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Manolis, ten milovaný priateľ, ktorý mi pomohol získať dôležitú pomoc kresťanského zboru Jehovových svedkov, bol pokrstený v ten istý deň. Asi o 18 mesiacov sme sa zosobášili. Potom som mala veľkú radosť, keď som videla, ako sa moja matka a sestra stali pokrstenými Jehovovými služobníčkami. Názor môjho otca na Jehovových svedkov sa zmenil a príležitostne chodí na zborové zhromaždenia.

Naučila som sa, že hoci smrť je nepriateľ, je to nepriateľ, ktorého sa netreba báť. (Žalm 23:4) To, či žijeme, alebo umierame, závisí od Jehovu. Náš život je v jeho rukách. (Rimanom 14:8) Budem mu navždy vďačná za to, že ma zachránil zo života s vyhliadkou jedine na pomalú smrť. Skutočne ma priviedol k nádeji na večný život. — Zjavenie 21:1–4.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 21]

Zúfalo som hľadala úľavu

[Obrázok na strane 22]

S manželom Manolisom