Vojna nezastavila naše kázanie

ROZPRÁVA LEODEGARIO BARLAAN

V roku 1942, počas druhej svetovej vojny, bojovali Japonsko a Spojené štáty americké o Filipíny, moju domovskú krajinu. Bol som v horskej dedinke Tabonan, kde ma miestni partizáni, ktorí bojovali proti Japoncom, zobrali do väzenia. Bili ma, obvinili ma zo špionáže a vyhrážali sa mi popravou. Dovoľte mi vysvetliť, ako som sa dostal do tejto situácie a ako som to prežil.

NARODIL som sa 24. januára 1914 v meste San Carlos v provincii Pangasinan. V 30. rokoch 20. storočia ma poslal otec študovať na poľnohospodársku školu. V nedeľu som chodieval na omšu, kde kňaz hovorieval o evanjeliách — Matúša, Marka, Lukáša a Jána. To vo mne vyvolalo túžbu prečítať si ich.

Jedného dňa som sa vybral do kláštora, že si kúpim výtlačok evanjelií za peniaze, ktoré som utŕžil za predaj zeleniny. Namiesto toho som dostal brožúrku s názvom Cesta do neba, v ktorej však evanjeliá neboli. To ma sklamalo. Neskôr, keďže som stále túžil získať evanjeliá, som išiel do Manily. Tam mi môj ujo, ktorý bol Jehovovým svedkom, zaobstaral výtlačok kompletnej Biblie.

V Manile som stretol viacerých svedkov, ktorých schopnosť citovať Písma na mňa zapôsobila. Dostal som od nich uspokojujúce  odpovede na mnohé otázky. Nakoniec ma môj ujo Ricardo Uson vzal na zhromaždenie, ktoré sa konalo v odbočke Jehovových svedkov. Keď sme sa blížili k miestu, zapálil som si cigaretu. „Zahoď to preč,“ povedal ujo, „Jehovovi svedkovia nefajčia.“ Tak som zahodil cigaretu a odvtedy som si už nikdy nezapálil. Stretol som tam Josepha Dos Santosa, dozorcu odbočky, ako aj niektorých ďalších svedkov. Dodnes, po mnohých desaťročiach, si stále pamätám na týchto vynikajúcich kresťanských bratov.

Túžba slúžiť Bohu

Od októbra 1937, zatiaľ čo som bol študentom na vysokej škole poľnohospodárskej v Los Baños, som už nenavštevoval omše. Namiesto toho som si čítal Bibliu a literatúru, ktorú som dostal od uja. Skupina Jehovových svedkov navštevovala školské priestory a po tom, čo som sa rozprával s jednou z nich, s Elvirou Alinsodovou, moja túžba slúžiť Jehovovi Bohu veľmi vzrástla.

Keď som povedal svojim učiteľom, že mám v pláne odísť zo školy, spýtali sa: „Kto sa o teba postará?“ Povedal som, že som presvedčený, že ak budem slúžiť Bohu, on sa o mňa postará. Po odchode zo školy som išiel do kancelárie odbočky spoločnosti Watch Tower a prihlásil som sa ako dobrovoľník, pričom som vysvetlil: „Prečítal som publikácie Lojálnosť, Bohatstvo a Kde sú mŕtvi? Teraz chcem slúžiť Jehovovi celým časom.“ Poslali ma do provincie Cebu, kde som sa mal pripojiť k trom priekopníkom, ako sa nazývajú služobníci celým časom spomedzi Jehovových svedkov.

Začiatok môjho kázania

Keď som 15. júla 1938 prišiel na ostrov Cebu, v prístave ma privítal Salvador Liwag. Na druhý deň som začal so službou z domu do domu. Nikto ma nezaškolil. Iba som predkladal domácim svedeckú kartu, ktorá opisovala naše dielo. V skutočnosti som v cebuánčine, miestnom jazyku, vedel len dve slová. Takto sa začal môj prvý deň v službe.

Keď sme začali vydávať svedectvo v novom meste, bolo naším zvykom, že sme najprv išli do budovy mestského úradu. Tam brat Liwag vydal svedectvo starostovi, Pablo Bautista náčelníkovi polície a Conrado Daclan sudcovi. Ja som sa rozprával s vedúcim pošty. Potom sme navštívili autobusovú stanicu, policajné baraky, obchody a školy. Okrem toho sme navštevovali ľudí v ich domovoch. Ponúkali sme pomôcku na štúdium Biblie — knihu Nepriatelia. Napodobňoval som spôsob mojich spoločníkov, akým vydávali svedectvo, a postupne som sa učil hovoriť po cebuánsky a začal som rozširovať knihy. Do troch mesiacov sme prešli celú provinciu Cebu — 54 miest. Potom som sa spýtal brata Liwaga: „Môžem byť teraz pokrstený?“

„Ešte nie, brat,“ odpovedal. Tak sme sa presunuli na ďalší ostrov, ostrov Bohol, a kázali sme tam jeden a pol mesiaca, pričom sme prešli ďalších 36 miest. Opäť som požiadal o krst. „Ešte nie, brat Barlaan,“ povedali mi. A tak keď sme dokončili ostrov Bohol a potom ostrov Camiguin, išli sme na veľký ostrov Mindanao a kázali sme v meste Cagayan de Oro.

V tom čase sa k našej skupine pripojil Virginio Cruz. Bol učiteľom na exkluzívnom gymnáziu, ale odišiel, aby sa mohol stať priekopníkom. Prechádzali sme do ďalších miest a časom sme prišli k jazeru Lanao. Tam som sa opäť spýtal, či môžem byť pokrstený. Nakoniec, 28. decembra 1938, ma po šiestich mesiacoch priekopníckej služby brat Cruz pokrstil vo vodách jazera Lanao blízko mesta Lumbatan.

Odmenený za dôveru v Boha

Neskôr som sa pripojil k trom priekopníkom v provincii Negros Occidental. Boli to Fulgencio de Jesus, Esperanza de Jesusová a Natividad Santosová, ktorú sme volali  Naty. Kázali sme spolu v mnohých mestách tejto provincie. Skutočne sme museli vložiť plnú dôveru v Jehovu, pretože niekedy sme mali málo peňazí. Raz sme chceli zohnať nejakú rybu, aby sme si ju mohli dať s ryžou. Na pláži som stretol muža a spýtal som sa ho na kúpu nejakej ryby, ale všetky už dal na trh. Ponúkol mi však tú, ktorú si odložil pre seba. Spýtal som sa ho, koľko chce za tú rybu. „Nerob si starosti,“ odpovedal, „je tvoja.“

Poďakoval som mu. Ale ako som odchádzal, uvedomil som si, že jedna ryba nebude stačiť pre štyroch. Keď som prechádzal malým potokom, prekvapilo ma, keď som uvidel rybu, ktorá ležala navrchu kameňa a ešte bola mokrá od vody. Pomyslel som si: ‚Asi je mŕtva.‘ Išiel som ju zodvihnúť a na moje prekvapenie som zistil, že je živá. Schytil som ju a pevne ju držiac, ihneď som si spomenul na Ježišov sľub: „Preto stále hľadajte najprv kráľovstvo a Jeho spravodlivosť, a toto všetko vám bude pridané.“ — Matúš 6:33.

Kázanie uprostred vojny

Keď sa naša skupina priekopníkov rozrástla na deviatich, vytvorili sme dve skupiny. Naša bola pridelená do provincie Cebu. Bol december roku 1941 a na Filipínach prebiehala druhá svetová vojna. Kým sme boli v meste Tuburan, prišiel do našej izby o polnoci jeden filipínsky dôstojník. „Synovia, vstávajte,“ povedal, „hľadajú vás vojaci.“ Boli sme pokladaní za japonských špiónov a vypočúvali nás po zvyšok tej noci.

Potom nás dali do mestskej väznice. Americká armáda v meste Cebu od nás žiadala výtlačky každej našej knihy, aby mohli rozhodnúť, či sme japonskí špióni. Mnoho miestnych ľudí sa zo zvedavosti prišlo na nás pozrieť do väznice, aby videli, ako vyzerajú tí, ktorých obvinili ako japonských špiónov. Niektorí kládli otázky a my sme im vydali svedectvo o Božom Kráľovstve.

Po tom, čo sme strávili vo väzení päť dní, náčelník polície dostal telegram zo štábu americkej armády s pokynom prepustiť Jehovových svedkov. Poučil nás však, aby sme už viac nekázali, pretože je vojnové obdobie. Vysvetlili sme mu, že nemôžeme prestať kázať, pretože máme poverenie od Boha, aby sme vykonávali túto prácu. (Skutky 5:28, 29) Náčelník sa nahneval a povedal: „Ak budete ďalej kázať, nechám ľudí, aby vás zabili.“

V dňoch, ktoré nasledovali potom, sa náčelník polície opäť pokúšal zatknúť nás. Časom nás zastavil vojenský oddiel americkej armády a poručík menom Soriano sa opýtal sestry Santosovej: „Prestanete kázať?“

„Nie,“ odpovedala.

„A čo ak vás postavíme pred popravnú čatu?“ opýtal sa.

„To by nezmenilo naše rozhodnutie,“ povedala.

Nato nás všetkých naložili do nákladného auta, odviezli do mesta Cebu a predviedli pred plukovníka menom Edmund. Poručík Soriano nás predstavil takto: „To sú Jehovovi svedkovia. Sú to japonskí špióni!“

 „Jehovovi svedkovia?“ opýtal sa plukovník. „Poznám veľmi dobre Jehovových svedkov v Amerike. Oni nie sú špiónmi! Sú neutrálni.“ Potom sa otočil k nám a povedal: „Pretože ste neutrálni, nebudete prepustení.“ Po tom, čo sme boli držaní v skladovej miestnosti, plukovník Edmund sa s nami opäť rozprával a opýtal sa: „Ešte stále ste neutrálni?“

„Áno, pane,“ odpovedali sme.

„Potom nebudete prepustení,“ povedal, „pretože ak vás prepustíme, budete pokračovať v kázaní a tí, ktorých obrátite na svoju stranu, sa tiež stanú neutrálnymi. A ak tak urobí každý, potom nikto nebude bojovať.“

Na slobode, aby sme opäť kázali

Neskôr sme boli presunutí do väzenia v meste Cebu. Dňa 10. apríla 1942 Japonci vtrhli do mesta. Všade padali bomby a vypukol veľký požiar! Správca väznice uvidel sestru Santosovú, ktorej cela bola blízko prednej časti väznice. „Ó! Jehovovi svedkovia sú stále vnútri!“ kričal. „Otvorte dvere a pustite ich von!“ Ďakovali sme Jehovovi za jeho ochranu.

Ihneď sme zamierili do hôr, aby sme vyhľadali ďalších svedkov. Našli sme jedného v meste Compostela. Predtým sa ujímal vedenia v kazateľskej službe, ale teraz sa rozhodol skončiť s kázaním, odísť do mesta Cebu a rozbehnúť obchod s predajom rozličného tovaru. Naším rozhodnutím však bolo pokračovať v kázaní o Božom Kráľovstve, nech sa deje čokoľvek.

Mali sme mnoho výtlačkov brožúrky Útecha všetkým, ktorí smútia a usilovali sme sa dať ich do rúk ľudí. Mnohí sa však pokúšali zastrašiť nás, hovoriac, že ak nás Japonci uvidia, odseknú nám hlavy. Čoskoro potom bolo zorganizované partizánske povstanie proti Japoncom a ten brat, ktorý prestal kázať a odišiel, aby podnikal v Cebu, bol zatknutý. Zarmútilo nás, keď sme sa dozvedeli, že bol obvinený z toho, že je japonským špiónom, a bol popravený.

Obvinení zo špionáže

Zatiaľ sme pokračovali v kázaní v horách. Jedného dňa sme sa dozvedeli o žene, ktorá mala záujem, ale na to, aby sme sa k nej dostali, sme museli prejsť cez niekoľko partizánskych hliadok. Prišli sme do dediny Mangabon, kde bývala, ale našiel nás oddiel vojakov, ktorí kričali: „Prečo ste sem prišli?“

„Sme Jehovovi svedkovia,“ odpovedal som, „chcete si vypočuť posolstvo, ktoré prinášame prostredníctvom gramofónu?“ Keď prejavili záujem, prehral som im nahrávku Hodnota poznania. Nato nás prehľadali a vypočúvali a potom nás vzali do hlavného partizánskeho stanu v dedine Tabonan. Modlili  sme sa k Jehovovi o ochranu, pretože sa hovorilo, že skoro každý, koho tam zobrali, bol popravený.

Držali nad nami stráž a zle s nami zaobchádzali. A tu sa dostávame k situácii, ktorú som opísal v úvode, keď som bol bitý a poručík ukázal na mňa a povedal: „Si špión!“ Naše útrapy trvali chvíľu, ale namiesto toho, aby sme boli popravení, nás odsúdili na nútené práce.

Môj telesný brat Bernabe bol jedným z priekopníkov, ktorých uväznili v Tabonane. Každé ráno sa od nás väzňov žiadalo, aby sme spievali piesne „Boh žehnaj Amerike“ a „Boh žehnaj Filipínam“. Namiesto toho svedkovia spievali „Kto je na strane Pána?“ Raz veliaci dôstojník začal kričať: „Každý, kto nebude spievať ‚Boh žehnaj Amerike‘, bude povesený na tamtú akáciu!“ Ale aj napriek takým vyhrážkam nikoho z nás nezabili. Časom sme boli poslaní do ďalších táborov. Nakoniec prišli moje prepúšťacie listy datované z júla 1943. Dovtedy som bol väzňom osem mesiacov a desať dní.

Celoživotné kázanie

Naša túžba navštíviť záujemcov, ktorým sme kedysi kázali, nás podnietila, aby sme sa vybrali na 60-kilometrovú túru do mesta Toledo. Boli tam zorganizované pravidelné zhromaždenia a časom bolo pokrstených mnoho ľudí. Konečne v roku 1945 sa vojna skončila. O dva roky neskôr, takmer deväť rokov po mojom krste, som mohol navštíviť svoj prvý zjazd, ktorý bol usporiadaný na pretekárskej dráhe Santa Ana v Manile. Na verejnej prednáške „Radosť všetkých ľudí“ sa zhromaždilo asi 4200 prítomných.

Pred začatím vojny sme na Filipínach mali približne 380 svedkov, ale do roku 1947 ich tu bolo asi 2700! Odvtedy som sa mohol tešiť z mnohých výsad v službe Jehovovi. Od roku 1948 do roku 1950 som slúžil ako cestujúci dozorca v oblasti Surigao. V roku 1951 som sa oženil s Natividad Santosovou, ktorá odvážne kázala s našou skupinou počas vojny. Po svadbe sme od roku 1954 do roku 1972 slúžili v krajskej službe po celom ostrove Mindanao.

Aby sme mohli byť bližšie k našim zostarnutým rodičom a byť im nápomocní, v roku 1972 sme sa stali zvláštnymi priekopníkmi. Aj keď sme už obidvaja osemdesiatnici, stále pokračujeme v priekopníckej službe, pričom sme strávili spolu viac ako 120 rokov v službe celým časom. Akou radosťou bolo pre nás vidieť, ako počet tých, ktorí hlásajú dobré posolstvo o Božom Kráľovstve na Filipínach, vzrástol na viac ako 130 000 ľudí! Našou túžbou je pomáhať mnohým ďalším, aby si uvedomili, že Božie Kráľovstvo je jedinou nádejou na skutočný mier a šťastie tu na zemi.

[Zvýraznený text na strane 22]

Boli sme pokladaní za japonských špiónov a vypočúvali nás po zvyšok tej noci

[Obrázok na strane 23]

V roku 1963 s priateľmi na ostrove Bohol. Moja manželka je štvrtá a ja piaty sprava

[Obrázok na strane 24]

S manželkou dnes

[Prameň ilustrácie na strane 20]

Fotografia v pozadí: U.S. Signal Corps photo