Čo sa môžeme naučiť z minulosti?

„Pre historikov nie je nič dôležitejšie ako presne opísať príčinu a následok.“ — GERALD SCHLABACH, DOCENT DEJEPISU.

HISTORICI sa často pýtajú: Ako a prečo sa určité udalosti odohrali? Tak napríklad z dejín vieme, že Rímska ríša zanikla. Ale prečo zanikla? Bolo to pre korupciu alebo pre oddávanie sa rozkošiam? Stala sa ríša ťažko ovládateľnou a udržiavanie jej armády príliš nákladným? Stali sa jednoducho nepriatelia Ríma príliš početnými a príliš silnými?

Prednedávnom bol komunizmus vo východnej Európe hrozbou Západu, ale zdanlivo počas noci sa v jednej krajine za druhou zrútil. Ale prečo? A čo sa z toho môžeme naučiť? Toto sú typy otázok, na ktoré sa historici snažia odpovedať. Ale do akej miery ovplyvňuje ich úsudok osobná predpojatosť, pokiaľ ide o odpovede, ktoré poskytujú?

Môžeme dejinám dôverovať?

Historici sa viac podobajú detektívom ako vedcom. Pátrajú, vypytujú sa a prešetrujú záznamy z minulosti. Usilujú sa nájsť pravdu, ale ich objekt záujmu často nie je dostatočne zreteľný. Jedným z dôvodov je to, že historici sa do veľkej miery zaoberajú ľuďmi a pritom nemôžu vidieť do mysle ľudí — obzvlášť nie do mysle mŕtvych ľudí. Historici tiež môžu mať vopred vytvorené predstavy a predsudky. Preto niekedy i to najlepšie historické dielo je v skutočnosti len interpretáciou — z vlastného pohľadu historika.

Samozrejme, že aj keď má historik vlastný pohľad na vec, neznamená to nutne, že jeho dielo bude nepresné. Biblické príbehy v knihách Samuelových, Kráľov a Paralipomenon obsahujú paralelné správy, ktoré zapísalo päť rôznych ľudí, ale aj tak neobsahujú žiaden podstatný rozpor ani nepresnosť. A to isté platí aj o štyroch evanjeliách. Mnohí biblickí pisatelia dokonca zaznamenali vlastné slabosti a pochabé chyby — čo obvykle nemožno pozorovať vo svetských dielach. — 4. Mojžišova 20:9–12; 5. Mojžišova 32:48–52.

 Ďalším dôležitým činiteľom, ktorý treba mať na zreteli pri čítaní dejín, popri možných predsudkoch, je pohnútka autora. „K akémukoľvek dejinnému záznamu, ktorý vytvorili tí, čo boli pri moci, alebo tí, ktorí sa usilovali o moc, alebo ich priatelia, sa musí pristupovať s krajnou nedôverou,“ hovorí Michael Stanford v diele A Companion to the Study of History. Pochybná pohnútka je zrejmá aj vtedy, keď dejepisné diela prezrádzajú nejaké nenápadné či dokonca otvorené volanie po nacionalizme a vlastenectve. Žiaľ, to sa niekedy vyskytuje v školských učebniciach. Vládny výnos v jednej krajine otvorene vyhlasuje, že cieľom vyučovania dejepisu je „posilniť nacionalistické a vlastenecké cítenie v srdciach ľudí... pretože poznanie minulosti národa je jedným z najdôležitejších podnetov na vlastenecké správanie“.

Podvodne upravené dejiny

Niekedy nie sú dejiny len skreslené, ale sú zámerne upravené. Napríklad v bývalom Sovietskom zväze „vymazali meno Trockij zo záznamu, takže vlastne fakt o komisárovej existencii zmizol,“ hovorí kniha Truth in History. Kto bol Trockij? Bol jedným z vodcov ruskej boľševickej revolúcie a bol hneď druhý po Leninovi. Po Leninovej smrti sa Trockij dostal do konfliktu so Stalinom, bol vylúčený z komunistickej strany a neskôr zavraždený. Jeho meno bolo dokonca vymazané aj zo sovietskych encyklopédií. Podobné prekrúcanie dejín, dokonca pálenie nepohodlných kníh, bolo bežnou praktikou mnohých diktátorských režimov.

Upravovanie dejín je však starodávnou praktikou, ktorá sa datuje prinajmenšom od čias Egypta a Asýrie. Pyšní a samoľúbi faraóni, králi a cisári sa postarali o to, aby ich historický odkaz bol lichotivý. A tak ich úspešné činy boli bežne zveličované, kým čokoľvek trápne či zahanbujúce, ako napríklad porážka vo vojne, bolo zľahčované, vymazané alebo to dokonca ani len neuviedli. V ostrom protiklade k tomu záznam o dejinách Izraela v Biblii opisuje zlyhania aj slávu kráľov, rovnako ako poddaných.

Ako historici overujú presnosť starších spisov? Tak, že porovnávajú tieto spisy s takými vecami, ako sú napríklad staré daňové záznamy, zbierky zákonov, oznamy o dražbách otrokov, obchodné či súkromné listy a záznamy, nápisy na úlomkoch keramiky, lodné  denníky a predmety, ktoré sa našli v hrobkách a hroboch. Tieto rozličné písomnosti a predmety často prinášajú doplňujúce alebo odlišné objasnenie oficiálnych spisov. Tam, kde zostávajú pochybnosti alebo medzery, dobrí historici obyčajne pripustia ich existenciu, aj keď by mohli ponúknuť vlastné teórie, aby vyplnili medzery. V každom prípade, ak múdri čitatelia hľadajú vyvážené objasnenie, budú brať do úvahy viac ako len jeden odkaz.

Napriek tomu, že historik čelí všetkým takým problémom, jeho dielo môže ponúkať užitočné informácie. Jedna dejepisná kniha vysvetľuje: „Hoci dejiny sveta je ťažké písať... sú pre nás dôležité, dokonca nevyhnutné.“ Popritom, že nám dejiny poskytujú pohľad do minulosti, môžu rozšíriť aj naše porozumenie súčasných ľudských pomerov. Rýchlo napríklad zistíme, že ľudia v staroveku prejavovali rovnaké povahové črty, aké prejavujú ľudia dnes. Tieto opakujúce sa črty výrazne ovplyvnili dejiny a zrejme z toho bolo odvodené tvrdenie, že história sa opakuje. Ale je toto tvrdenie rozumným zovšeobecnením?

Opakujú sa dejiny?

Môžeme presne predvídať budúcnosť na základe minulosti? Určité typy udalostí sa naozaj opakujú. Napríklad bývalý americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger povedal: „Každá civilizácia, ktorá kedy existovala, napokon zanikla.“ A dodal: „Dejiny sú príbehom snáh, ktoré zlyhali, túžob, ktoré sa neuskutočnili... Takže historik musí žiť s pocitom neodvratnej tragédie.“

Žiadne dve ríše nepadli tým istým spôsobom. V roku 539 pred n. l. Babylon podľahol Médom a Peržanom za jednu noc. Po smrti Alexandra Veľkého sa Grécko rozdelilo na viac kráľovstiev, ktoré časom ustúpili Rímu. No pád Ríma zostáva predmetom polemík. Historik Gerald Schlabach sa pýta: „Kedy padol Rím? Naozaj niekedy padol? V rokoch 400 n. l. až 600 n. l. sa v západnej Európe niečo zmenilo. Ale veľa vecí pokračovalo ďalej.“ * Je zrejmé, že niektoré stránky dejín sa opakujú, zatiaľ čo iné nie.

Jedno často opakované ponaučenie z dejín je zlyhanie ľudského vládnutia. Vo všetkých dobách boli snahy dobrých vlád neustále marené sebectvom, krátkozrakosťou, chamtivosťou, korupciou, rodinkárstvom a hlavne silnou túžbou po získaní a udržaní moci. A tak je minulosť naplnená pretekmi v zbrojení, zrušenými dohodami, vojnami, sociálnym nepokojom, násilím, nespravodlivým rozdelením bohatstva a zrútením ekonomických systémov.

Napríklad všimnime si, čo hovorí The Columbia History of the World o vplyve západnej civilizácie na ostatnú časť sveta: „Po tom, čo Kolumbus a Cortéz upozornili ľudí západnej Európy na určité možnosti, vzbudilo to v ľuďoch veľkú túžbu po konvertitoch, zisku a sláve, a tak sa západná civilizácia presadila hlavne vojenskou silou skoro po celej zemeguli. Dobyvatelia, vybavení neúprosnou túžbou po expanzii a lepšími zbraňami, vytvorili zo zvyšku sveta neochotný prívesok veľkých európskych mocností... Ľudia z týchto kontinentov [Afrika, Ázia a Amerika] boli skrátka obeťou krutého, neúprosného vykorisťovania.“ Aké pravdivé sú slová, ktoré nachádzame v Biblii v Kazateľovi 8:9: „Človek panoval nad človekom na jeho škodu“!

Zrejme tento žalostný záznam bol tým, čo podnietilo jedného nemeckého filozofa, aby poznamenal, že jediná vec, ktorú sme sa naučili z dejín, je to, že ľudia sa z dejín vôbec nepoučili. Jeremiáš 10:23 poznamenáva: „Pozemskému človeku nepatrí jeho cesta. Kráčajúcemu mužovi ani nepatrí, aby riadil svoj krok.“ Táto neschopnosť viesť svoje kroky by nás mala obzvlášť zaujímať dnes. Prečo? Pretože sme sužovaní problémami, ktorých  počet a rozsah sú bez precedensu. Tak ako si s nimi poradíme?

Problémy bez precedensu

Počas celej histórie ľudstva nebola celá zem nikdy predtým ohrozovaná hromadným odlesňovaním, pôdnou eróziou, vytváraním púští, masovým hubením rastlinných a živočíšnych druhov, ubúdaním ozónu v atmosfére, znečisťovaním, globálnym otepľovaním, odumieraním oceánov a prudkým nárastom ľudskej populácie, tak ako je to dnes.

„Ďalším problémom, pred ktorým stoja moderné spoločenstvá, je rýchly spád udalostí,“ hovorí kniha A Green History of the World. Ed Ayres, redaktor časopisu World Watch, píše: „Čelíme niečomu, čo je tak úplne nad naše spoločné skúsenosti, že si to v skutočnosti ani neuvedomujeme, aj keď dôkazy sú zdrvujúce. Toto ‚niečo‘ vnímame ako intenzívny útok obrovských biologických a fyzikálnych zmien vo svete, ktorý nás živil.“

Vzhľadom na tieto a podobné problémy historik Pardon E. Tillinghast poznamenáva: „Smery, ktorými sa spoločnosť pohybuje, sa stali nekonečne zložitejšími a mnohým z nás naháňajú tieto dilemy strach. Aké vedenie môžu dnes ponúknuť profesionálni historici zmäteným ľuďom? Zdá sa, že nie veľmi jasné.“

Profesionálni historici si možno nie sú istí v tom, čo urobiť alebo čo poradiť, ale toto určite neplatí v prípade nášho Stvoriteľa. V skutočnosti Boh prostredníctvom Biblie predpovedal, že v posledných dňoch zažije svet „kritické časy, s ktorými sa bude dať ťažko vyrovnať“. (2. Timotejovi 3:1–5) A nezostal len pri tom, ale urobil niečo, čo historici nedokážu — ukázal východisko, ako uvidíme v ďalšom článku.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 5]

„K akémukoľvek dejinnému záznamu, ktorý vytvorili tí, čo boli pri moci... sa musí pristupovať s krajnou nedôverou.“ — HISTORIK MICHAEL STANFORD

[Obrázok na strane 4]

Cisár Nero

[Prameň ilustrácie]

Rím, Musei Capitolini

[Obrázky na strane 7]

V každej dobe „panoval človek nad človekom na jeho škodu“

[Pramene ilustrácií]

„Dobyvatelia“ od Pierra Fritela. Postavy (zľava doprava): Ramzes ll., Attila, Hannibal, Tímúr, Julius Caesar (v strede), Napoleon I., Alexander Veľký, Nabuchodonozor a Karol Veľký. Z knihy The Library of Historic Characters and Famous Events, zv. III, 1895; lietadlá: fotografia USAF