Môj zápas s vysiľujúcou chorobou

ROZPRÁVA TANYA SALAYOVÁ

Ešte pred niekoľkými rokmi som bola veľmi aktívnou matkou a služobníčkou celým časom v Luverne, malom meste v Alabame. Život je tu pokojný a plynie pomaly. Zdalo sa, že mne, môjmu manželovi Dukovi a nášmu synovi Danielovi sa všetko darí. Potom jednoduchá operácia viedla k veľkým zmenám v našom spôsobe života.

 NAŠE problémy sa začali v roku 1992, keď som bola na hysterektómii. Krátko potom som začala pociťovať neprestajnú mučivú bolesť a často som chodila močiť (50- až 60-krát denne). Gynekologička ma nakoniec poslala k urológovi, aby sa pokúsil stanoviť príčinu problému.

Išla som na niekoľko vyšetrení do nemocnice. Pri prvej návšteve urológ diagnostikoval môj zdravotný problém — intersticiálna cystitída (IC), čiže vysiľujúci zápal močového mechúra. Nebolo ľahké určiť diagnózu, lebo príznaky IC sú podobné príznakom ďalších ochorení močových ciest. Okrem toho neexistuje jednoznačné vyšetrenie na stanovenie diagnózy IC. Preto kým lekári prijmú diagnózu IC, musia vylúčiť iné stavy.

Náš lekár prosto povedal, že liečbou sa veľa nedosiahne, preto nakoniec bude nutné odstrániť močový mechúr! Hovoril, že existujú aj iné spôsoby liečby, ale všetky sú vraj neúspešné. Nemusím hovoriť, že nás to dosť zasiahlo. Až dovtedy som bola celkom zdravá. Ako Jehovovi svedkovia sme už niekoľko rokov slúžili s Dukom celým časom a teraz som sa dozvedela, že si musím dať odstrániť močový mechúr. Som rada, že mi bol môj manžel dobrou oporou.

Rozhodli sme sa, že vyhľadáme iného urológa. Navštívili sme niekoľkých lekárov. Nanešťastie v tom čase mnohí lekári vedeli o IC len veľmi málo. A okrem toho, veľa urológov má o IC vlastnú teóriu, preto každý odporúča iný spôsob liečby. Jedno lekárske dielo uvádza: „Táto choroba býva chronická.“ Iný zdroj hovorí: „Vedci zatiaľ neprišli na to, ako liečiť IC, nedokážu predpovedať ani to, u koho bude mať ktorý spôsob liečby najlepší účinok... Keďže lekári nevedia, čo spôsobuje IC, liečebné postupy sa zameriavajú na zmierňovanie jej príznakov.“

Kŕče a časté močenie mi spôsobovali také bolesti, že som bola ochotná vyskúšať čokoľvek, čo mi lekári navrhli. Vyskúšala som vyše 40 rôznych liekov, ako aj bylinky, akupunktúru, nervové blokády, epidurálne a spinálne injekcie, transkutánny elektrický nervový stimulátor (TENS), ktorý vytvára slabé elektrické impulzy, ktoré na niekoľko minút alebo hodín vnikajú do tela. Preskúmala som toľko informácií, koľko som len mohla, čo mi pomohlo aspoň trocha pochopiť, čo sa so mnou deje.

V súčasnosti užívam metadon proti bolesti súčasne so šiestimi ďalšími druhmi liekov. Pravidelne chodievam na kliniku chronickej bolesti, kde na potlačenie bolesti dostávam epidurálne injekcie súčasne so steroidmi. Pokiaľ ide o časté močenie, chodievam asi každé tri či štyri mesiace do nemocnice na procedúru, ktorá sa nazýva hydrodistenzia, pri ktorej sa použitím tekutiny močový mechúr roztiahne ako balón. Už mnohokrát mi to robili. Zvyčajne mi to poskytne úľavu na niekoľko mesiacov. Za niekoľko posledných rokov ma do nemocnice prijímali a prepúšťali ma z nej vyše 30-krát.

A čo konečné riešenie, odstránenie močového mechúra? Jedno dielo uvádza: „Väčšina lekárov sa zdráha pristúpiť k operácii, lebo výsledok je u jednotlivých pacientov nepredvídateľný — niektorí ľudia podstúpia túto operáciu a naďalej majú rovnaké príznaky.“ Preto zatiaľ túto možnosť odkladám.

Niekedy je bolesť taká prudká a neprestajná, že by bolo ľahké vzdať sa. Prešla mi mysľou už aj myšlienka na to, že so všetkým skoncujem. Ale nedokážem zniesť pomyslenie na to, akú pohanu by také konanie prinieslo na Jehovovo meno. Chápem, aká dôležitá je modlitba a osobné štúdium, ako aj rozvíjanie si blízkeho vzťahu s Jehovom, lebo človek nikdy nevie, čo sa môže stať a čo môže jeho život zmeniť. Tento vzťah mi počas choroby doslova zachránil život, lebo viem, že inak by som spáchala samovraždu.

 Keď sa ohliadnem na tých deväť uplynulých rokov, vidím, ako rýchlo sa môže život zmeniť. Cením si slová Kazateľa 12:1: „Pamätaj na svojho Vznešeného Stvoriteľa v dňoch svojho mladého veku, skôr než prídu biedne dni, alebo nadídu roky, keď povieš: ‚Nemám v nich potešenie.‘“ Som veľmi vďačná, že som začala službu celým časom, keď som mala 15 rokov, a mohla som v nej pokračovať takmer 20 rokov. V priebehu toho času som si vytvorila blízky vzťah s Jehovom.

Som Jehovovi vďačná za svojho manžela a syna Daniela, ktorí ma tak veľmi podporujú. Je tiež veľmi povzbudzujúce, keď mi členovia zboru zatelefonujú alebo nás prídu navštíviť. V zime je pre mňa ťažké vychádzať von, lebo chlad mi spôsobuje silnejšie kŕče. Vtedy vydávam svedectvo telefónom, čím si udržiavam neustálu a skutočnú nádej na raj. Teším sa na čas, keď choroby a utrpenie budú vecou minulosti, na ktorú si človek ani nespomenie. — Izaiáš 33:24.