Čo o tom hovorí Biblia?

Mali by sme chodiť na kresťanské zhromaždenia?

„CHODIEVAL som na verejné bohoslužby, ale už nechodím.“ „Myslím si, že uctievať Boha môže človek kdekoľvek, nielen v kostole.“ „Verím v Boha a v Bibliu, ale neverím tomu, že je nevyhnutné chodiť do nejakého kostola.“ Počul si už podobné vyjadrenia? Stále častejšie dnes ľudia hovoria takéto veci, zvlášť v západných krajinách. Ľudia, ktorí mali vo zvyku chodiť do kostola, si už nemyslia, že je to potrebné. Čo hovorí Biblia o chodení na stretnutia, na ktorých sa uctieva Boh? A musia kresťania navštevovať určité miesta alebo budovy, aby bolo ich uctievanie prijateľné Bohu?

Uctievanie v izraelskom národe

Mojžišov Zákon vyžadoval od všetkých židovských mužov, aby boli na troch výročných sviatkoch prítomní na výslovne určenom mieste. Boli prítomné aj mnohé ženy a deti. (5. Mojžišova 16:16; Lukáš 2:41–44) Pri určitých príležitostiach kňazi a Léviti vyučovali zhromaždený zástup tak, že im čítali Boží Zákon. ‚Objasňovali ho, vkladali doňho zmysel a poskytovali porozumenie čítaného.‘ (Nehemiáš 8:8) Pre sabatné roky znel Boží pokyn takto: „Zhromaždi ľud, mužov a ženy a malých a svojho cudzieho usadlíka, ktorý je vnútri tvojich brán, aby počúvali a aby sa učili, lebo sa budú báť Jehovu, vášho Boha, a dbať, aby uplatňovali všetky slová tohto zákona.“ — 5. Mojžišova 31:12.

 Jednotlivec mohol predložiť obeť Bohu iba v chráme v Jeruzaleme a iba tam dostal pokyny od kňazov. (5. Mojžišova 12:5–7; 2. Paralipomenon 7:12) Časom boli zriadené ďalšie budovy na uctievanie v Izraeli — synagógy. Boli miestom, kde sa čítali Písma a predkladali modlitby. Chrám v Jeruzaleme bol však hlavným miestom uctievania. Vo svojej správe na to poukazuje aj biblický pisateľ Lukáš. Zmieňuje sa o staršej žene menom Anna, ktorá „nikdy nechýbala v chráme a preukazovala svätú službu v noci a vo dne s pôstmi a pokornými prosbami“. (Lukáš 2:36, 37) Pravé uctievanie v spoločenstve s ďalšími oddanými jednotlivcami bolo stredobodom Anninho života. Ostatní Židia, ktorí mali bázeň pred Bohom, konali podobne.

Pravé uctievanie po Kristovej smrti

Po Ježišovej smrti už neboli jeho nasledovníci pod mojžišovským Zákonom ani sa od nich nevyžadovalo, aby sa zúčastňovali na uctievaní v chráme. (Galaťanom 3:23–25) Pokračovali však v spoločnom stretávaní sa, aby sa modlili a študovali Božie Slovo. Nemali žiadne honosné budovy, namiesto toho používali súkromné domy a verejné miesta. (Skutky 2:1, 2; 12:12; 19:9; Rimanom 16:4, 5) Keďže tieto zhromaždenia kresťanov v prvom storočí boli bez rituálov a okázalosti, vyznačovali sa krásnou jednoduchosťou.

Biblické zásady, ktoré sa vyučovali na týchto zhromaždeniach, žiarili uprostred morálnej temnoty Rímskej ríše ako diamanty. Niektorí neveriaci, ktorí sa zúčastnili na zhromaždení po prvýkrát, mohli iba zvolať: „Boh je skutočne medzi vami.“ ​(1. Korinťanom 14:24, 25) Áno, Boh bol skutočne medzi nimi. „A tak sa zbory [„zhromaždenia“, Nový Testament] upevňovali vo viere a vzrastali počtom zo dňa na deň.“ — Skutky 16:5.

Mohol by mať kresťan v tom čase Božie schválenie, keby sa zúčastňoval uctievania v pohanských chrámoch alebo keby uctieval Boha osamote? Biblia dáva v tomto ohľade jasné usmernenie: schválení ctitelia sa museli stať súčasťou jediného pravého zhromaždenia alebo zboru, „jedného tela“ pravých ctiteľov. Boli učeníkmi Ježiša, známi ako kresťania. — Efezanom 4:4, 5; Skutky 11:26.

Ako je to dnes?

Biblia nás nepovzbudzuje uctievať Boha v kostole, ale nás povzbudzuje, aby sme ho uctievali na zhromaždeniach, v ‚zbore živého Boha‘, medzi ľuďmi, ktorí „uctievajú... duchom a pravdou“. (1. Timotejovi 3:15; Ján 4:24) Náboženské zhromaždenia schválené Bohom by mali poučovať ľudí „v svätých činoch správania a v skutkoch zbožnej oddanosti“. (2. Petra 3:11) Tým, ktorí sú na nich prítomní, by mali pomôcť stať sa zrelými kresťanmi, ktorí sú schopní ‚rozlišovať medzi správnym a nesprávnym‘. — Hebrejom 5:14.

Jehovovi svedkovia sa snažia riadiť vzorom kresťanov z prvého storočia. Vyše 91 400 zborov po celom svete sa pravidelne stretáva s cieľom študovať Bibliu a vzájomne sa povzbudiť, pričom sa schádzajú v sálach Kráľovstva, súkromných domoch a na ďalších miestach. To je v súlade so slovami apoštola Pavla: „Dbajme jedni o druhých, aby sme sa podnecovali k láske a k znamenitým skutkom, a neopúšťajme svoje zhromaždenia.“ — Hebrejom 10:24, 25.