Stredomorské tulene mníšske — prežijú?

OD DOPISOVATEĽA PREBUDŤE SA! V GRÉCKU

HOMÉR ich vo svojom epose Odysea opisoval, ako sa vyhrievajú na slnečných gréckych plážach. Jedno staroveké mesto v Malej Ázii kedysi razilo mince s ich podobou. Vody Stredozemného a Čierneho mora sa kedysi hemžili tuleňmi. Dnes je však nepravdepodobné, že uvidíte nejakého z týchto plachých tvorov — stredomorského tuleňa mníšskeho.

V 18. a 19. storočí podobne ako väčšinu iných kožušinových morských cicavcov ľudia nadmerne lovili aj stredomorské tulene mníšske. Pre ich kožušinu, tuk a mäso ich pozabíjali celé tisícky.

Dnes je škoda, ktorú ľudia napáchali, až príliš viditeľná. Odhaduje sa, že zostalo len 379 až 530 stredomorských tuleňov mníšskych. Možno sú už len na krok od vyhynutia. Treba však povedať, že odhad veľkosti populácie sa robí „neobyčajne nepresnou metódou“, ako informuje bulletin Monachus Guardian.

Je naozaj príliš neskoro na pomoc? Aké úsilie sa vyvíja na ochranu tuleňov mníšskych?

Náročný boj

Tuleň mníšsky dostal svoj názov pravdepodobne podľa charakteristickej farby svojej srsti, ktorá sa podobá farbe habitu niektorých náboženských reholí. Žije hlavne na ťažko prístupných útesoch a v jaskyniach morských ostrovov Severných Sporád v Egejskom mori. Menšie skupinky možno nájsť pri pobreží severozápadnej Afriky a portugalských Desertských ostrovov. Tuleň mníšsky je jeden z najväčších druhov tuleňov na svete, dosahuje dĺžku až tri metre a váži takmer 275 kilogramov.

Medzi jeho charakteristické rysy patrí okrúhla hlava pokrytá striebristou srsťou, oči čierne ako uhoľ, ňucháč so širokými nozdrami, drobné sluchové otvory, hrubé ovísajúce fúzy a viaceré ovisnuté brady. Jeho telo pokrýva krátka čierna alebo čokoládovohnedá srsť, ktorá je na brušnej strane svetlejšia. Naproti tomu novonarodené tulenie mláďatá majú na chrbte dlhú tmavú srsť a na bruchu bielu škvrnu.

Nízka reprodukčná schopnosť tuleňa mníšskeho prekáža v jeho boji o prežitie. Samica privádza na svet len jedno mláďa ročne. Situáciu ešte zhoršuje to, že nie všetky dospelé samice majú mladé každý rok.

Ale nízka natalita situáciu ešte celkom nevysvetľuje. Dr. Dennis Thoney, hlavný správca Newyorského akvária na ochranu divo žijúcich živočíchov, hovorí: „I keď stredomorské tulene mníšske majú nízku reprodukčnú  schopnosť, tuleňovi obyčajnému sa pri tej istej reprodukčnej schopnosti darí dobre. Preto určite existujú iné činitele, ktoré spôsobujú ich úbytok.“

V obkľúčení

Predstavte si tú skazu, ku ktorej by došlo, keby váš dom zachvátil požiar. Všetko vaše vlastníctvo — nábytok, oblečenie, osobné cennosti a ďalšie pamiatky — by zničil. Váš život by sa výrazne zmenil. Práve to sa stalo s domovom stredomorského tuleňa mníšskeho. Znečisťovanie, turistika, priemysel a iné činnosti človeka viedli k devastácii väčšej časti prirodzeného biotopu tuleňov.

Okrem toho sa pre nadmerný rybolov výrazne zmenšujú zásoby potravy tuleňa mníšskeho. Zoologička Dr. Suzanne Kennedyová-Stoskopfová hovorí: „Ak majú tulene nedostatok koristi, znamená to, že musia vynaložiť viac energie, aby sa nasýtili.“ Teda tulene mníšske nielenže postihla vážna strata ich biotopu — ich domova —, ale musia ešte aj bojovať o to, aby sa nasýtili!

Ďalším následkom nadmerného rybolovu je to, že z času na čas sa tulene zapletú do rybárskych sietí a utopia sa. Častejšie však priamo rybári zabíjajú tulene. Prečo? Lebo tulene sa naučili, ako si ukoristiť potravu z rybárskych sietí, a pritom ich poškodzujú. Tak stojí človek proti zvieraťu v zápase o ubúdajúce zásoby rýb. Tento nevyrovnaný boj privádza tulene mníšske blízko k vyhynutiu.

Keďže tulene mníšske sa nachádzajú takmer na vrchole potravového reťazca, niektorí vedci poukazujú na to, že tento morský cicavec je „indikátorový druh“. To znamená, že ak sa im nedarí dobre, je to dobrým indikátorom toho, že aj zvyšku potravového reťazca sa nedarí dobre. Ak sa to dokáže, nesvedčí to o dobrej situácii v súvislosti so zachovaním stredomorského ekosystému, lebo tuleň mníšsky je najohrozenejším európskym živočíšnym druhom.

Prežijú?

Iróniou je, že najväčšou hrozbou pre stredomorského tuleňa mníšskeho a zároveň jeho najväčším ochrancom je človek. Vznikajú súkromné i štátne organizácie na ochranu tuleňov. Tuleňom vyčlenili chránené oblasti. Vedú sa početné štúdie v teréne, aby sa zistilo, ako pomôcť týmto nádherným zvieratám.

V roku 1988 vznikla Helénska spoločnosť na výskum a ochranu stredomorského tuleňa mníšskeho (MOm). Výskumníci MOm-u pravidelne navštevujú biotopy tuleňa mníšskeho, monitorujú jeho počty a zhromažďujú ďalšie informácie, ktoré môžu použiť pri jeho ochrane.

Tím ochrancov používa na hliadkovanie v chránených oblastiach rýchle motorové člny. Tento tím poskytuje aj informácie a pokyny návštevníkom i rybárom smerujúcim do  gréckeho Národného morského parku Alónnisos na ostrovoch Severných Sporád. Keď tím nájde choré alebo poranené tulene, poskytne im potrebnú veterinárnu starostlivosť, ako aj prepravu do rehabilitačnej jednotky MOm-u.

Do Tulenieho liečebného a rehabilitačného centra možno umiestniť osirotené, choré alebo poranené mláďatá. Tu ich pracovníci centra liečia a starajú sa o ne, až kým nie sú schopné postarať sa o seba samy. Zatiaľ to prináša sľubné výsledky. Po rokoch rapídneho úbytku prejavuje populácia tuleňov mníšskych v Severných Sporadách prvé známky obnovy.

Bude tento vývoj úspešne pokračovať? To ukáže čas. Je však zrejmé, že ak má tento ohrozený druh prežiť, musí sa vykonať ešte veľa práce. Dr. David Wildt zo Smithsonovho inštitútu pre Prebuďte sa! povedal: „Život v mori celkovo nie je v najlepšom stave. Problém je v tom, že naozaj dostatočne nepoznáme, čo tam je, a zatiaľ ešte rozhodne nevieme, ako to chrániť.“

[Rámček na strane 17]

„Bratranci“ v ohrození

Tulene rodu Monachus možno nájsť aj v iných oceánoch sveta, no aj tieto tulene sú ohrozené. Časopis National Geographic uvádza, že tuleň karibský bol „prvým tuleňom rodu Monachus, ktorého spozoroval Kolumbus v Novom svete. Onedlho ľudia zabíjali celé húfy tohto zužitkovateľného tuleňa rodu Monachus milujúceho pobrežie... Posledný záznam o spozorovaní tuleňa karibského je z roku 1952.“

Atol French Frigate Shoals v Národnom útočisku divo žijúcich živočíchov Havajských ostrovov je azda posledným obydlím tuleňov havajských. Ale približne 1300 zachovaných tuleňov napriek vytrvalému úsiliu, ktoré sa vynakladá na ich ochranu, „sužujú problémy“.

Od jari roku 1997 zahynuli počas epidémie asi tri štvrtiny z 270 stredomorských tuleňov mníšskych, ktoré žili na západoafrickom pobreží Mauritánie. Podľa jednej správy v časopise Science News väčšina vyšetrených tuleňov mala „vírus delfínich osýpok, podobný vírusu, ktorý spôsobuje psinku psov“.

[Obrázky na strane 16]

Tulene mníšske majú veľa charakteristických rysov, ako napríklad okrúhlu hlavu a široké nozdry

Vznikajú organizácie na ochranu tuleňov

[Prameň ilustrácie]

Panos Dendrinos/​HSSPMS

[Obrázky na strane 17]

Po rokoch rapídneho úbytku prejavuje populácia tuleňov mníšskych v Severných Sporadách prvé známky obnovy

[Pramene ilustrácií]

P. Dendrinos/​MOm

D. Kanellos/​MOm

[Obrázok na strane 17]

Tuleň havajský

[Prameň ilustrácie na strane 15]

Panos Dendrinos/​HSSPMS