Kde ťavy a divé kone žijú slobodne

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V AUSTRÁLII

AUSTRÁLSKE vnútrozemie — čo si predstavíte, keď počujete o tomto mieste? Krajinu skákajúcich kengúr, nelietavých vtákov emu, vysušených červených púští a nesmierne horúcich dní? Do určitej miery máte pravdu — ale je to tiež krajina prekvapení.

Vedeli ste o tom, že Austrália je domovom posledných stád divých tiav na zemi, najväčších stád divých koní na svete a takého množstva somárov ako žiadne iné miesto na tejto planéte? Príbeh o tom, ako sa sem tieto odolné zvieratá dostali a ako prežili, je málo známym príbehom o prispôsobivosti a konflikte záujmov a je živou spomienkou na dávne časy.

Vybudované s pomocou tiav

Za minulé štyri desaťročia sa niektorí chovatelia dobytka vo vnútrozemí sťažovali rovnako ako jeden honec dobytka v knihe The Camel in Australia (Ťava v Austrálii): „Videl som tu dôkaz o tom, že päť tiav strhlo 10 kilometrov oplotenia... Na jednom mieste nielenže pretrhli pletivo, ale aj polámali stĺpiky a všetko ostatné.“

Drahé oplotenie nemôže obstáť pred dlhými nohami a veľkosťou ťavy, ktorá si niečo vzala do hlavy. Predsa však tie isté robustné nohy umožnili vystavať životne dôležité cesty, ktoré prechádzajú vyprahnutým vnútrozemím tohto kontinentu.

 Ťavy boli privezené z Indie v roku 1860 a sprevádzali cestovateľov Burka a Willsa na ich nezvyčajnej ceste z juhu na sever naprieč Austráliou. Tieto exotické zvieratá sa stali vyhľadávanými spoločníkmi raných dobrodruhov pre svoju mimoriadnu silu a odolnosť. Bremená s hmotnosťou 300 kilogramov niesli po ceste dlhej 800 kilometrov s úžasne malou spotrebou vody — iba 15 litrov.

Ťavy s nesmiernou spoľahlivosťou pomáhali pri doprave jedla a náradia do pohraničných miest, kde sa ťažilo zlato, pri stavaní telegrafného vedenia naprieč krajinou z Adelaide do Darwinu a pri vymeriavaní Transaustrálskej železnice, ktorá spája Sydney s Perthom. Prešli územím väčším ako 4 milióny štvorcových kilometrov, ktorým sa aj dnes dá len ťažko prejsť modernými vozidlami.

V roku 1922 dosiahol počet domácich tiav vrchol 22 000 kusov, ale keď nastúpili automobily, mnoho tiav bolo vypustených na slobodu. Teraz je austrálska púšť údajne domovom viac ako 200 000 tiav, ktoré sa voľne pohybujú a rozmnožujú, a niektorí ľudia odhadujú, že za šesť rokov sa ich počet zdvojnásobí.

Avšak nie všetky ťavy sú ponechané len tak na slobode. Hovorca združenia Central Australian Camel pre Prebuďte sa! povedal: „Austrália má jediné stáda zdravých tiav na svete, a tak sa každý rok určité malé množstvo vyváža do zoologických záhrad a parkov v Spojených štátoch a Ázii.“ Miestne cestovné kancelárie ponúkajú tiež návštevníkom možnosť zajazdiť si na ťave a opätovne objavovať austrálsku divočinu vo vnútrozemí, kde voľne žijú aj ďalšie ťažné zvieratá.

Čo je „brumby“?

Prvý konvoj anglických lodí vyložil v roku 1788 na austrálskom brehu náklad väzňov, vojakov  a koní. História koní v tejto krajine je podobne ako história ich ľudských spoločníkov romantická a zároveň tragická.

Kone, ktoré boli pri podrobovaní si nových území veľmi dôležité, niesli prvých usadlíkov do všetkých kútov tohto kontinentu. Zatúlané a splašené kone čoskoro vytvorili neskrotené, divoké stáda a tieto kone sa stali známymi ako „brumbies“. Slovo „brumby“ ​(jednotné číslo slova brumbies) môže pochádzať z jazyka queenslandských domorodcov, zo slova baroomby, čo znamená „divý“.

Divý a nespútaný duch koňa „brumby“ roznecoval predstavivosť básnikov, ako bol A. B. (Banjo) Paterson. Vďaka balade „Muž od Snežnej rieky“, ktorú zložil tento básnik, si „brumby“ získal srdcia mnohých Austrálčanov. Keďže po prvej svetovej vojne poklesol záujem o walery — plemeno koňa, ktoré sa chovalo najmä pre potreby austrálskeho ľahkého jazdeckého oddielu a ktoré používala aj indická armáda — a tieto jazdecké kone boli pustené na slobodu, počet divých koní „brumbies“ stúpol. Podľa odhadov sa teraz po tomto kontinente potuluje asi 300 000 neskrotených koní.

Ako sa potulujú, kopytami ubíjajú mäkkú úrodnú pôdu ako kováčskym kladivom a narúšajú brehy vodných nádrží. Keď nastane obdobie sucha, zomierajú hladom alebo smädom.  V krajine, ktorá má nadmernú populáciu čried dobytka, sa divé kone stali neznesiteľným bremenom. A tak sú každý rok tisíce z nich strieľané. Niektoré sa spracujú na konzumáciu pre ľudí a ďalšie sa predajú ako potrava pre domáce zvieratá.

Čísla však ukazujú, že tým, kto sa tu naozaj voľne pohybuje, je somár, bratranec koňa „brumby“. Somár, ktorý sa rozmnožuje rýchlejšie ako divé kone a je rozšírený na väčšom území ako ťava, sa stal obeťou vlastného úspechu.

Judášske riešenie

Podobne ako kone, i prvé somáre sem boli privezené koncom 18. storočia, aby nosili náklad alebo ťahali pluh; a udomácnili sa tu veľmi rýchlo. V dvadsiatych rokoch 20. storočia boli somáre hromadne vypúšťané na slobodu a ich počet dosiahol tridsaťnásobok počtu divokých somárov v pôvodných stádach.

Somáre sú stvorené pre život na púšti a podobne ako ťava potláčajú potenie, keď sú dehydrované, a prežívajú aj pri úbytku tekutín zodpovedajúcom 30 percentám ich hmotnosti. (Mnohé iné cicavce by uhynuli už pri 12- až 15-percentnom úbytku tekutín.) Najradšej sa pasú na šťavnatých pastvinách, ale sú schopné prežiť aj na drevnatých rastlinách, ktorých sa dobytok nedotkne. V sedemdesiatych rokoch 20. storočia sa po polovičke kontinentu preháňalo viac ako 750 000 somárov. Tento rastúci počet sa stal hrozbou pre ekológiu a chov dobytka; bolo treba zasiahnuť.

Systematickým odstrelom od roku 1978 do roku 1993 bolo len v severozápadnej Austrálii vyhubených vyše 500 000 somárov. V súčasnosti je v rámci programu s názvom Judáš 300 somárov vybavených vysielačkami. Tieto somáre boli vypustené, aby sa pripojili k svojmu stádu, pričom ľudia ich pomocou helikoptér sledujú a potom ich druhov humánne odstreľujú. Keď sa „judášsky“ somár pripojí k ďalšej skupine, aj tú ľudia vyhľadajú a zlikvidujú.

„Je to dlhodobý problém,“ povedal pre Prebuďte sa! zástupca úradu na ochranu poľnohospodárstva v Západnej Austrálii. „Ak sa ponechá malá skupina so schopnosťou rozmnožovať sa, potom sa vo veľmi krátkom čase prinavráti počet somárov do stavu, aký bol v 70. rokoch,“ upozornil. „Ľudia často nechápu, prečo sú tieto zvieratá zabíjané a ponechané na mieste, kde padnú. Ale ľudia si neuvedomujú, aké sú tieto miesta nedostupné. Nie sú tam žiadne cesty a na väčšinu územia sa dá dostať iba helikoptérou. Tento problém bol spôsobený ľudským zásahom, a tak sa musíme snažiť znížiť škody tak humánne, ako sa len dá.“

Sú odolné a rýchlo sa množia

Je pochopiteľné, ak ste si teraz predstavili, že stred Austrálie je obrovskou preplnenou križovatkou nechcených ťažných zvierat. Ale austrálske vnútrozemie je veľmi rozľahlé. Tieto zvieratá sa potulujú priestorom, ktorý je veľký ako Európa a skoro taký neprístupný ako Mesiac, pričom jeho terén pripomína obidve tieto miesta. Už len vystopovať stáda je problém, nie to ešte ich kontrolovať.

Na rozdiel od mnohých ohrozených pôvodných druhov si tieto odolné a rýchlo sa množiace zvieratá zachovávajú svoje stále miesto v tejto krajine. Bez prirodzených predátorov a mimo dosahu chorôb žijú slobodne v austrálskom vnútrozemí!

[Obrázok na strane 16]

V austrálskych púštiach sa voľne potuluje približne 200 000 tiav

[Prameň ilustrácie]

Agriculture Western Australia

[Obrázky na stranách 16, 17]

Divé kone „brumbies“ sa voľne pohybujú na okraji Simpsonovej púšte

[Obrázok na strane 17]

Karavána tiav prevážajúca vlnu, rok 1929

[Prameň ilustrácie]

Image Library, State Library of New South Wales

[Obrázok na strane 18]

Zaháňanie divých koní v štýle austrálskeho vnútrozemia

[Prameň ilustrácie]

© Esther Beaton

[Obrázok na strane 18]

Nasadzovanie vysielačky „judášskemu“ somárovi

[Prameň ilustrácie]

Agriculture Western Australia