Oslavujem mier namiesto vojny

ROZPRÁVA DOROTHY HORLEOVÁ

Narodila som sa v roku 1919 v talianskej katolíckej rodine vo Wilmingtone v štáte Delaware v USA. Moji rodičia nikdy nechodili na bohoslužby, ale napriek tomu tam posielali mňa a moje dve sestry. Impozantné kostoly s prepychovou architektúrou, sochami a pompéznosťou na mňa robili veľký dojem.

AKO roky plynuli, stratila som záujem o katolícku vieru. Cirkev nekládla žiaden dôraz na Bibliu, ktorú mal môj otec v úcte a ktorú si pravidelne čítal. Rozčuľoval ma cirkevný bulletin, v ktorom sa uvádzali mená darcov a sumy, ktorými prispeli. Takisto sa mnoho povrávalo o záletných kňazoch. Od pätnástich rokov som sa už do činnosti katolíckej cirkvi aktívne nezapájala. Tak som získala viac času, aby som sa mohla venovať štúdiu umenia.

Umelecká kariéra

V roku 1940, keď som mala 21 rokov, som sa vydala za Williama Horleho, mladého muža, ktorý so záľubou maľoval všetko, čo súviselo s vojskom — lietadlá, vojakov, strelné zbrane, lode. Bill (Williamova prezývka) sa tešil z toho, že som maliarka, a kúpil mi prvú sadu olejových farieb. Tak som sa začala učiť technikám starých majstrov.

Asi po dvoch rokoch manželstva začal Bill zo záľuby modelovať vojenské miniatúry z olova. Boli to iba vojačikovia hračky? V žiadnom prípade! Túžil vyrábať pravé umelecké diela. Ostatní umeleckí remeselníci pracovali s plastom, drevom alebo so sadrou, ale olovo bolo naozaj vhodné, pretože Bill bol vyučeným strojníkom.

Najprv figúrku navrhol, urobil si formu a potom ju z olova odlial. Časom sa stal veľmi zručným v spájaní odliatych častí, spájkovaní, pilovaní a leštení. Neskôr zamenil sadrové formy za formy vyrobené zo zubárskej sadry. To mu umožňovalo pracovať s drobnejšími detailmi.

Po tom, čo bol každý kovový kúsok hotový, bolo mojou úlohou dokončiť ho. Na základe dôkladného výskumu sme objavili opisy starých vojenských uniforiem — vrátane gombíkov, šnurovania, označenia hodností a farieb.

Pod lupou som nanášala olejové farby a lak, pripravené tak, aby pevne držali na kove. Tak naše postavičky ožívali. V našej malej pivnici vo Philadelphii v štáte Pensylvánia sme vytvorili amerických Indiánov, vojakov z občianskej vojny, amerických námorníkov, kone a jazdcov z napoleonských čias, egyptských mamelukov, alžírskych zuávov a iných!

Potom dostal Bill od amerického námorného vojska ponuku, aby zobrazil prvú jazdeckú námornú jednotku detašovanú pred rokom  1939 do Pekingu v Číne. Pracovali sme na tom nepretržite a v roku 1954 sme prácu odovzdali Smithsonovmu inštitútu vo Washingtone, D. C. O niekoľko rokov sa nás prezident Lyndon Johnson spýtal, či by sa mohlo toto dielo presťahovať do Bieleho domu. Samozrejme, že sme súhlasili.

Nikdy sme naše figúrky nepredávali, ale Bill ich stovky daroval. Často sa o nás priaznivo zmieňovali pisatelia v knihách o modeloch vojakov. Naša práca bola prezentovaná na svetovom veľtrhu v roku 1965 na predmestí Flushing Meadow v mestskom obvode Queens v New Yorku. Múzeá žiadali naše modely. Bruce Catton, historik občianskej vojny, použil na ilustrovanie svojich kníh viacero našich scén a postavičiek.

Pribúdajú otázky o živote

Približne v čase, keď som prekročila štyridsiatku, začal sa môj život meniť. Začala som premýšľať o Bohu. Raz na Vianoce zahynulo päť katolíckych detí v horiacom dome, zatiaľ čo ich rodičia boli v kostole. Uvažovala som: „Ako mohol Boh dopustiť, aby sa v deň jeho narodenia stalo niečo také?“ Videla som knihu, ktorá opisovala krutosti židovského holokaustu. Tieto a ďalšie otrasné udalosti vo svete ma viedli k tomu, že som sa pýtala: ‚Kde je Boh? Nerobí to, čo by mal robiť!‘

Z príkladu, ktorý mi už od detstva dával otec, som cítila, že odpoveď musí byť v Biblii. Tak som išla na katolícku faru, ktorá bola v blízkosti nášho domu vo Philadelphii, a dohodla som si schôdzku s kňazom, aby sme si pohovorili o Biblii. Čakala som a čakala, ale on sa neobjavil. Počas štyroch týždňov som každý týždeň chodievala na faru, ale s kňazom som sa neporozprávala ani raz.

Raz večer, keď som bola veľmi smutná, pozrela som sa hore na nebo a modlila som sa: „Neviem, kto si. Neviem, s ktorým náboženstvom si spojený, ale viem, že si tam. Prosím, daj sa mi spoznať!“ Po krátkom čase prišli k mojim dverám Jehovovi svedkovia.

Občas som vídala Jehovových svedkov, ako zaparkovali autá, vystúpili a išli k mnohým dverám. Hoci som nevedela nič o nich a ani o tom, prečo navštevujú ľudí, ich činnosť ma upútala.

V ten deň, v roku 1961, keď ma svedkovia navštívili, som bola skľúčená, pretože vo svojom pátraní po Bohu som sa nikam nedostala. Ako som umývala vchodové dvere do domu, vystúpila na schodíky verandy žena v strednom veku menom Marge Brionová a pozdravila ma. Vôbec som sa neobzrela, aby som jej nedala najavo, že som si ju všimla. Ale keď rozprávala o zemi, ktorá má byť pretvorená na krásny raj, pozorne som počúvala každé slovo. Nakoniec sa spýtala: „Počúvate ma?“

 Zopakovala som všetko, čo povedala, vrátane biblického verša, ktorý citovala z Izaiáša 55:11. Potom som sa k nej otočila, nečakane som ju chytila za ruku a povedala: „Poďte ďalej!“ Dala mi moju prvú Bibliu a biblickú študijnú pomôcku Od strateného raja k raju znovuzískanému. Ponúkla mi aj pravidelné biblické rozhovory — práve ten druh štúdia, o ktorom som dúfala, že mi poskytne katolícka cirkev.

Štúdium Biblie som mala dvakrát týždenne a robila som rýchly pokrok. Po krátkom čase mi už bolo jasné, že som našla pravdu. Veľmi ma dojalo, keď som spoznala Božie meno, Jehova. (Žalm 83:18) Predstavte si — to bol Boh, ktorého som túžila spoznať už od detstva! Dozvedela som sa tiež, že jeho Syn, Ježiš Kristus, nie je mystickou súčasťou nejakého trojjediného božstva. (Ján 14:28) Onedlho som začala navštevovať kresťanské zhromaždenia Jehovových svedkov a túžila som byť zvestovateľkou biblického posolstva celým časom.

Robím dôležité rozhodnutia

Teraz bola predo mnou najväčšia skúška. Rozbijem umelecký tím Williama a Dorothy Horleovcov? Ako by som mohla slúžiť Bohu pokoja a jeho Synovi, Kniežaťu pokoja, a zároveň oslavovať vojnu prostredníctvom umenia? (Izaiáš 9:6) Nesľúbil Jehova, že spôsobí, „aby prestali vojny až do najvzdialenejšej končiny zeme“? (Žalm 46:9) Tak prečo zvečňovať veci, s ktorými Boh skončí? A neprorokoval Izaiáš, že Boží ľud ‚prekuje svoje meče na radlice‘ a už sa viac nebude učiť vojne? (Izaiáš 2:4) Dlho a usilovne som premýšľala a modlila sa. Rozhodla som sa: „Nemôžem ich už ďalej maľovať!“ Dňa 25. apríla 1964 som symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi Bohu krstom vo vode.

Bill často hovorieval, ako ho zarmucuje, že jedného dňa nás rozdelí smrť. Keď som začala študovať Bibliu, povedala som mu: „Bill, môžeme žiť navždy v Božom novom svete!“ ​(Izaiáš 25:8; Zjavenie 21:4, 5) Myslel si, že som sa pomiatla. Keď som mu vysvetlila, prečo už ďalej nemôžem s čistým svedomím maľovať vojenské figúrky, nahneval sa a vyhrážal sa, že ma opustí. Neskôr to aj urobil.

Bill vyrábal vojenské postavičky sám ešte mnoho rokov. Ale neodsťahoval sa ďaleko a mňa a nášho syna Craiga, ktorý sa narodil v roku 1942, vždy podporoval. V roku 1988 sa Bill vrátil a zostali sme spolu desať rokov až do jeho smrti.

Medzitým som v roku 1966 dosiahla svoj cieľ stať sa priekopníčkou. Odvtedy sa mi stále darilo. Mala som výsadu študovať Bibliu so svojou staršou sestrou. Prijala biblické učenie a je aktívnou svedkyňou až do dnešného dňa. Môj otec načúval biblickému posolstvu a o dva týždne začal navštevovať zhromaždenia v sále Kráľovstva. Vo veku 75 rokov sa dal pokrstiť a zostal verný Bohu až do svojej smrti vo veku 81 rokov. Moja matka tiež prijala Jehovu za svojho Boha, hoci zomrela skôr, ako sa mu oddala. Mala takmer 94 rokov.

Jehova, Boh pokoja, ma počas tých rokov bohato žehnal. Teraz mám 81 rokov a stále som priekopníčkou, hoci mám problémy s chodením. Pociťujem to tak ako apoštol Pavol, ktorý napísal: „Som vďačný Kristu Ježišovi, nášmu Pánovi, ktorý mi dal silu, lebo ma uznal za verného tým, že mi pridelil službu.“ ​(1. Timotejovi 1:12) Aká nádherná služba to bola! Mnohí, s ktorými som študovala Bibliu, sami prinášali obete, aby mohli slúžiť nášmu milosrdnému Bohu.

Skutočne mi je ľúto, že biblickú pravdu neprijala celá moja rodina. Možno časom zareagujú ďalší. Ale v mojom prípade sa preukázali ako pravdivé Ježišove slová, že jeho učeníci dostanú „v tomto čase... stonásobne viac, domov, bratov a sestier, matiek a detí“. (Marek 10:30) Jehova ma skutočne obohatil. Akou je cťou a radosťou vymeniť slávu a vojnu za Boha a mier!

[Obrázok na strane 22]

S generálom L. C. Shepherdom ml. v roku 1954

[Prameň ilustrácie]

Defense Dept. photo (Marine Corps)

[Obrázok na strane 23]

(Skutočná veľkosť)

[Obrázok na strane 24]

Ako 81-ročná; v priekopníckej službe slúžim už vyše 30 rokov