Prečo sú mestá v kríze?

„Poďme, postavme si mesto a aj vežu s vrcholom v nebesiach... aby sme neboli rozptýlení po celom povrchu zeme.“ — 1. Mojžišova 11:4.

TIETO slová, vyslovené pred vyše 4000 rokmi, ohlasovali stavbu veľkého mesta Bábel.

Bábel, neskôr nazvaný Babylon, sa nachádzal na kedysi úrodných rovinách Sineáru v Mezopotámii. Na rozdiel od všeobecného názoru to nebolo prvé mesto, o ktorom hovorí Biblia. Mestá v skutočnosti vznikali už pred potopou za Noachových dní. Prvé mesto, o ktorom je písomný záznam, založil vrah Kain. (1. Mojžišova 4:17) Toto mesto, nazvané Enoch, bolo pravdepodobne len väčšou opevnenou osadou či dedinou. Na druhej strane Bábel bol veľkým mestom — významným strediskom falošného uctievania, ktorého výraznou črtou bola veľkolepá náboženská veža. Existencia Bábela a jeho povestnej veže však boli úplne v rozpore s Božou vôľou. (1. Mojžišova 9:7) A tak podľa Biblie Boh zakročil a zmiatol jazyk staviteľov, čím ukončil ich ctižiadostivý náboženský plán. Boh „ich odtiaľ rozptýlil po celom zemskom povrchu,“ hovorí 1. Mojžišova 11:5–9.

Nie div, že to viedlo k vzniku ďalších miest. Veď nakoniec mestá poskytovali ochranu pred útokom nepriateľa. Poskytovali priestory, kde mohli roľníci uskladňovať a ponúkať svoje plodiny. S nástupom trhovísk si mohli tiež mnohí mestskí obyvatelia zarábať na živobytie aj inak ako len obhospodarovaním gazdovstva. Kniha The Rise of Cities (Rozvoj miest) hovorí: „Keď sa obyvatelia mesta oslobodili od obmedzení života z ruky do úst, mohli sa začať zaoberať rozmanitými remeslami, napríklad výrobou košíkov, hrnčiarskych výrobkov, priadze, tkanín, kožiarskych, tesárskych a kamenárskych výrobkov — výrobou čohokoľvek, čím bolo možné uspokojovať potreby trhu.“

Mestá boli pre takýto tovar dobrými strediskami odbytu. Pouvažujme nad biblickou správou o krutom hlade, ktorý vypukol v Egypte. Ministerský predseda Jozef považoval za výhodné, aby sa ľudia usadili v mestách. Prečo? Zrejme preto, lebo to uľahčilo rozdeľovanie zostávajúcich zásob jedla. — 1. Mojžišova 47:21.

V časoch, keď bola doprava pomalá a obmedzená, mestá tiež zlepšovali komunikáciu a vzájomný kontakt medzi ľuďmi. To zas  urýchľovalo spoločenské a kultúrne zmeny. Mestá sa stali strediskami inovácií a podporovali technický rozvoj. Vďaka voľnému toku nových myšlienok sa začali objavovať inovácie vo vede, náboženstve a filozofickom myslení.

Nesplnené túžby

Aj v súčasnosti ponúkajú moderné mestá mnoho rovnakých výhod. Nie div, že stále priťahujú milióny ľudí — hlavne v krajinách, kde sa život na vidieku stal neznesiteľne ťažkým. No pre mnohých ľudí, ktorí prichádzajú do miest, zostávajú túžby po lepšom živote nesplnené. Kniha Vital Signs 1998 hovorí: „Podľa jednej štúdie, ktorú nedávno vypracovala Rada obyvateľstva, je dnes život v mnohých mestách rozvojového sveta biednejší ako na vidieku.“ Prečo je to tak?

Henry G. Cisneros v knihe The Human Face of the Urban Environment píše: „Keď sa začnú chudobní ľudia sústreďovať v presne geograficky vymedzených oblastiach, ich problémy začnú prudko rásť... Narastajúcu koncentráciu chudobných, prevažne členov menšinových skupín, sprevádza prudký rast nezamestnanosti, zvýšená a dlhotrvajúca závislosť od sociálnej starostlivosti, množstvo zdravotných problémov verejnosti, a čo je najznepokojivejšie, vzrast kriminality.“ Kniha Mega-city Growth and the Future podobne poznamenáva: „Hromadný príliv ľudí často vedie k vysokej miere nezamestnanosti a k čiastočnej zamestnanosti, pretože trh práce nemusí byť schopný pojať zväčšujúci sa počet záujemcov o prácu.“

Bolestným svedectvom hlbokej chudoby, ktorá jestvuje v mestách rozvojového sveta, je narastajúci počet detí ulice. Podľa niektorých odhadov je na celom svete asi až 30 miliónov detí, ktoré žijú na ulici! Kniha Mega-city Growth and the Future hovorí: „Chudoba a ďalšie problémy narušili rodinné putá až natoľko, že deti ulice sú nútené starať sa samy o seba.“ Tieto deti si často s námahou zabezpečujú biednu existenciu tak, že vyberajú koše, žobrú alebo robia podradnú prácu na miestnych trhoviskách.

Ďalšie pochmúrne skutočnosti

Chudoba môže viesť ku kriminalite. V jednom juhoamerickom meste, ktoré je známe svojou modernou architektúrou, sa kriminalita tak rozšírila, že z tohto mesta sa veľmi rýchlo stáva krajina železných mreží. Od najbohatších obyvateľov po najchudobnejších, všetci si stavajú železné ohrady, aby si chránili majetok a súkromie. Žijú vlastne  v klietkach. Niektorí si dokonca postavia železnú ohradu ešte skôr, ako postavia dom.

Veľký počet obyvateľov tiež preťažuje kapacitu mesta v poskytovaní takých základných vecí, ako je pitná voda a kanalizácia. Odhaduje sa, že v jednom ázijskom veľkomeste je potrebných 500 000 verejných záchodov. No jeden nedávny prieskum ukázal, že je tam funkčných iba 200 záchodov!

Nemožno tiež prehliadnuť ďalší ničivý vplyv, ktorý má preľudnenie na miestne životné prostredie. Ako sa rozširujú hranice mesta, ubúda poľnohospodárskej pôdy v jeho okolí. Bývalý vedúci predstaviteľ Organizácie OSN pre výchovu, vedu a kultúru Federico Mayor hovorí: „Mestá spotrebúvajú ohromné množstvo energie, vyčerpávajú vodné zdroje a priam pohlcujú potraviny a materiály... Ich životné prostredie je vyčerpané, pretože už nie je schopné ďalej poskytovať to, čo ľudia potrebujú, ani prijímať to, čo ľudia produkujú.“

Problémy miest v západných krajinách

Situácia v západných krajinách azda nie je až taká zúfalá, no kríza je aj tu. Napríklad kniha The Crisis of America’s Cities (Kríza amerických veľkomiest) hovorí: „Americké mestá sú dnes poznačené násilím mimoriadne veľkého rozsahu... Všeobecné rozšírenie násilia v amerických mestách je také vážne, že mu zdravotnícke časopisy začali venovať významnú pozornosť ako jednej z hlavných otázok zdravia verejnosti v súčasnosti.“ Samozrejme, že násilie je pohromou v mnohých väčších mestách po celom svete.

Úpadok života v meste je jednou z príčin, prečo sa mnohé veľké mestá stávajú neatraktívnymi pre zamestnávateľov. Kniha The Human Face of the Urban Environment hovorí: „Podnikateľská činnosť sa sťahuje na predmestia alebo do zahraničia, podniky sa rušia, pričom za sebou zanechávajú spustošené územia — prázdne budovy na pozemkoch zamorených zakopaným toxickým odpadom —, ktoré sú absolútne nevhodné pre ďalšiu výstavbu.“ A výsledkom je, že v mnohých mestách sa chudobní sústreďujú v oblastiach, „kde sa problémy týkajúce sa životného prostredia dajú veľmi ľahko ignorovať — kde zlyháva kanalizácia; kde je nedostatočne čistená voda; kde škodcovia zamorujú pozemky zaplnené odpadkami a zaplavujú obydlia; kde malé deti v rozpadávajúcich sa obytných budovách jedia olovený náter zo stien... kde sa zdá, že to nikomu neprekáža“. V takomto prostredí bujnie zločinnosť, násilie a zúfalstvo.

Okrem toho, západné mestá majú ťažkosti s poskytovaním základných služieb. V roku 1981 Pat Choate a Susan Walterová napísali knihu s dramatickým názvom America in Ruins—The Decaying Infrastructure (Amerika v troskách — upadajúca infraštruktúra), kde uviedli: „Americké zariadenia občianskej vybavenosti sa opotrebovávajú rýchlejšie, ako sa nahrádzajú.“ Autori vyjadrili veľké znepokojenie nad počtom zhrdzavených mostov, rozpadávajúcich sa ciest a kanalizácií vo väčších mestách.

Po dvadsiatich rokoch je infraštruktúra v mestách ako New York stále v zlom stave. Článok v časopise New York Magazine opísal kolosálny projekt Tretieho vodného tunela. Trvá približne 30 rokov a je známy ako „vôbec najväčší projekt infraštruktúry na západnej pologuli“. Náklady na tento projekt sú asi 5 miliárd amerických dolárov. Keď sa tunel dokončí, bude do New Yorku dodávať približne 3,8 miliardy litrov pitnej vody denne. „Ale celé toto obdivuhodné kopanie tunela,“ hovorí pisateľ článku, „slúži iba na nahradenie už existujúceho potrubia a umožní, aby bolo toto potrubie opravené po prvýkrát, odkedy tam bolo začiatkom tohto storočia položené.“ Podľa jedného článku v The New York Times by opravy zostávajúcich častí rozpadávajúcej sa mestskej infraštruktúry, ako sú metrá, hlavné vodovodné potrubia, cesty a mosty, stáli približne 90 miliárd dolárov.

New York určite nie je jediným mestom, ktoré má ťažkosti s poskytovaním potrebných služieb. V skutočnosti sa ukazuje, že veľa väčších miest je bezbranných proti prerušeniu týchto služieb z rôznych príčin. Vo februári 1998 bolo  mesto Auckland na Novom Zélande ochromené vyše dvojtýždňovým ničivým výpadkom v dodávke elektrického prúdu. Obyvatelia Melbourne v Austrálii boli 13 dní bez teplej vody, keď bol uzavretý prívod plynu, pretože v plynárni došlo k priemyselnej havárii.

Potom je tu problém, ktorý v skutočnosti postihuje všetky veľkomestá, a tým sú dopravné zápchy. Architekt Moshe Safdie hovorí: „Základný rozpor — nesúlad — spočíva vo veľkosti miest a v dopravných systémoch, ktoré im slúžia... Staršie mestá museli prispôsobiť svoje centrá objemu dopravy, ktorý bol v čase, keď sa stavali, nepredstaviteľný.“ Podľa novín The New York Times v mestách, ako sú Káhira, Bangkok a São Paulo, sú dopravné zápchy „pravidlom“.

Napriek všetkým týmto problémom sa zdá, že pokračujúce sťahovanie sa do miest nepoľavuje. Ako to opísal článok v The UNESCO Courier, „či už oprávnene, alebo neoprávnene, zdá sa, že mestá ponúkajú pokrok, slobodu, víziu príležitosti a neodolateľné čaro“. Čo však prinesie veľkým mestám sveta budúcnosť? Existujú nejaké realistické riešenia ich problémov?

[Zvýraznený text na strane 5]

„Hromadný príliv ľudí často vedie k vysokej miere nezamestnanosti a k čiastočnej zamestnanosti“

[Obrázok na strane 7]

Dopravné zápchy sužujú mnohé veľkomestá

[Obrázok na strane 7]

Milióny detí ulice sa starajú samy o seba

[Obrázok na strane 7]

Pre mnohých obyvateľov mesta zostávajú túžby po lepšom živote nesplnené