Terč sovietskeho útoku

NAPRIEK tomu, že Sovietsky zväz urobil ústupky ruskej pravoslávnej cirkvi, aby vyhral v druhej svetovej vojne, stále udržiaval cirkevné činnosti pod prísnym dohľadom. Kniha The Sword and the Shield (Meč a štít), ktorá bola napísaná v roku 1999 a píše o histórii KGB (sovietsky Výbor štátnej bezpečnosti), preto poznamenala, že „KGB omnoho viac znepokojovala ‚podvratná‘ činnosť tých kresťanov,  nad ktorými nemala priamy dohľad“. Ktoré náboženské skupiny to boli?

Najväčšou takouto skupinou bola gréckokatolícka cirkev na Ukrajine, ktorá je teraz ukrajinskou katolíckou cirkvou. Mala asi 4 000 000 prívržencov. Podľa knihy The Sword and the Shield „všetci okrem dvoch z jej desiatich biskupov zomreli spolu s mnohými tisíckami kňazov a veriacich za svoju vieru v sibírskych gulagoch [pracovných táboroch]“. Ďalším terčom KGB boli nezaregistrované protestantské cirkvi, ktoré takisto neboli pod priamym štátnym dohľadom. Koncom päťdesiatych rokov 20. storočia KGB odhadovala, že tieto protestantské skupiny majú celkovo 100 000 členov.

Za protestantskú skupinu KGB považovala aj Jehovových svedkov a ich počet v Sovietskom zväze v roku 1968 odhadovala asi na 20 000 členov. Až do začiatku druhej svetovej vojny v roku 1939 bolo Jehovových svedkov čo do počtu málo. Preto sa o nich hovorilo len veľmi málo alebo vôbec. Ale situácia sa dramaticky zmenila, keď sa v Sovietskom zväze náhle objavili tisíce svedkov. Ako sa to stalo?

Začína pozoruhodný vzrast

Walter Kolarz vo svojej knihe Religion in the Soviet Union (Náboženstvo v Sovietskom zväze), vydanej v roku 1961, zaznamenal dva činitele, ktoré boli zodpovedné za tento pozoruhodný vzrast. Prvou vecou, ktorú uviedol, bolo to, že na „územiach, ktoré boli pripojené k Sovietskemu zväzu v rokoch 1939–1940“ — Litva, Lotyšsko, Estónsko a Moldavsko —, bolo mnoho „činných skupín Jehovových svedkov“. Okrem toho k Sovietskemu zväzu boli tiež pripojené časti východného Poľska a Československa, kde v čase, keď sa stali časťou Ukrajiny, bolo vyše tisíc svedkov. A tak všetci títo svedkovia boli takpovediac prenesení do Sovietskeho zväzu akoby cez jednu noc.

Ďalší vzrast, „hoci to môže znieť neuveriteľne,“ napísal Kolarz, súvisel s „nemeckými koncentračnými tábormi“. Nacisti uväznili tisíce svedkov, pretože odmietli podporovať Hitlera a jeho útočnú vojnu. Kolarz vysvetlil, že ruskí väzni v týchto táboroch „obdivovali odvahu a neochvejnosť ‚Jehovových svedkov‘, a zrejme preto bolo pre nich toto vierovyznanie príťažlivé“. Výsledkom bolo, že mnoho mladých Rusov sa z týchto táborov vrátilo do Sovietskeho zväzu s novonájdenou vierou v Jehovu Boha a v jeho nádherné predsavzatie so zemou. — Žalm 37:29; Zjavenie 21:3, 4.

Tieto činitele viedli k tomu, že Jehovovi svedkovia sa v Sovietskom zväze rýchlo rozrástli na tisíce. Začiatkom roku 1946 tam bolo prinajmenšom 1600 svedkov a do konca toho desaťročia už vyše 8000. KGB, ktorú ako sme už uviedli, znepokojovala hlavne „činnosť tých kresťanov, nad ktorými nemala priamy dohľad“, si so znepokojením začala všímať tento nárast.

Začínajú sa útoky

Napriek pomerne malému počtu Jehovových svedkov v Sovietskom zväze sa ich horlivá kazateľská činnosť stala v krátkom čase  terčom útokov zo strany sovietskych úradov. V Estónsku sa útok začal v auguste 1948, keď bolo zatknutých a uväznených päť osôb, ktoré sa ujímali vedenia v diele. „Čoskoro bolo jasné, že KGB chce zatknúť každého,“ poznamenal estónsky svedok Lembit Toom. Tak to bolo všade, kde sa Jehovovi svedkovia v Sovietskom zväze nachádzali.

Sovieti vykreslili svedkov ako najhorších zločincov a ako veľkú hrozbu pre ateistický sovietsky štát. A tak boli všade prenasledovaní, zatýkaní a uväzňovaní. Kniha The Sword and the Shield poznamenala: „Posadnutosť vyšších úradníkov KGB jehovistami bola zrejme najlepším príkladom ich nedostatku akéhokoľvek zmyslu rozlíšiť dôležité veci od nepodstatných, keďže sa zaoberali aj najbezvýznamnejšími formami disentu.“

Táto posadnutosť sa dramaticky odzrkadlila v dobre naplánovanom útoku, ktorý bol proti Jehovovým svedkom vykonaný v apríli 1951. Práve pred dvoma rokmi, v roku 1999, profesor Sergej Ivanenko, vážený ruský učenec, zaznamenal vo svojej knihe O ľuďach nikogda ne rasstajuščichsia s biblijej (O ľuďoch, ktorí sa nikdy nerozlúčia s Bibliou), že začiatkom apríla 1951 „bolo viac ako 5000 rodín Jehovových svedkov z Ukrajiny, Bieloruska, Moldavska a pobaltských sovietskych republík poslaných na ‚trvalé usídlenie‘ na Sibíri, na Ďalekom východe a v Kazachstane“.

Hodné zapamätať si to

Dokážete si predstaviť úsilie vynaložené v tomto útoku — zhromaždiť tisíce rodín svedkov v jednom dni na takom rozľahlom území? Predstavte si skoordinovanie stoviek, ak nie až tisícok štátnych zamestnancov; najprv pri určovaní totožnosti Jehovových svedkov a potom, pod rúškom tmy, pri vykonaní nečakaných razií v domácnostiach týchto svedkov v tom istom čase. Potom nasledoval proces naloženia ľudí do vozov a iných dopravných prostriedkov, ich prevážania na železničné stanice a ich premiestnenia do nákladných vozňov.

Pomyslite tiež na útrapy obetí. Dokážete si predstaviť, aké to asi bolo, byť prinútený cestovať tisíce kilometrov — počas troch alebo viac týždňov — v preplnených, nehygienických nákladných vozňoch, ktoré mali namiesto záchodu len akési vedro? A pokúste si predstaviť, že ste hodený do sibírskej divočiny, vediac, že ak máte prežiť, budete musieť vynaložiť v tomto drsnom prostredí veľké úsilie.

Na tento mesiac pripadá 50. výročie poslania Jehovových svedkov do vyhnanstva, čo bolo v apríli 1951. Aby sa vyrozprával príbeh o ich vernosti napriek desaťročiam prenasledovania, boli skúsenosti tých, ktorí prežili, nahraté na videokazetu. Tieto skúsenosti odhaľujú, že — tak ako to bolo v prípade kresťanov  v prvom storočí — pokusy zabrániť ľuďom uctievať Boha sú napokon odsúdené na zánik.

Výsledok vyhnanstva

Sovietski predstavitelia čoskoro zistili, že zastaviť svedkov v uctievaní Jehovu bude omnoho zložitejšie, ako si to predstavovali. Zatiaľ čo boli Jehovovi svedkovia násilne prevážaní do vyhnanstva, napriek odporu svojich väzniteľov spievali piesne Jehovovi a na vagóny vyvesovali nápisy, ktoré oznamovali: „Vlak s Jehovovými svedkami.“ Jeden svedok rozpráva: „Na železničných staniciach sme stretávali ďalšie vlaky s tými, ktorí boli tiež odvážaní do vyhnanstva, a na vozňoch sme videli zavesené nápisy.“ Aké povzbudenie to poskytlo!

Namiesto toho, aby tí, ktorí boli poslaní do vyhnanstva, upadli do skľúčenosti, odzrkadľovali ducha Ježišových apoštolov. Biblia hovorí, že po tom, čo boli apoštoli zbičovaní a bolo im nariadené, aby prestali kázať, „bez prestania ďalej vyučovali... a oznamovali dobré posolstvo o Kristovi“. (Skutky 5:40–42) Naozaj, ako povedal Kolarz o vyhnanstve, „to neznamenalo koniec ‚svedkov‘ v Rusku, ale iba začiatok novej kapitoly ich  činnosti získavania nových veriacich. Pokúšali sa dokonca šíriť svoju vieru na ceste do vyhnanstva, keď vlak zastavoval na staniciach.“

Keď svedkovia pricestovali na rôzne miesta určenia a vystúpili z vlaku, získavali dobrú povesť, pretože boli poslušnými a pracovitými robotníkmi. No tak ako Kristovi apoštoli svojim utláčateľom povedali: ‚My nemôžeme prestať hovoriť o Bohu.‘ (Skutky 4:20) Mnohí ľudia počúvali, čo vyučovali svedkovia, a pripojili sa k nim v službe Bohu.

Výsledkom bolo to, čo vysvetlil aj Kolarz: „Pre šírenie ich viery nemohla sovietska vláda urobiť nič lepšie než ich deportovať. ‚Svedkovia‘ boli z odlúčenosti svojich dedín [v západných sovietskych republikách] odvedení do šíreho sveta, aj keď to bol len hrozný svet koncentračných a pracovných táborov.“

Snahy potlačiť vzrast

Časom Sovieti vyskúšali rozličné metódy, ako zastaviť Jehovových svedkov. Keďže násilné prenasledovanie neprinieslo očakávané výsledky, bol zinscenovaný dobre premyslený plán rozširovania falošnej propagandy. Knihy, filmy a rozhlasové programy, ako aj prenikanie vyškolených agentov KGB do zborov — vyskúšalo sa všetko.

Rozširovanie prekrútených informácií zapríčinilo, že mnohí ľudia sa začali pozerať na svedkov nesprávne, so strachom a nedôverou, ako to vidno aj z jedného článku Reader’s Digest v kanadskom vydaní z augusta 1982. Napísal ho Vladimir Bukovskij, ktorému bolo v roku 1976 dovolené imigrovať do Anglicka. Napísal: „Raz večer som si náhodne všimol tabuľku na jednej budove v Londýne, kde bolo napísané: JEHOVOVI SVEDKOVIA... Nemohol som čítať ďalej, bol som omráčený a takmer sa ma zmocnil panický strach.“

Vladimir vysvetlil, prečo bol zbytočne prestrašený: „Títo ľudia sú kultom a úradníci v našej krajine ich používajú ako strašiakov, aby postrašili deti... V ZSSR stretnete ‚svedkov‘ z mäsa a kostí iba vo väzniciach a koncentračných táboroch. A tu som stál pred nejakou budovou s nápisom. Mohol by tam ísť skutočne ktokoľvek a posedieť si s nimi pri šálke čaju?“ spýtal sa. Aby Vladimir podčiarkol svoj dôvod na obavu, na záver napísal: „‚Svedkovia‘ sú v našej krajine prenasledovaní s rovnakou zúrivosťou ako mafia vo svojej krajine a zakrýva ich tá istá záhada.“

Ale napriek násilnému prenasledovaniu a falošnej propagande Jehovovi svedkovia vytrvávali a rástli v počte. Také sovietske knihy, ako napríklad Pravda o Jehovových svedkoch, ktorá bola vydaná v ruštine v roku 1978 v náklade 100 000 výtlačkov, poukazovali na potrebu zintenzívniť propagandu proti Jehovovým svedkom. Autor knihy V. V. Konik, ktorý opísal, ako Jehovovi svedkovia pokračovali v kázaní zoči-voči prísnym obmedzeniam, odporúčal: „Sovietski odborníci na náboženstvo by si mali osvojiť účinnejšie metódy, ako prekonať učenie Jehovových svedkov.“

Prečo boli terčom útokov?

Jednoducho povedané, Jehovovi svedkovia boli hlavným terčom sovietskeho útoku preto, lebo napodobňovali Ježišových prvých nasledovníkov.  V prvom storočí bolo apoštolom nariadené, „aby... ďalej nevyučovali na základe [Ježišovho] mena“. No neskôr sa ich prenasledovatelia sťažovali: „Hľa, naplnili ste Jeruzalem svojím učením.“ Apoštoli nepopierali, že kázali aj napriek príkazu, aby to nerobili, ale namiesto toho s úctou odpovedali: „Ako vládcu musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.“ — Skutky 5:27–29.

Aj dnes Jehovovi svedkovia berú vážne Ježišov príkaz, ktorý dal svojim nasledovníkom, ‚aby zvestovali ľudu a dôkladne vydávali svedectvo‘. (Skutky 10:42) Maurice Hindus vo svojej knihe The Kremlin’s Human Dilemma (Ľudská dilema Kremľa) vysvetlil, že to bola „neuhasiteľná horlivosť“ Jehovových svedkov „pre evanjelizáciu“, pre ktorú sa stali „obzvlášť bremenom pre Moskvu a [pre ktorú] sa dostali do trvalého konfliktu so sovietskou políciou“. Dodal: „Nie je ich možné zastaviť. Ak sú potlačení na jednom mieste, objavia sa na druhom.“

„Pokiaľ viem,“ napísal ruský historik Sergej Ivanenko, „tak organizácia Jehovových svedkov bola jedinou náboženskou organizáciou v ZSSR, ktorá rástla v počte i napriek zákazu a prenasledovaniu.“ Samozrejme, že aj iné náboženstvá pokračovali v činnosti vrátane najväčšieho z nich — ruskej pravoslávnej cirkvi. Bude pre vás zaujímavé dozvedieť sa, ako táto cirkev i Jehovovi svedkovia mohli prežiť sovietsky útok.

[Rámček na strane 6]

‚Najtvrdšie prenasledovaní‘

A Concise Encyclopaedia of Russia z roku 1964 uvádza, že Jehovovi svedkovia boli „mimoriadne aktívni v obracaní na vieru“ a boli „najtvrdšie prenasledovanou náboženskou komunitou v Sovietskom zväze“.

[Rámček/obrázok na strane 7]

JEDEN Z TISÍCOV — Fjodor Kalin opisuje cestu svojej rodiny do vyhnanstva

Naša rodina žila v dedine Viľšanica na západnej Ukrajine. Dňa 8. apríla 1951 skoro ráno, ešte za tmy, k nám prišli vojaci so psami, zobudili nás a povedali nám, že na základe príkazu z úradu vlády v Moskve sme boli poslaní na Sibír. Ale ak by sme podpísali jeden dokument, v ktorom by sme potvrdili, že už viac nie sme Jehovovými svedkami, mohli by sme zostať. Boli sme siedmi vrátane rodičov a súrodencov a boli sme rozhodnutí zostať Jehovovými svedkami. Mal som vtedy 19 rokov.

Jeden dôstojník povedal: „Vezmite si so sebou fazuľu, kukuricu, múku, nakladanú zeleninu a kapustu, veď ako ináč nakŕmite deti?“ Bolo nám tiež dovolené zarezať nejaké kurence a prasa, aby sme si mohli zobrať so sebou mäso. Všetko sme naložili na dva vozy ťahané koňmi a potom nás zobrali do mesta Chriplin. Tam nás natlačili po 40 alebo po 50 do jedného nákladného vozňa a zavreli dvere.

Vo vozni bolo niekoľko lavíc na spanie, no nie dosť pre všetkých, a piecka s trochou uhlia a dreva. Varili sme na piecke, pričom sme používali riad, ktorý sme si niesli so sebou. Ale nebol tam žiaden záchod, a tak sme jednoducho používali vedro. Neskôr sme do podlahy urobili okrúhly otvor, do ktorého sme umiestnili vedro, a dookola sme zavesili deky, aby tam bolo aspoň trochu súkromia.

Ako sme pomaly cestovali tisíce kilometrov na neznáme miesto, žili sme spoločne natlačení v tomto nákladnom vozni. Sprvu sme boli trocha skľúčení. Ale keď sme spoločne spievali piesne Kráľovstva — tak oduševnene, že neskôr sme mohli sotva rozprávať —, boli sme naplnení radosťou. Dozorca otváral dvere a hovoril nám, aby sme prestali spievať, no my sme neprestali, kým sme nedospievali pieseň. Keď sme cestou zastavovali na železničných staniciach, mnohí ľudia sa dozvedeli, že Jehovovi svedkovia sú posielaní do vyhnanstva. Nakoniec po 17- či 18-dňovej ceste v nákladnom vozni sme boli vyložení na Sibíri neďaleko jazera Bajkal.

[Obrázok]

Stojím v zadnom rade vpravo

[Rámček/obrázok na strane 8]

ARMAGEDON — sovietsky propagačný film

Sovieti natočili film Armagedon v snahe poškodiť povesť Jehovových svedkov. Námetom bol vymyslený príbeh o romantickom vzťahu medzi chlapcom, ktorý bol v sovietskej armáde, a dievčaťom, ktoré bolo lákané pripojiť sa k radom Jehovových svedkov. Na konci filmu zomiera mladšia sestra tohto dievčaťa pri nehode, ktorú zapríčinil svedok — dozorca —, ktorý tu bol vykreslený ako nástroj americkej špionážnej služby.

K filmu, ktorý divákov veľmi rozrušil, sa ukrajinské noviny Červená zástava zo 14. mája 1963 vyjadrili: „Takto spracovaná ateistická propaganda je účinná a presvedčivá a môže sa použiť aj v ďalších dedinách krajiny, kde sa premietajú podobné filmy.“

[Obrázok na strane 6]

Tisíce svedkov boli transportované nákladnými vozňami na Sibír