Je riešenie zároveň súčasťou problému?

„Ponižovanie a demoralizovanie väzňov je najhorší spôsob, ako ich pripraviť na svet vonku.“ — ÚVODNÍK V NOVINÁCH THE ATLANTA CONSTITUTION.

VÄZENIE je v mnohých prípadoch len obmedzenie slobody — a aj to len dočasné. Keď je väzeň prepustený na slobodu, zaplatil už dostatočne za svoj trestný čin? * A čo obete alebo  ich blízki? „Som matkou, ktorej zavraždili dieťa,“ smutne povedala Rita, keď odsúdeného vraha jej 16-ročného syna prepustili na slobodu po tom, čo si odpykal iba trojročný trest. „Zastavte sa na chvíľu, prosím. Zamyslite sa. Viete si vôbec predstaviť, čo to znamená?“ Ako to ilustruje prípad Rity, tragédia pretrváva ešte dlho po tom, čo súdy uzavreli prípad a novinové titulky vybledli.

Tento problém sa týka nielen tých, ktorým zločin poznačil život, ale aj všetkých ostatných. Veď to, či sú prepustení väzni prevychovaní, alebo sa na základe svojich skúseností za mrežami iba zatvrdia, má priamy vplyv na pokoj vašej mysle, ak nie aj na samotné vaše bezpečie.

Škola zločincov

Väzenský systém nie vždy potláča kriminálne správanie. „Ak sa peniaze dávajú na budovanie ďalších väzenských ciel miesto prebudovania predstavy väzňa o sebe a o svojom živote, často je to len predohra k ďalším — a horším — trestným činom,“ píše Jill Smolowová v časopise Time. Peter, * ktorý strávil 14 rokov za mrežami, s týmto vyjadrením súhlasí. „Väčšina mojich spoluväzňov začínala priestupkami, potom postúpili k majetkovým trestným činom a nakoniec maturovali závažnými trestnými činmi voči iným ľuďom,“ hovorí. „Väznice sú pre nich akousi školou zločinu. Vyjdú z nich ešte horší.“

Hoci väznice na chvíľu zabránia zločincom pohybovať sa po uliciach, zdá sa, že z dlhodobého hľadiska to pri odrádzaní od páchania trestných činov pomáha len málo — ak vôbec. Chlapci a mladí muži z mesta často považujú uväznenie za potvrdenie mužnosti. Veľmi často skončia ako ostrieľaní delikventi. „Väzenie človeka vôbec nenapraví,“ hovorí Larry, ktorý strávil väčšinu života tým, že bol každú chvíľu vo väzení, „tí chlapi vyjdú von a znova robia to isté.“

Tento systém „otáčacích dverí“ azda vysvetľuje, prečo podľa jednej štúdie 50 percent všetkých závažných trestných činov v Spojených štátoch má na svedomí iba 5 percent zločincov. „Keď väzni nemajú konštruktívny spôsob trávenia času,“ poznamenáva sa v časopise Time, „často tie hodiny vypĺňajú roznecovaním nevraživosti, nehovoriac o vytváraní zločineckých plánov, ktoré... si so sebou odnesú na ulicu.“

Táto situácia sa netýka len Spojených štátov. John Vatis, lekár vo vojenskej väznici v Grécku, uvádza: „Naše väznice sú veľmi dobrým miestom na formovanie nebezpečných, násilníckych a podlých ľudí. Väčšina odsúdených si po prepustení chce ‚vyrovnať účty‘ so spoločnosťou.“

Spoločenská daň

Krízová situácia väzníc má priamy vplyv na vašu peňaženku. Odhaduje sa napríklad, že daňových poplatníkov v Spojených štátoch stojí každý väzeň asi 21 000 dolárov ročne. Náklady na odsúdených, ktorí už majú  vyše šesťdesiat rokov, môžu byť až trojnásobne vyššie. V mnohých krajinách verejnosť stráca dôveru v trestný systém aj z ďalších dôvodov. Ľudia majú obavy z predčasne prepustených zločincov, ako aj z páchateľov, ktorým sa podarí úplne vyhnúť väzeniu vďaka nejakej právnickej kľučke, ktorú objavil ich prefíkaný právny zástupca. Obete sa zvyčajne necítia dostatočne chránené pred ďalším ublížením a ich hlas pri súdnom procese veľmi nezaváži.

Obavy verejnosti rastú

Dôveru verejnosti vo väzenský systém podkopávajú aj neľudské podmienky, ktorým sú väzni vystavení, ako uvádza opis v sprievodnom rámčeku. Väzni, ktorí počas výkonu trestu znášajú nespravodlivé zaobchádzanie, nie sú veľmi priaznivo naklonení náprave. Navyše niektoré skupiny na obhajobu ľudských práv majú obavy z neprimerane vysokého počtu príslušníkov menšín, ktorí sú vo väzení. Vyslovujú pochybnosti o tom, či je to len náhoda, alebo je to následok rasovej diskriminácie.

Správa agentúry Associated Press z roku 1998 sústredila pozornosť na sťažnosť bývalých väzňov Holmesburskej väznice v Pensylvánii v USA, ktorí žiadajú o odškodnenie za to, že ich vo väzbe údajne použili ako pokusné králiky na chemické experimenty. A čo pracovné skupiny väzňov navzájom spútaných reťazami, ktoré boli opäť zavedené v Spojených štátoch? Amnesty International informuje: „Práca v takejto skupine trvá 10 až 12 hodín, často na slnečnej páľave s veľmi krátkymi prestávkami na pitie a hodinou na obed... Jediná toaleta, ktorú majú väzni spútaní reťazami k dispozícii, je prenosný nočník za provizórnou zástenou. Odsúdení zostávajú pri jeho použití spútaní reťazami. Ak nie je nočník dostupný, odsúdení sú nútení na verejnosti si čupnúť k zemi.“ Samozrejme, nie je to tak vo všetkých väzniciach. No neľudské zaobchádzanie oberá o ľudskosť väzňov i tých, ktorí tresty vymeriavajú.

Slúži väzenie záujmom komunity?

Prirodzene, väčšina komunít sa cíti bezpečnejšie, keď sú nebezpeční zločinci za mrežami. Ďalším komunitám sa väznice páčia z iného dôvodu. Keď mali zatvoriť väznicu v malom austrálskom meste Cooma, ľudia protestovali. Prečo? Lebo poskytovala zamestnanie ekonomicky živoriacej komunite.

V poslednom čase niektoré vlády v rámci znižovania nákladov predali väznice do súkromného vlastníctva. Žiaľ, pre podnikanie je výhodné, ak je vo väzení viac väzňov a dostávajú dlhodobejšie tresty. Tak sa môže spravodlivosť miešať s komercializmom.

Ak to všetko zhrnieme, základnou otázkou zostáva: Naprávajú väznice zločincov? Hoci je odpoveď často záporná, možno vás prekvapí, keď sa dozviete, že niektorí odsúdení dostali pomoc a zmenili sa. Pozrime sa ako.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na stranách 6, 7]

 Nahliadnutie za mreže

PREPLNENIE: Väznice v Británii majú naliehavý problém s preplnením, a ani nie div! V západnej Európe má táto krajina druhý najvyšší pomer počtu väzňov na počet obyvateľov, 125 väzňov na 100 000 obyvateľov. V Brazílii je najväčšia väznica v São Paule postavená pre 500 odsúdených. Ale je v nej 6000 väzňov. V Rusku je v celách, v ktorých by malo byť 28 odsúdených, 90 až 110 väzňov. Tento problém je natoľko vážny, že väzni musia spať na zmeny. V jednej ázijskej krajine sa v cele s plochou tri štvorcové metre tlačí 13 či 14 väzňov. A v Západnej Austrálii úradníci vyriešili nedostatok priestoru tak, že na ubytovanie väzňov používajú prepravné kontajnery.

NÁSILIE: Nemecký spravodajský časopis Der Spiegel informuje, že v nemeckých väzniciach sa brutálni odsúdenci navzájom zabíjajú a mučia vo „vojne skupín súperiacich v nelegálnom obchode s alkoholom, narkotikami, sexom a v úžerníctve“. Etnické napätie často rozdúchava plamene väzenského násilia. „Sú tu odsúdení 72 národností,“ poznamenáva sa v časopise Der Spiegel. „Treniciam a konfliktom vedúcim k násiliu sa nedá vyhnúť.“ Úradníci jednej juhoamerickej väznice sa vyjadrili, že každý mesiac je zabitých priemerne 12 väzňov. Odsúdení povedali, že tento počet je dvakrát vyšší, uvádzajú londýnske noviny Financial Times.

SEXUÁLNE ZNEUŽÍVANIE: Noviny The New York Times v článku „Problém znásilnení za mrežami“ uviedli opatrný odhad, že v Spojených štátoch „každý rok zakúsi sexuálny útok za mrežami viac ako 290 000 mužov“. Správa pokračuje: „Hrozný zážitok v podobe sexuálneho násilia zvyčajne presahuje jediný incident a často prechádza do každodenného útoku.“ Jedna organizácia odhaduje, že v amerických väzniciach dochádza každý deň asi k 60 000 nechceným pohlavným stykom.

ZDRAVIE A HYGIENA: Šírenie pohlavne prenášaných chorôb medzi väzenskou populáciou je dobre zdokumentované. Pozornosť celosvetovej verejnosti upútava tuberkulóza medzi väzňami v Rusku a v niektorých afrických väzniciach, ako aj nedbalosť v oblasti liečby, hygieny a výživy v mnohých väzniciach na celom svete.

[Obrázok]

Preplnená väznica v São Paule v Brazílii

[Prameň ilustrácie]

AP Photo/​Dario Lopez-Mills

[Obrázok na stranách 4, 5]

Parížska väznica La Santé s najprísnejšími bezpečnostnými opatreniami

[Prameň ilustrácie]

AP Photo/​Francois Mori

[Obrázok na strane 6]

Ženy v managujskej väznici v Nikarague

[Prameň ilustrácie]

AP Photo/​Javier Galeano