Katedrály — pamätníky Bohu, alebo ľuďom?

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! VO FRANCÚZSKU

V MOSKVE sa odohralo niečo ako vzkriesenie. Opätovne bol vystavaný Chrám Krista Spasiteľa a na pozadí ruskej oblohy sa znovu ligocú jeho zlaté kopuly. V roku 1931 Stalin zrovnal túto katedrálu so zemou. V meste Évry blízko Paríža dokončili robotníci posledné úpravy na jedinej katedrále, ktorá bola vo Francúzsku postavená v 20. storočí. Deje sa to len niekoľko rokov po vysvätení Katedrály de la Almudena v Madride. Podobne je na tom New York, kde je katedrála s názvom Katedrála sv. Jána Božského. Keďže sa stavala viac ako 100 rokov, často ju nazývali Katedrála sv. Jána Nedokončeného. Napriek tomu je jednou z najväčších katedrál na svete a rozkladá sa na ploche vyše 11 000 štvorcových metrov.

V krajinách kresťanského sveta sú obrovské katedrály dominantami scenérie mnohých miest. Pre veriacich sú pamätníkmi viery v Boha. Aj neveriaci si ich azda cenia ako umelecké diela alebo ako klasický príklad staviteľského umenia. Napriek tomu existencia týchto komplikovaných a často nepredstaviteľne drahých chrámov vyvoláva vážne otázky: Prečo a ako boli postavené? Akému účelu slúžia?

Čo je katedrála?

Po Kristovej smrti sa učeníci organizovali do zborov, z ktorých mnohé sa stretávali v súkromných domoch. (Filémonovi 2) Desaťročia sa o tieto zbory starali duchovne starší muži. (Skutky 20:17, 28; Hebrejom 13:17) Ale po smrti apoštolov došlo k odpadnutiu od pravého kresťanstva. (Skutky 20:29, 30) Časom sa viacero starších vyvýšilo nad ostatných a začali byť považovaní za biskupov, ktorí mali dohľad nad viacerými zbormi, čo bolo niečo, pred čím Ježiš varoval. (Matúš 23:9–12) Grécke slovo ekklésia, ktoré pôvodne označovalo samotných kresťanov, bolo vtedy použité aj na ich miesto uctievania — na samotnú stavbu — na kostol. Netrvalo dlho a niektorí biskupi sa snažili získať kostol primeraný ich postaveniu. A tak na opis biskupovho kostola vznikol nový pojem — katedrála.

Tento pojem pochádza z gréckeho slova kathedra, ktoré znamená „stolec“. Katedrála bola teda biskupovým trónom, symbolom jeho pozemskej moci. Z tejto katedrály biskup spravoval diecézu, čiže oblasť, nad ktorou mal právomoc.

„Vek katedrál“

V roku 325 n. l. Nicejský koncil formálne uznal úrad biskupov v mestách. Biskupi, ktorých teraz podporoval rímsky štát, často dostávali do daru od predstaviteľov štátu veľké pozemky. Prevzali tiež mnoho pohanských chrámov. Štruktúra cirkvi prežila rozpad Rímskej ríše a ďalej rástla, až  sa v stredoveku stala dominantnou. Toto obdobie sa zakrátko stalo „vekom katedrál“, ako ho nazýva francúzsky historik Georges Duby.

Od 7. do 14. storočia sa počet obyvateľov Európy strojnásobil. Z tohto prudkého demografického rozvoja ťažili predovšetkým mestá, ktoré čím ďalej tým viac prosperovali. V dôsledku toho sa najčastejšie v najbohatších biskupských mestách začali objavovať kolosálne katedrály. Prečo? Lebo tieto veľkolepé stavby mohli prekvitať iba tam, kde bol nepretržitý tok peňazí!

Ďalším činiteľom, ktorý podporoval výstavbu katedrál, bolo populárne uctievanie Panny Márie a náboženských relikvií. V 11. a 12. storočí prekvitalo toto uctievanie ako nikdy predtým. Šíriteľmi tohto uctievania boli biskupi, a tak si katedrály získali popularitu. V tom čase sa vo Francúzsku začal katedrálam udeľovať názov Notre-Dame (Naša Pani). „Ktoré mesto jej nezasvätilo kostol či dokonca svoju katedrálu?“ pýta sa katolícka encyklopédia Théo. A tak bola katedrála Saint-Étienne v Paríži zasvätená „Našej Panej“. Katedrála Notre-Dame v Chartres (Francúzsko) sa stala najvýznamnejšou svätyňou v severnej Európe. „Žiadna osobnosť — ani samotný Kristus — neovládala život a myslenie staviteľov katedrál tak veľmi ako Panna Mária,“ píše sa v knihe The Horizon Book of Great Cathedrals.

„Postavíme takú veľkú katedrálu...“

Prečo však boli mnohé z týchto stavieb také obrovské? Už v štvrtom storočí sa katedrály v Trieri (Nemecko) a v Ženeve (Švajčiarsko) rozkladali na obrovskej ploche napriek pomerne malému počtu veriacich. V 11. storočí nemohli ani všetci obyvatelia Speyeru (Nemecko) zaplniť obrovskú katedrálu v tomto meste. Dielo The Horizon Book of Great Cathedrals teda v závere hovorí, že „veľkosť a prepych [katedrál] odhaľovali viacero úplne svetských pohnútok“. Patrila k nim „opovážlivá pýcha biskupov či opátov, pod patronátom ktorých sa budova mala stavať“.

V 12. a 13. storočí boli katedrály vysoké priemerne 100 metrov, pričom cieľom bolo, aby mali takú istú výšku ako dĺžku. V tomto vynikajú: winchesterská katedrála v Anglicku vysoká 169 metrov a milánska katedrála v Taliansku vysoká 145 metrov. V roku 1402 istý španielsky cirkevný predstaviteľ zo Sevilly vyhlásil: „Postavíme takú veľkú katedrálu, že tí, ktorí ju uvidia hotovú, si pomyslia, že sme boli šialení.“ A naozaj, sevillská katedrála je údajne druhou najväčšou katedrálou na svete a jej klenby siahajú do výšky 53 metrov. Veža štrasburskej katedrály vo Francúzsku meria 142 metrov, čo zodpovedá výške 40-podlažnej budovy. V 19. storočí vyrástla veža gotickej münsterskej katedrály v Ulme (Nemecko) do výšky 161 metrov a stala sa najvyššou kamennou vežou sveta. Historik Pierre du Colombier tvrdí, že „žiadne požiadavky uctievania neospravedlňovali takéto výstrednosti gigantických rozmerov“.

V 12. a 13. storočí poslúžila priaznivcom katedrál ďalšia ‚svetská pohnútka‘ — mestský patriotizmus. Encyclopædia Britannica uvádza: „Mestá súperili v tom, ktoré postaví najvyššiu katedrálu.“ Členovia mestskej rady, mešťania a cechy urobili z katedrály symbol svojho mesta.

Drahé včera, drahé dnes

Jeden zdroj označuje stavbu katedrál za „bezodné finančné priepasti“. Ako boli potom tieto budovy, ktoré sú udržiavané aj dnes — v čase rastúcich nákladov —, financované v minulosti? V niekoľkých prípadoch si za ne preláti, napríklad Maurice de Sully z Paríža, platili  z vlastného. Niekedy platili účty politickí vládcovia, napríklad kráľ Jakub I. Aragónsky. Výstavba katedrál sa však zväčša financovala z príjmov diecézy. Tie pozostávali z feudálnych daní a zo zisku z vlastníctva pôdy. Biskup z Bologne v Taliansku vlastnil 2000 pozemkov! K tomu sa pripočítaval príjem zo zbierok veriacich, z odpustkov a pokút za hriechy. V Rouene (Francúzsko) sa z peňazí tých, ktorí si kúpili právo jesť počas pôstu pred Veľkou nocou mliečne výrobky, hradili výdavky na vežu katedrály zvanú Maslová veža.

Niektorí jednotlivci boli mimoriadne štedrými darcami a bola im preukázaná pocta tým, že mohli dať zvečniť svoju podobu na vitráži okien a na sochách kostola. Na zásadu anonymného kresťanského dávania sa očividne zabudlo. (Matúš 6:2) Bol potrebný nepretržitý tok peňazí, lebo náklady boli často vyššie, ako sa odhadovalo. Preto sa niet čo diviť, že v zápale získavania peňazí často dochádzalo k sprenevere a k vydieraniu. Napríklad keď bol nejaký človek obvinený z kacírstva, často to znamenalo konfiškáciu jeho majetku. To umožnilo plienenie majetku takzvaných kacírov, napríklad katarov, a pomocou tohto majetku sa financovala výstavba viacerých katedrál. *

Netreba ani dodávať, že na to, aby peniaze neustále prichádzali, bol zo strany cirkvi potrebný neustály tlak. Masy ľudí neboli samy od seba podnietené stavať tieto budovy, ako to tvrdia niektorí historici. Historik Henry Kraus hovorí: „Aj keď boli ľudia v stredoveku hlboko nábožensky založení, stavba kostolov nebola pre nich prvoradá.“ Mnoho historikov preto kritizuje cirkev za márnotratnosť. V diele The Horizon Book of Great Cathedrals sa pripúšťa: „Peniaze, ktoré cirkev vynaložila na výstavbu, mohla využiť na sýtenie hladujúcich... alebo na podporu nemocníc a škôl. Môžeme teda povedať, že katedrály stáli státisíce ľudských životov.“

Ako sa stavali

Katedrály sú svedectvom ľudskej vynachádzavosti. Je naozaj úžasné, že ľudia s použitím jednoduchej techniky dokázali postaviť také obrovské budovy. Najskôr nakreslili podrobné plány budovy. V kameňolome používali šablóny, aby bola zabezpečená jednotnosť ozdobných prvkov a správna veľkosť kamenných blokov. Na tieto bloky starostlivo značili ich presné umiestnenie v stavbe. Doprava bola mimoriadne pomalá a nákladná, ale napriek tomu, ako uvádza francúzsky historik Jean Gimpel‚ ‚Francúzsko vyťažilo od roku 1050 do roku 1350 viac kameňa ako staroveký Egypt‘.

Robotníci priamo na stavenisku dosahovali pozoruhodné výkony pomocou jednoduchého zdvíhacieho zariadenia tej doby — kladiek a zdvíhadiel, ktoré často poháňali muži chodiaci po drevených šliapacích mlynoch. Matematické vzorce, ktoré používajú dnešní inžinieri, neboli vtedy známe. Stavitelia sa museli spoliehať na inštinkt a skúsenosti. Nečudo, že došlo k mnohým vážnym nehodám. Napríklad v roku 1284 sa ukázalo, že klenby beauvaiskej katedrály vo Francúzsku sú priveľké, a zrútili sa. Ale také novátorské prvky, ako oporné piliere, oporné oblúky, rebrová klenba a vežičky, umožňovali staviteľom dosahovať nové výšky.

Stavba katedrály trvala od 40 rokov v prípade najrýchlejšej (Salisbury, Anglicko) až po niekoľko storočí. Niektoré stavby, napríklad katedrála v Beauvais a v Štrasburgu (Francúzsko), neboli dokončené nikdy.

„Chybné stanovenie priorít“

Tieto ‚krásne, a teda drahé stavby‘, ako to vyjadril pápež Honorius III., boli od začiatku príčinou sporov. Vnútri cirkvi sa ozývali hlasy proti takejto práci a proti mimoriadne  veľkému množstvu peňazí, ktoré si vyžiada. Pierre le Chantre, ktorý bol v 13. storočí prelátom Notre-Dame de Paris, vyhlásil: „Stavať také kostoly, aké sa stavajú dnes, je hriech.“

Ešte aj dnes vyvoláva katedrála v Évry, ak spomenieme len jednu, ostrú kritiku. Podľa francúzskych novín Le Monde si mnoho ľudí myslí, že katedrály sú prejavom „chybného stanovenia priorít“ a že cirkvi „by mali investovať do ľudí a evanjelizácie, a nie do kameňov a ozdôb“.

Niet pochýb, že mnohí, ktorí sa podieľali na výstavbe týchto obrovských budov, mali úprimnú lásku k Bohu. Takí ľudia mali zjavne „horlivosť pre Boha“, ale nebola „podľa presného poznania“. (Rimanom 10:2) Ježiš Kristus svojim učeníkom nikdy neodporúčal, aby stavali zložité chrámy. Pravých ctiteľov nabádal, aby ‚uctievali duchom a pravdou‘. (Ján 4:21–24) Impozantné katedrály kresťanstva sú napriek svojej kráse v rozpore s touto zásadou. Môžu byť pamätníkmi ľudí, ktorí ich postavili, ale neprinášajú slávu Bohu.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 13]

Katedrála v Santiagu de Compostela (Španielsko)

[Obrázky na strane 15]

Hore: Ružová vitráž okna na katedrále Notre-Dame v Chartres (Francúzsko)

Nižšie: Detail kamenára, Notre-Dame v Paríži

[Obrázok na strane 15]

Katedrála Notre-Dame v Paríži z 12. storočia

[Obrázok na strane 15]

Interiér katedrály Notre-Dame v Amiens. Je to najväčšia náboženská budova vo Francúzsku a jej klenby sú vysoké 43 metrov