Opustená rodičmi — milovaná Bohom

ROZPRÁVA BERNADETTE FINNOVÁ

Dali ma do kláštora spolu s mojimi troma staršími sestrami, keď som nemala ešte ani štyri roky. Dvanásťročná Birdie, osemročná Phyllis a sedemročná Annamay si spomínajú, že som celé týždne ustavične plakala za svojimi rodičmi. Prečo nás tam zanechali?

NARODILA som sa 28. mája 1936 v početnej katolíckej rodine. My deti sme žili s rodičmi v malom dome v meste Duncormick v kraji Wexford v Írsku. Bola som ôsme dieťa a delila som sa o jednu veľkú posteľ so siedmimi staršími bratmi a sestrami. Brat a sestra, ktorí sa narodili krátko po mne, spali v zásuvkách toaletného stolíka.

Náš otec tvrdo pracoval ako nádenník na farme. Zarábal veľmi málo peňazí, takže jedla pre našu rodinu bolo málo. Zriedkavo mohla mama zaobstarať nejakú desiatu pre mojich starších bratov a sestry, ktorí chodili do školy. Našu situáciu priamo ovplyvňovala všeobecná chudoba, ktorá v tom čase vládla v celom Írsku, a bezcitná nadvláda katolíckej cirkvi.

Naša rodina chodievala pravidelne do kostola, hoci matku veľmi nezaujímali duchovné veci. Moje sestry si však spomínajú, že ju videli čítať si nejakú náboženskú literatúru, keď sedávala pri kozube. Snažila sa nám vysvetliť niečo z toho, čo prečítala.

„Kde je moja mama?“

Nikdy nezabudnem na ten deň, keď ma vzali do kláštora. Moji rodičia stáli vo vstupnej hale a vážne sa rozprávali s jednou mníškou. Ja som sa začala hrať s nejakými dievčatami, ktoré tam boli, netušiac, o čom sa práve rozprávajú. Zrazu som sa otočila a na moje zdesenie som mamu ani otca nikde nevidela. „Kde je moja mama?“ zakričala som tak hlasno, ako som len vedela. A ako som sa už zmienila v úvode, plakala som celé týždne.

Moje tri staršie sestry mi boli aspoň nejakou útechou. Ale pretože boli v inej časti kláštora, nestretávala som sa s nimi často. Keďže večer chodievali spať o dve hodiny neskôr ako my mladší, zostala som hore, až kým som nepočula, že si idú ľahnúť. Potom som potichu vykĺzla z postele a išla som po schodoch na samý vrch, aby mi mohli moje sestry zamávať. Na túto vzácnu chvíľu som netrpezlivo čakala každý deň.

Zdá sa, že kláštor veľmi nepodporoval udržiavanie kontaktu s rodičmi, takže sme našich vídali zriedkavo. Toto odlúčenie som znášala veľmi ťažko. V skutočnosti si pamätám iba na jednu návštevu rodičov; ja som nešla k nim a ani oni neprišli ku mne. Moje staršie sestry si však pamätajú na niekoľko ďalších návštev.

Časom som si zvykla na kláštor ako na moju rodinu, môj domov a môj svet. Za tých 12 rokov, ktoré som tam prežila, som sa odvážila vyjsť von iba dvakrát. Tieto výlety do okolitej prírody boli veľmi vzrušujúce, pretože sme videli stromy a zvieratá. Inak sme my dievčatá nikdy nevideli autá, autobusy ani obchody a skutočne sme zriedkavo videli mužov, s výnimkou kňaza.

Život v kláštore

Kláštorný život mal svoje svetlé stránky, ale mal aj mnoho temných stránok. Jedna veľmi  milá mladá mníška nás vyučovala o Bohu, ako len najlepšie vedela. Hovorila nám, že Boh je milujúcim otcom. To ma potešilo a od toho dňa som sa rozhodla, že budem myslieť na Boha ako na svojho otca, pretože bol láskavejší a ohľaduplnejší ako môj skutočný otec. Odvtedy som sa často prihovárala Bohu prostredníctvom jednoduchých detských modlitieb. Keď táto mníška odišla z kláštora, chýbala mi.

Získala som uspokojujúce základné poznanie, za ktoré som vďačná. No pamätám si na dievčatá, ktorým sme hovorili „denné dievčatá“ a ktoré boli uprednostňované, keď prichádzali do kláštora na vyučovanie. Pochádzali z bohatých rodín, a keď prišli, my sme museli opustiť triedy. Mníšky nám stále prízvukovali, že sme iba siroty a mali by sme sa podľa toho aj správať.

V kláštore bolo veľa pravidiel. Niektoré z nich mali zmysel, takže väčšina z nás mohla porozumieť, prečo sú potrebné. Dostali sme užitočné lekcie, ktoré sa týkali správania, spôsobov a iných vecí. Nikdy som na ne nezabudla a mala som z nich úžitok počas celého môjho života. Ale niektoré pravidlá boli zbytočné a zdali sa nám nespravodlivé, zatiaľ čo iné boli mätúce a deprimujúce. Jedno z týchto pravidiel nariaďovalo trest za pomočenie sa v posteli a iné od nás vyžadovalo, aby sme v noci chodili na záchod.

Keď som raz išla hore po schodoch, začala som sa rozprávať s dievčaťom, ktoré išlo vedľa mňa. Jedna mníška ma zavolala naspäť dolu a bola som potrestaná za rozprávanie. Aký trest som dostala? Musela som stáť v letných šatách vonku uprostred krutej írskej zimy! Bola som náchylná na choroby a pravidelne ma sužovala astma a angína. Veľmi ťažko som ochorela a dostala som tuberkulózu, tak ako mnoho iných dievčat v kláštore. Aj keď nás dali do oddelenej nocľahárne, nedostávali sme žiadnu zdravotnícku opateru a niektoré dievčatá zomreli, medzi nimi aj moja najbližšia priateľka.

Niektoré z nás boli kruto zbité za malé priestupky proti pravidlám. Počas jedného spoločného zhromaždenia sme pozorovali, ako istá mníška bila jedno dievča viac ako dve hodiny. Všetky sme plakali. Samozrejme, musím povedať, že nie všetky mníšky boli také podlé. No čo ma až do dnešného dňa stále mätie, je to, ako niekto môže byť taký bezohľadne krutý k bezbranným deťom. To nikdy nepochopím.

Časom Birdie a Phyllis opustili kláštor a mňa s Annamay zanechali samotné. Boli sme si navzájom tým najcennejším na svete, čo sme mali. Annamay ma utešovala príbehmi o tom, ako raz prídu naši rodičia a vezmú nás preč z tohto kláštora na miesto, kde nás mníšky nikdy nenájdu. Keď Annamay odišla z kláštora, od žiaľu mi takmer puklo srdce. Ja som tam zostala ešte ďalšie tri roky.

Učím sa novému spôsobu života

Keď som vo veku 16 rokov opustila kláštor, bola to pre mňa desivá skúsenosť. Nevedela som nič o svete, ktorý bol za múrmi kláštora, a bolo to naozaj mätúce. Keď som nastúpila do autobusu, vodič odo mňa pýtal zaplatiť cestovné, ale ja som nemala ani poňatia o tom, čo je to cestovné. Keďže som aj tak nemala peniaze, musela som okamžite vystúpiť a ísť pešo. Pri inej príležitosti som chcela ísť autobusom, ale žiadny neprichádzal. Nevedela som, že človek musí ísť na autobusovú zastávku.

Postupne som s predstieranou odvahou a sebadôverou pochopila, čo sa odo mňa očakáva. Podarilo sa mi získať nenáročné zamestnanie, ale po niekoľkých mesiacoch práce som sa rozhodla vrátiť domov, aby som sa stretla s mamou. Tam som sa po prvýkrát stretla aj s niektorými mojimi mladšími súrodencami; v tom  čase nás bolo dokopy 15 bratov a sestier. Pretože rodičia nemali pre mňa miesto, aby som mohla u nich zostať, zariadili, aby som sa presťahovala k mojej sestre Annamay do Walesu. Môj otec ma tam sprevádzal, ale potom ihneď odišiel.

Bola som skoro úplne bez prostriedkov, ale podarilo sa mi nejako prežiť. Neskôr, v roku 1953, som sa presťahovala do Londýna, kde som sa pridala k Máriinej légii, rímskokatolíckemu laickému združeniu sociálnej starostlivosti. Ale pri práci s nimi som sa veľmi sklamala, pretože som očakávala aj nejaké duchovné zameranie v práci s týmito ľuďmi. Rada som sa rozprávala o duchovných veciach, ale práca v Máriinej légii bola svetská a zdalo sa mi, že nikdy nebol čas na duchovné rozhovory.

Zatiaľ čo som žila v Londýne, spoznala som Patricka, priateľa mojich bratov. Zaľúbili sme sa do seba a v roku 1961 sme sa vzali. V Londýne sa nám narodili naše prvé dve deti — Angela a Stephen. Neskôr, v roku 1967, sme sa presťahovali do Austrálie, kde sa nám narodilo tretie dieťa — Andrew. Usadili sme sa vo vidieckom meste Bombala v Novom Južnom Walese.

Konečne duchovná strava

Krátko po našom príchode do Austrálie nás v Bombale navštívil mladý muž menom Bill Lloyd, aby sa s nami porozprával o Biblii. Bola som vzrušená, keď mi moje otázky zodpovedal priamo z Biblie. Ale aj keď som rozoznala zvuk pravdy v tom, čo Bill rozprával, dlho som sa s ním prela len preto, aby zostal, a tak aby som si mohla vypočuť viac vysvetlení z Biblie. Neskôr mi Bill priniesol Bibliu a nejaké časopisy na čítanie.

Veľmi sa mi tie časopisy páčili, ale bola som šokovaná, keď som zistila, že ľudia, ktorí ich vydávajú, neveria v Trojicu. A tak som časopisy skryla, aby náhodou nenabúrali Patrickovu vieru, keby si ich začal čítať. Rozhodla som sa vrátiť tie časopisy Billovi, keď príde nabudúce, ale pri nasledujúcej návšteve mi ukázal, že náuka o troch osobách, ktoré tvoria jedno božstvo, je v priamom rozpore s učením Biblie. Zakrátko som pochopila, že Ježiš je Boží Syn, že ho vytvoril jeho Otec, Jehova Boh, a teda má začiatok, a že Otec je väčší ako Ježiš. — Matúš 16:16; Ján 14:28; Kolosanom 1:15; Zjavenie 3:14.

Čoskoro som zistila, že aj ďalšie veci, ktoré som sa učila ako katolíčka, boli nesprávne. Napríklad Biblia nevyučuje, že ľudia majú nesmrteľnú dušu alebo že existuje ohnivé peklo. (Kazateľ 9:5, 10; Ezechiel 18:4) Spoznanie týchto vecí mi prinieslo úžasnú úľavu. Jedného dňa som z nesmiernej radosti tancovala po kuchyni, pretože som konečne našla Otca, ktorého som vždy milovala, ale nikdy nespoznala. Môj duchovný hlad začal byť uspokojovaný. K mojej radosti prispel aj Patrick, pretože cítil rovnaké nadšenie pre túto novonájdenú vieru.

Bill nás pozval na zjazd Jehovových svedkov do iného vidieckeho mesta, do Temory. Aj keď toto mesto bolo dosť ďaleko, s radosťou sme prijali pozvanie a do Temory sme dorazili v piatok podvečer. V sobotu ráno sa v zjazdovej hale zhromažďovali skupiny, aby sa zúčastnili kázania z domu do domu. Ja a Patrick sme boli vzrušení touto výzvou, pretože sme sa už istý čas chceli na tom podieľať aj my. Ale Bill povedal, že nemôžeme mať účasť na kazateľskej činnosti, pretože ešte stále obaja fajčíme. No keď Bill odišiel, s Patrickom sme sa pridali k inej skupine. Domnievali sa, že sme takisto svedkovia, a tak nás vzali so sebou.

Onedlho sme sa oboznámili s biblickými požiadavkami na to, aby sme mohli byť spôsobilí  zúčastňovať sa kázania o dobrom posolstve. (Matúš 24:14) Napokon sme sa vzdali fajčenia a obaja sme v októbri 1968 symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi Bohu krstom vo vode.

Skúšky našej viery

Ako sme rástli v poznaní Biblie a v našom vzťahu k Jehovovi, naša viera v Božie sľuby sa pevne zakoreňovala. Po nejakom čase bol Patrick vymenovaný za staršieho v zbore Jehovových svedkov v Canberre, hlavnom meste Austrálie. Robili sme, čo sa len dalo, aby sme vychovali naše deti v Jehovovom myšlienkovom usmerňovaní, pričom sme sa vyrovnávali so všetkými bežnými problémami, ktoré súvisia s výchovou dospievajúcich detí. — Efezanom 6:4.

Žiaľ, náš syn Stephen vo veku 18 rokov zomrel pri autonehode. Napriek zármutku nám bolo ozajstnou útechou, že Stephen sa stal služobníkom Jehovu. Veľmi túžime opäť ho vidieť, keď Jehova vzkriesi tých, ktorí sú v pamätných hrobkách. (Ján 5:28, 29) V nasledujúcom roku, v roku 1983, som sa pripojila k dcére Angele v službe celým časom a zotrvala som v tejto službe až doteraz. Deliť sa s druhými o nádej založenú na Biblii mi pomáha udržiavať si optimistický pohľad na život a prispelo to k zmierneniu bolesti v mojom srdci. Nedávno som sa dozvedela, že moja sestra Annamay začala študovať Bibliu s Jehovovými svedkami vo Walese. Nevýslovne ma to potešilo.

V roku 1984 Patrick ochorel na chorobu, ktorá bola v tom čase ešte záhadná. Neskôr sa zistilo, že ide o syndróm chronickej únavy. Časom sa musel vzdať bežnej svetskej práce a tiež úradu kresťanského staršieho. Našťastie sa z toho čiastočne zotavil a teraz opäť slúži ako vymenovaný služobník v zbore.

V ranom detstve som sa naučila disciplíne a obetavosti a to ma viedlo k tomu, aby som žila jednoduchým spôsobom života a bola spokojná s málom. Ale stále bolo pre mňa záhadou, prečo my štyri dievčatá sme išli do kláštora, kým ostatných 11 detí zostalo doma. Uspokojila som sa s myšlienkou, že moji rodičia, ktorí zomreli už dávnejšie, urobili to najlepšie, čo mohli urobiť za daných okolností, ktoré zrejme nebudem môcť nikdy plne pochopiť. Boli to ťažké časy, ktoré si vyžadovali neľahké rozhodnutia. Napriek tomu som vďačná svojim rodičom za život, ktorý mi dali, a že sa o mňa postarali najlepšie, ako vedeli. Ale nadovšetko som vďačná Jehovovi za jeho otcovskú starostlivosť.

[Obrázok na strane 22]

Ako novomanželia

[Obrázok na strane 23]

Keď boli naše deti malé

[Obrázok na strane 23]

S Patrickom dnes