Čo o tom hovorí Biblia?

Je nesprávne trúchliť?

„A NECHCEME, BRATIA, ABY STE BOLI V NEVEDOMOSTI O TÝCH, ČO SPIA V SMRTI, ABY STE NEŽIALILI AKO OSTATNÍ, KTORÍ NEMAJÚ NIJAKÚ NÁDEJ.“ — 1. TESALONIČANOM 4:13.

BIBLIA ponúka nádej pre tých, ktorí zomreli. Vzkriesenia, ktoré vykonal Ježiš, ako aj jeho učenie poukazovali na čas, keď budú mŕtvi privedení späť k životu. (Matúš 22:23–33; Marek 5:35, 36, 41, 42; Lukáš 7:12–16) Ako by nás mala ovplyvňovať táto nádej? Vyššie citované slová apoštola Pavla naznačujú, že táto nádej môže byť útechou, keď nám zomrie niekto blízky.

Ak vám zomrel niekto blízky, nepochybne cítite bolesť, ktorá je sprievodným javom takej tragédie. Theresa, ktorej 42-ročný manžel zomrel krátko po operácii srdca, hovorí: „Bol to šok! Spočiatku som bola úplne zdesená. Potom som pocítila nesmiernu bolesť, ktorá sa postupom času zväčšovala. Veľa som plakala.“ Naznačujú tieto reakcie nedostatok viery v Jehovov sľub vzkriesiť mŕtvych? Značia Pavlove slová, že je nesprávne trúchliť?

Biblické príklady trúchliacich

Odpoveď na tieto otázky nájdeme v Biblii, keď preskúmame prípady trúchliacich ľudí. Ako vyplýva z mnohých týchto správ, po smrti najbližšieho člena rodiny nasledovalo obdobie smútku. (1. Mojžišova 27:41; 50:7–10; Žalm 35:14) Pocity súvisiace s týmto trúchlením boli často veľmi silné.

Pouvažujte o tom, ako niektorí muži viery trúchlili nad smrťou svojich blízkych. Napríklad Abrahám pevne veril, že Boh dokáže vzkriesiť mŕtvych. (Hebrejom 11:19) No aj s týmto presvedčením „oplakával Sáru a plakal nad ňou“, keď zomrela. (1. Mojžišova 23:1, 2) Keď Jakobovi synovia klamali a povedali Jakobovi, že jeho milovaný syn Jozef zomrel, Jakob „si na to roztrhol plášte a... ďalej [za ním] plakal“. (1. Mojžišova 37:34, 35) Ešte po mnohých rokoch na Jakoba ťažko doliehalo pomyslenie na smrť jeho drahého syna! (1. Mojžišova 42:36–38) Aj kráľ Dávid otvorene a hlboko smútil nad smrťou svojich dvoch synov Amnóna a Abšalóma. Hoci obaja spôsobili Dávidovi a jeho rodine tieseň, predsa boli jeho synmi a ich smrť mu priniesla veľký zármutok. — 2. Samuelova 13:28–39; 18:33.

 Boli časy, keď trúchlil celý izraelský národ, ako keď trúchlili za mŕtvym Mojžišom. Piata Mojžišova 34:8 uvádza, že ho Izraeliti oplakávali 30 dní.

Napokon je tu príklad Ježiša Krista. Jeho blízky priateľ Lazar zomrel. A keď Ježiš videl, ako Lazarove sestry Marta a Mária a ich priatelia plačú, „zastonal v duchu, znepokojil sa“. Hoci vedel, že o krátku chvíľu privedie svojho priateľa späť k životu, „vyhŕkli [mu] slzy“. Ježiš mal veľmi rád svoje drahé priateľky Martu a Máriu. Preto ho hlboko dojalo, keď videl ich zármutok nad smrťou brata. — Ján 11:33–36.

Abrahám, Jakob, Dávid a Ježiš prejavovali veľkú vieru v Jehovu a jeho sľuby, no napriek tomu smútili. Bolo ich trúchlenie znakom duchovnej slabosti? Bol ich smútok náznakom nedostatku viery vo vzkriesenie? Vôbec nie! Trúchlenie je normálna reakcia na smrť blízkeho.

Prečo trúchlime

Božím predsavzatím nikdy nebolo, aby ľudia zomierali. Podľa toho, čo Jehova povedal Adamovi a Eve, jeho pôvodným predsavzatím bolo to, aby ľudia premenili zem na nádherný raj naplnený milujúcou, šťastnou rodinou. Smrť mala nastať len vtedy, keby sa táto prvá dvojica rozhodla neposlúchať Jehovu. (1. Mojžišova 1:28; 2:17) Žiaľ, Adam a Eva neposlúchli a pre neposlušnosť „sa smrť rozšírila na všetkých ľudí“. (Rimanom 5:12; 6:23) Smrť je teda krutým nepriateľom, ktorý nikdy nemal existovať. — 1. Korinťanom 15:26.

Je preto logické, že taká neprirodzená udalosť, akou je smrť niekoho blízkeho, vyvolá hlbokú citovú bolesť u tých, ktorých sa dotýka. Vytvára v ich živote nesmiernu prázdnotu. Theresa, vdova, o ktorej sme sa už zmienili, o svojom manželovi povedala: „Som si istá, že sa s ním pri vzkriesení opäť stretnem, ale teraz mi tak veľmi chýba. A to ma naozaj bolí.“ Smrť rodiča nám azda pripomenie vlastnú smrteľnosť. Zvlášť nás bolí smrť mladého človeka, ktorý mal ešte život pred sebou. — Izaiáš 38:10.

Áno, smrť je neprirodzená. Bolesť, ktorú vyvoláva, treba očakávať a Jehova trúchlenie nepovažuje za nedostatok viery vo vzkriesenie. Ako vidieť z príkladu Abraháma, Jakoba, Dávida, izraelského národa a Ježiša, vonkajší prejav bolesti srdca nie je znakom, že sme duchovne slabí. *

Napriek tomu, že ako kresťania určite pre smrť smútime, nežialime „ako ostatní, ktorí nemajú nijakú nádej“. (1. Tesaloničanom 4:13) Vo svojom žiali nezachádzame do nerozumných extrémov, lebo nie sme zmätení, pokiaľ ide o stav mŕtvych. Vieme, že mŕtvi necítia bolesť ani sa netrápia, ale že sú v stave podobnom hlbokému, pokojnému spánku. (Kazateľ 9:5; Marek 5:39; Ján 11:11–14) Máme tiež úplnú istotu, že Ježiš, „vzkriesenie a život“, bude konať v súlade so svojím sľubom a privedie k životu ‚všetkých v pamätných hrobkách‘. — Ján 5:28, 29; 11:24, 25.

Teda ak v tomto čase smútite, nech vás uteší vedomie, že Jehova chápe vašu bolesť. Kiež toto vedomie a nádej na vzkriesenie zmierni váš smútok a pomôže vám vyrovnať sa so stratou.

[Poznámka pod čiarou]