Prekonávanie neopísateľnej tragédie

ROZPRÁVA JAMES GIARRANO

Byť starým rodičom je jedna z najväčších radostí v živote. S veľkými nádejami sme s manželkou Vicki očakávali narodenie nášho prvého vnúčaťa. Naša dcéra Theresa a jej manžel Jonathan čakali narodenie dieťaťa na začiatku októbra 2000. Ani nás nenapadlo, že nás zakrátko postihne neopísateľná tragédia.

V SOBOTU 23. septembra sme spolu s manželkou, naším synom a jeho manželkou cestovali na dovolenku. Mali sme sa stretnúť s ďalšími príbuznými a stráviť týždeň na Outer Banks v Severnej Karolíne. Theresa a Jonathan sa rozhodli, že s nami na dovolenku nepôjdu, lebo Theresa bola v deviatom mesiaci tehotenstva a cesta bola dlhá — od nás z domu z Ohia to zaberie asi 11 hodín.

Chceli sme dovolenku preložiť na inokedy, ale Theresa trvala na tom, aby sme išli. Uistila nás, že bude v poriadku. Okrem toho jej lekár sa domnieval, že bude rodiť v normálnom termíne, čo bolo asi o dva týždne.

V stredu 27. septembra 2000 bol krásny deň, ktorý mi pripomenul, prečo si naša rodina niekoľko posledných rokov vyberala na dovolenkovanie práve túto oblasť. Ani sme netušili, že do večera sa náš život drasticky zmení.

„Theresa sa stratila!“

V ten večer mi zatelefonoval môj brat z Ohia. Bol neobyčajne váhavý a nervózny. Nakoniec to zo seba dostal: „Theresa sa stratila!“ Ujala sa toho polícia, lebo Theresa zmizla za podozrivých okolností. Keď v to popoludnie Jonathan prišiel domov, našiel dvere odomknuté. Theresine raňajky boli ešte na stole a bola tam aj jej peňaženka. Ešte čosi bolo zvláštne: jej topánky — jediné, ktoré v deviatom mesiaci tehotenstva mohla nosiť — boli pri dverách.

Jonathan telefonoval domov asi o pol desiatej dopoludnia. Theresa mu povedala, že jej telefonovala nejaká žena a chce sa prísť pozrieť na auto, ktoré mali na predaj. Potom si Theresa chcela ísť niečo vybaviť. Napoludnie Jonathan telefonoval domov, ale nezastihol ju. Vyvolával celé popoludnie, ale nikto nedvíhal telefón. Keď sa o štvrť na päť popoludní dostal domov, všimol si, že auto tam nie je. Telefonoval do nemocnice, lebo si myslel, že Theresa možno dostala pôrodné bolesti. Nebola tam.  Volal niektorým príbuzným, ale nikto ju nevidel. Bol zúfalý, preto zavolal políciu. Asi o šiestej večer polícia našla auto neďaleko ich domu. Ale Theresy stále nebolo.

Nás v Severnej Karolíne tieto správy ohromili. Spolu s manželkou, naším synom a jeho manželkou sme zbalili kufre a vydali sme sa na cestu domov. Bola to dlhá, nepokojná cesta. Cestovali sme celú noc a do Ohia sme prišli na druhý deň ráno.

Zlom v prípade

Medzitým Jonathan a niekoľko príbuzných, blízkych priateľov a ďalších ľudí spolupracovali s políciou pri pátraní po Therese, pričom pracovali celú noc. Pátranie pokračovalo päť mučivých dní. Nakoniec v pondelok 2. októbra nastal v prípade zlom. Dovtedy už polícia vypátrala, kto Therese v stredu ráno telefonoval. Z mobilného telefónu jej volala istá žena, ktorá bývala len o niekoľko blokov ďalej.

Policajti nadobudli po vypočutí tej ženy podozrenie. Neskôr v ten deň večer sa policajti vrátili do jej domu. No keď sa priblížili k dverám, počuli výstrel. Keď vrazili do domu, našli tú ženu mŕtvu. Zastrelila sa. Na svoje prekvapenie našli v izbe na druhom podlaží chlapčeka, novorodenca. Bolo neuveriteľné, že počas celého toho rozruchu spal!

Ale po Therese nebolo stále ani stopy. Nasledujúcich niekoľko hodín policajti prehľadávali dom, aby našli nejaký dôkaz, že tu bola. Pátranie sa skončilo v utorok v skorých ranných hodinách v garáži. Tu v plytkom hrobe našli Theresino telo. Obhliadač mŕtvol dospel k záveru, že ju niekto omráčil a potom odzadu zastrelil. Zomrela okamžite a potom jej niekto vybral z maternice dieťa. Pri spätnom pohľade máme aspoň čiastočnú útechu z vedomia, že netrpela.

Novonarodené dieťa vzali do nemocnice, kde zistili, že je vo vynikajúcom zdravotnom stave — nemalo na tele ani škrabanec! Nariadená analýza DNA potvrdila, že je to naozaj náš vnuk. Jonathan mu dal meno, ktoré mu s Theresou vybrali — Oscar Gavin. Vo štvrtok 5. októbra po krátkom pobyte v nemocnici zverili nášho vnuka s hmotnosťou 3,9 kilogramu do rúk jeho otca. Boli sme dojatí, že máme svojho vnuka, ale slovami sa nedá opísať, akí sme boli zdrvení, že tu nie je Theresa, ktorá by ho držala v náručí.

Reakcia komunity

Celú našu rodinu dojalo k slzám, ako veľmi sa ľudia snažili pomôcť — v mnohých prípadoch to boli ľudia, ktorých sme nikdy nepoznali. Počas dní, keď Theresy nebolo, stovky ľudí dobrovoľne pomáhali pri jej hľadaní. Mnohí darovali peniaze. Niekoľko miestnych obchodov s kancelárskymi potrebami zadarmo vytlačilo tisícky letákov. A dobrovoľníci rozširovali tieto letáky v okruhu niekoľkých kilometrov od Theresinho domu.

Jedna kresťanská sestra pracuje u miestneho advokáta, a keď mu o tejto situácii povedala, ponúkol sa, že nám pomôže. Prijali sme jeho ponuku a ukázalo sa to ako úžasné požehnanie. Pomohol nám pri kontakte s médiami, ako aj s niektorými právnymi záležitosťami, ktoré vznikli. Navyše nám odporučil dvoch súkromných detektívov, ktorí nám v tomto prípade veľmi pomohli. Hlboko nás dojal ich úprimný záujem o nás.

Po nájdení nášho vnuka sa pomoc ešte zintenzívnila. Niekoľko obchodov s potravinami poslalo jedlo a potreby pre domácnosť. Mnohí ľudia darovali pre Oscara oblečenie, ako aj jednorazové plienky, sušené mlieko pre dojčatá a hračky. Dostali sme omnoho viac, ako by mohol Oscar vôbec použiť, preto sme prebytok dali do pôrodnice v miestnej nemocnici. Keďže sa toho chytili médiá, dostali sme tisíce pohľadníc a listov — nielen z našej komunity, ale z celého sveta.

Veľká opora bola zvlášť viditeľná na Theresinom pohrebe, ktorý sa konal v nedeľu 8. októbra. Vedeli sme, že naň chce prísť veľa ľudí, ale účasť prevýšila naše očakávania. Zabezpečili sme poslucháreň v miestnej strednej  škole s kapacitou vyše 1400 miest a tá sa celkom naplnila. Medzi prítomnými boli členovia rodiny, priatelia, policajní dôstojníci, starosta a ďalší ľudia z komunity. Boli tu aj zástupcovia médií a miestne televízne stanice, ktoré v priamom prenose odvysielali prejav cez internet. Okrem toho stovky ľudí stáli vo vestibule školy alebo sa chúlili vonku pod dáždnikmi v studenom daždi a počúvali prejav cez reproduktory. Týmto prejavom bolo vydané ďalekosiahle svedectvo o našom biblickom presvedčení.

Potom stovky ľudí trpezlivo čakali v rade, aby nám vyjadrili sústrasť. Zostali sme tam takmer tri hodiny, objali sme všetkých, ktorí prišli, a vyjadrili sme im našu vďačnosť za ich prítomnosť. Po pohrebe jeden miestny hotel láskavo poskytol pohostenie pre vyše 300 členov našej rodiny, blízkych priateľov a ďalších, ktorí nám pomohli nájsť vnuka.

Nedokážeme plne vyjadriť, ako veľmi si ceníme, čo títo ľudia — väčšinou neznámi — urobili, aby nám pomohli. Táto skúsenosť nám pomohla získať väčšie odhodlanie pre plnšiu účasť na našej kresťanskej službe ako kedykoľvek predtým, pretože tu žije veľa dobrosrdečných ľudí, ktorým chceme prinášať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. — Matúš 24:14.

Ako reagoval zbor

Od začiatku tohto trápenia sme dostávali neustálu podporu zo strany našich kresťanských bratov a sestier. Táto zdanlivo bezhraničná podpora prichádzala od nášho zboru Jehovových svedkov, ako aj od okolitých zborov.

Dokonca ešte skôr ako sme prišli domov zo Severnej Karolíny, starší z nášho zboru pomáhali organizovať pátranie po Therese. Mnohí naši bratia a sestry si vybrali v práci voľno, aby sa zapojili do pátrania. Niektorí zamestnávateľom povedali, že sa ochotne zrieknu platu, ale v niekoľkých prípadoch im zamestnávatelia dali aj voľno, aj mzdu. V dňoch, keď Theresy nebolo, niektorí naši duchovní bratia zostali s Jonathanom, aby nebol sám. Mnohí bratia a sestry nám prišli upratať dom. Ďalší pomáhali pripravovať jedlo pre dobrovoľníkov a odpovedali na telefonáty.

Asi šesť týždňov po Theresinej smrti stála moja manželka s Jonathanom pred skľučujúcou úlohou — prezrieť Theresine veci a vypratať jej dom. Jonathan cítil, že už nedokáže bývať v dome, kde bývali spolu s Theresou, preto sa rozhodol ponúknuť ho na predaj. Prezerať Theresine veci bola bolestne ťažká úloha — všetko im pripomínalo ju i to, ako veľmi im chýba. Ale aj tu nám prišli na pomoc naši bratia a sestry. Pomáhali klásť jej veci do škatúľ a urobili tiež potrebné opravy na dome, aby ho pripravili na predaj.

 Najdôležitejšie bolo, že bratia a sestry poskytovali našej rodine duchovnú a emocionálnu podporu. Telefonovali nám a navštevovali nás, aby nás povzbudili. Mnohí poslali dojímavé pohľadnice a listy. Táto láskyplná podpora netrvala len niekoľko prvých dní a týždňov, ale veľa mesiacov.

Mnohí bratia a sestry nám povedali, aby sme im dali vedieť, kedykoľvek budeme potrebovať niekoho, kto by si nás vypočul, a my sme ich láskavú ponuku prijali. Podeliť sa o svoje pocity s priateľmi, ktorých milujete a ktorým dôverujete, je veľmi utešujúce! Svojím príkladom skutočne dokázali pravdivosť slov biblického príslovia: „Pravý druh miluje stále a je bratom, ktorý sa narodil pre čas tiesne.“ — Príslovia 17:17; 18:24.

Vplyv na našu rodinu

Musím povedať, že vyrovnať sa s Theresinou vraždou nebolo ľahké ani pre mňa, ani pre moju rodinu. Naozaj to zmenilo náš život. Sú chvíle, keď som zlostný, lebo tu s nami nie je. Chýba mi jej objatie a bozk.

Moja manželka a Theresa si boli veľmi blízke. Neprešiel deň, žeby sa spolu aspoň neporozprávali. Nespočetné hodiny sa rozprávali o Theresinom tehotenstve. Spolu zariaďovali detskú izbu.

Vicki opisuje svoje pocity: „Je toho tak veľa, čo mi chýba. Chýba mi naša spoločná kazateľská služba. Chýba mi spoločné nakupovanie. Čo ma bolí najviac, je, že ju nevidím pri jej dieťati — ide mi z toho puknúť srdce. Viem, ako veľmi milovala Oscara ešte pred jeho narodením. Vedela, že sa jej narodí chlapec. Keď som urobila detskú prikrývku a dala ju Therese, napísala mi túto pohľadnicu:

‚Drahá mamička,

veľmi Ti ďakujem za tú krásnu detskú prikrývku. Skutočne si vážim všetku Tvoju namáhavú prácu, ktorú si na to vynaložila. Chcem Ti ešte raz poďakovať za pomoc a povzbudenie, ktoré si mi poskytovala, aby som prešla niektorými z najťažších období môjho života. Nikdy na to nezabudnem a vždy Ti budem za to vďačná. Počula som, že človek raz vyrastie a uvedomí si, že jeho najlepším priateľom je jeho matka. Každý deň ďakujem Jehovovi, že mi netrvalo príliš dlho, aby som si to uvedomila. Budem Ťa navždy milovať.‘“

Bolelo nás aj to, keď sme videli, čím musel prejsť náš zať. Kým bol Oscar v nemocnici, Jonathan stál pred jednou z najnáročnejších vecí, aké musel urobiť. Keďže sa rozhodol prechodne nasťahovať k nám, musel presťahovať detskú izbu, ktorú s Theresou zariadili v ich dome. Zbalil hojdacieho koníka, kolísku a plyšové zvieratká a presťahoval ich do nášho domu.

Čo nám pomohlo prekonať to

Ak stratíte niekoho milovaného takým tragickým spôsobom, objaví sa veľa mätúcich otázok a emócií. Stávalo sa, že ako kresťanský starší som sa snažil poskytnúť útechu a pomoc druhým, ktorí zápasili s takými otázkami a pocitmi. No keď ste trúchliacim vy, emócie môžu zatieniť vaše jasné myslenie.

Napríklad poznal som Theresin stav a vedel som, že týždeň budeme preč, preto som sa modlil k Jehovovi, aby ju ochránil. Musím priznať, že keď ju našli zavraždenú, spočiatku som nechápal, prečo moje modlitby neboli vypočuté. Samozrejme, viem, že Jehova nezaručuje zázračnú ochranu jednotlivcom zo svojho ľudu. Potom som sa modlil o porozumenie. Utešilo ma vedomie, že Jehova chráni svoj ľud duchovne — to znamená, že poskytuje, čo potrebujeme, aby sme si ochránili svoj vzťah s ním. Taká ochrana je najdôležitejšia, lebo môže ovplyvniť našu večnú budúcnosť. V tomto zmysle Jehova Theresu ochraňoval; verne mu slúžila až do svojej smrti. Vedomie, že jej vyhliadky na budúci život sú v jeho láskyplných rukách, ma naplnilo pokojom.

Mimoriadnu útechu mi poskytlo veľa biblických textov. Tu sú niektoré, ktoré mi pomohli prekonať to všetko.

 „Nastane vzkriesenie spravodlivých i nespravodlivých.“ ​(Skutky 24:15) Dlho som veril v biblický sľub o vzkriesení v pozemskom raji, ale teraz je táto nádej pre mňa ešte reálnejšia. Už len vedieť, že budem môcť znova objať Theresu, mi dáva každý deň silu vytrvať.

‚Jehova nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo všetci sú preňho živí.‘ (Lukáš 20:37, 38) Vedomie, že mŕtvi, ktorí budú jedného dňa vzkriesení, sú už dnes pre Jehovu ‚všetci živí‘, prináša veľkú útechu. Preto z tohto hľadiska je naša drahá Theresa akoby živá.

Vicki by sa rada podelila o niektoré biblické texty, ktoré ju zvlášť posilnili:

„‚Je nemožné, aby Boh luhal.‘ (Hebrejom 6:18; Títovi 1:2) Viem, že Jehova splní svoj sľub vzkriesiť mŕtvych, lebo nemôže klamať.

‚Nedivte sa tomu, lebo prichádza hodina, keď všetci v pamätných hrobkách budú počuť [Ježišov] hlas a vyjdú.‘ (Ján 5:28, 29) Slová ‚v pamätných hrobkách‘ naznačujú, že Theresa je v Jehovovej pamäti až dovtedy, kým ju jeho Syn, Ježiš Kristus, nevzkriesi. Viem, že niet pre ňu bezpečnejšieho miesta, ako byť v Jehovovej dokonalej pamäti.

‚Nech sa vaše prosebné žiadosti oznamujú Bohu modlitbou a pokornou prosbou spolu s vďakou; a Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé myslenie, bude strážiť vaše srdce a vaše myšlienkové sily prostredníctvom Krista Ježiša.‘ (Filipanom 4:6, 7) Modlím sa najmä o Jehovovho ducha, aby mi dodal silu. Keď som veľmi rozrušená, obraciam sa na Jehovu a hovorím: ‚Potrebujem viac tvojho ducha,‘ a on mi pomáha prežiť ďalší deň. Niekedy dokonca nedokážem vysloviť ani slovo, ale on mi dáva silu ďalej žiť.“

Jehova nám naozaj pomáha prekonať túto neopísateľnú tragédiu. Ešte stále však trúchlime za našou drahou Theresou. Náš smútok azda úplne nevymizne, až kým ju nebudeme môcť opäť objať v Jehovovom novom svete. Dovtedy sme odhodlaní viac ako kedykoľvek predtým verne slúžiť Jehovovi. Jonathan je rozhodnutý pri výchove Oscara urobiť, čo bude v jeho silách, aby miloval Jehovu a slúžil mu, a Vicki a ja mu budeme pomáhať, ako sa len bude dať. Je našou úprimnou túžbou byť v Božom novom svete, aby sme mohli privítať Theresu a predstaviť ju jej synovi, ktorého ešte nedržala v náručí.

[Obrázok na strane 19]

Naša dcéra Theresa počúva tlkot srdca svojho dieťatka

[Obrázky na stranách 20, 21]

Na pohrebe sme cítili veľkú oporu

[Obrázok na strane 23]

S manželkou Vicki na Theresinej svadbe

[Obrázok na strane 23]

Náš vnuk Oscar