Môj život maliarky

ROZPRÁVA ŠIZUKO KAWABATOVÁ

„Jehovovi svedkovia, príjemní ľudia, ktorí na celom svete hlásajú dobré posolstvo“ bol názov jedného z mojich obrazov na umeleckej výstave vo Versailles vo Francúzsku v roku 1999.

NECELÝ týždeň pred touto výstavou Jehovovi svedkovia vo Francúzsku rozšírili v celej krajine 12 miliónov traktátov, ktoré obrátili pozornosť na to, že vláda s nimi zaobchádza nespravodlivo. Za obraz na chválu svedkov som bola odmenená zvláštnou cenou. Neskôr mi človek, ktorý bol poverený odovzdať mi cenu, povedal: „Máte odvahu, ale aj ja mám odvahu. Preto vám udeľujem túto zvláštnu cenu.“

Mnohí maliari sa snažia svojimi obrazmi vyjadriť dojmy a pocity. A o to sa snažím aj ja. Maľujem to, čo cítim, a moje obrazy sú veselé, odzrkadľujú moju radosť a šťastie. Potešenie z tvorivosti pri maľovaní som objavila v detstve.

Prečo som začala maľovať

Narodila som sa v roku 1920 zámožným rodičom v Marioke v Japonsku. Spolu so staršou sestrou sme mali súkromných učiteľov,  ktorí nás učili tancovať japonské tance, aranžovať kvety, zvládnuť čajový obrad, hrať na kote (japonskej citare), hrať na klavíri, spievať a iné. Neznášala som to všetko. Často som po príchode učiteľov utiekla a skryla sa. Sluhovia ma museli nájsť a priviesť späť.

Pre prísnosť sa mi tie lekcie sprotivili. Ľudia, ktorých som nikdy predtým nepoznala, rozhodovali o tom, ako by som mala tancovať, aranžovať kvety a podávať čaj. Cítila som sa obmedzovaná, ako keby som nedokázala samostatne uvažovať a stanovovať si osobné ciele. Ale pri maľovaní obrazov mi nikto nepozeral cez plece. Nikto mi nehovoril, čo mám robiť. V tom bola sloboda, po ktorej som túžila.

Keďže som na maľovanie nemala učiteľa, mohla som tvoriť a improvizovať a nikto ma za to nekritizoval. Postupne som nadobúdala istotu. Asi vo veku 12 rokov som začala otcovi brávať hodvábne kravaty a maľovala som priamo na ne. Krátko nato sme v škole šili šaty. Učiteľku prekvapilo, keď zbadala, že som vystrihla polovicu prednej časti odevu a nahradila ju bielym materiálom. Ale rovnako ako môj otec, ani ona nič nepovedala.

Sny a skutočnosť

Už na základnej škole som povedala, že keď vyrastiem, bude zo mňa maliarka. Od svojho cieľa som neupustila, a preto som chcela ísť na univerzitu študovať umenie; ale rodičia mi to neodvolili. Povedali, že v Japonsku absolventka umeleckej školy nie je považovaná za prijateľnú nevestu. Preto som išla do školy, kde sa vyučovali domáce práce.

Mala som rada zahraničnú poéziu a zahraničné knihy a veľa som ich prečítala. No v tom čase sa tieto knihy stali predmetom kritiky ako nepriateľská literatúra. Bolo nebezpečné čo i len vlastniť takúto literatúru. V škole som sa päť rokov učila francúzštinu u francúzskej učiteľky, ale podmienky v Japonsku sa zmenili, preto sa dokonca i na takýto záujem o cudzie jazyky pozeralo podozrievavo. Bola nám odopieraná sloboda prejavu.

Kým v roku 1943 zúrila druhá svetová vojna, mne polichotilo, keď som sa dopočula, že istý muž si ma vybral za nádejnú manželku po tom, čo si prezrel 40 fotografií mladých žien vo veku na vydaj. Neskôr som sa dozvedela, že jeho matka a jej priateľka navštívili našu oblasť, aby si ma potajomky obzreli. Potom ich rodina poslala oficiálnu ponuku na sobáš našej rodine a rodičia ma prehovorili, aby som ponuku prijala. Pred svadbou som sa s tým mužom stretla len raz.

Po svadbe bol náš život dennodenne ohrozovaný hromadnými leteckými útokmi a náš dom, ako aj zvyšok mesta nakoniec skončili v plameňoch. Prežijúci hľadali útočisko v horách, ale ešte aj tu sme počuli sirény a videli vojnové lietadlá. Bolo to strašné. Všetci trpeli. Aj desaťročie po vojne bolo naozaj hrozné.

Okrem našich troch detí žila s nami svokra a šesť švagrov a švagrín. Hoci sme zamestnávali sluhov, všetci sme museli pracovať na poli, aby sme mali čo jesť. V tom čase som bola veľmi smutná a nemala som dôvod smiať sa. No obávala som sa, že keď o svojich pocitoch budem rozprávať, vyvolám tým nedorozumenia. Postupne som však zistila, že svoje pocity môžem vyjadriť prostredníctvom umenia.

Získavam uznanie ako maliarka

Aj človek s umeleckými vlohami musí vyvíjať obrovské úsilie, aby to prinieslo  hodnotné výsledky. Kupovala som si knihy o umení a študovala som u niekoľkých najlepších japonských umelcov. Žiaden z nich mi neodporúčal, aby som zmenila štýl, ktorý som si vypestovala už ako dievča.

Kritici výtvarného umenia si začali všímať moje diela, no ja som maľovala pre svoje uspokojenie, nie preto, aby som ukazovala obrazy druhým. Po čase som však bola zvedavá, čo si ľudia o mojich obrazoch myslia. Preto som v roku 1955 usporiadala svoju prvú výstavu v tokijskej Ginze. Mala názov „Tichý zápas, tichá reč, môj denník“ a formou obrazov vyjadrovala každodenný život. Výstava mala úspech.

Stretávam svedkov

V roku 1958 sme sa s rodinou presťahovali do Tokia, lebo sme s manželom chceli, aby naše deti chodili do dobrých škôl a dostali to najlepšie vzdelanie. Môj život sa točil okolo maľovania. Stalo sa pre mňa zvykom tráviť asi päť hodín denne maľovaním. Večer som sa stretávala s priateľmi maliarmi a manžel sa stretával s inými ľuďmi. Nemali sme ani predstavu o tom, ako vychovávať deti.

Manželovo zamestnanie si vyžadovalo, aby trávil veľa času mimo domu, preto som bola za výchovu detí zodpovedná ja a strácala som v tom istotu. Ako dieťa som navštevovala katolícku misijnú školu a bola som zvedavá, či by nemohlo pomôcť nejaké biblické vzdelávanie. Na druhej strane cesty oproti nášmu domu v Omori v Tokiu bol luteránsky kostol, a tak som deťom navrhla, že tam pôjdeme. Ale nikdy sme sa do toho kostola nedostali.

Namiesto toho sa hneď na druhý deň — na začiatku roku 1959 — u nás doma zastavila jedna Jehovova svedkyňa. Hneď som zavolala deti a všetci sme si sadli a počúvali. Svedkyňa z Biblie vysvetlila, že žijeme vo významných časoch, keď Boh čoskoro odstráni zo zeme zlo. Objednala som si štyri Biblie spolu s biblickou literatúrou a ochotne som prijala jej ponuku, že nás každý týždeň bude navštevovať a učiť. Pýtala som sa, aké sú mesačné poplatky za vyučovanie, a prekvapilo ma, keď som sa dozvedela, že Jehovovi svedkovia neprijímajú poplatky za vyučovanie. Ako sa to len odlišovalo od všetkých učiteľov, ktorých som poznala!

Moje dcéry ochotne prijímali biblické pravdy a dokonca sa u nás doma začalo pravidelne každý týždeň konať skupinové štúdium. Ale po niekoľkých štúdiách som začala pociťovať nepokoj. Pre mňa to bolo nepríjemné obdobie, preto som sa občas, keď nadišiel čas na moje osobné biblické štúdium, skryla alebo odišla preč.

Chápala som, že všetko, čo Biblia hovorí, je správne a že by som sa mala prispôsobiť jej vedeniu. Ale problém bol v tom, že zároveň som bola odhodlaná stať sa dobrou maliarkou a bola som presvedčená, že musím uvažovať nezávisle, aby som dokázala tvoriť. Pre zmätok, ktorý som cítila, trpelo maľovanie. Moje obrazy odsúvali na výstavách do zadných kútov.

Cestujem do Paríža

Domnievala som sa, že návšteva Paríža mi pomôže zlepšiť obrazy. Keďže sa v Paríži konala veľká výstava, ktorá mala uviesť japonské umenie vo Francúzsku, išla som tam v roku 1960. Bola som jedinou maliarkou z Japonska, ktorá sem prišla. V Paríži na mňa zapôsobila odlišnosť v životných podmienkach, obliekaní, chápaní, farbách — vo všetkom. Výstava trvala štyri dni a na moje prekvapenie túto výstavu navštívili aj vedúci predstavitelia krajiny. Ďalším prekvapením však bolo, že ženy fascinovalo kimono, ktoré som mala na sebe. Rozhodla som sa tu zostať dlhšie.

Nevedela som, ako si dať poslať peniaze z Japonska, a preto som začala predávať svoje kimoná. Tak som mohla stráviť štúdiom umeleckých diel vystavovaných v galériách  umenia nasledujúce tri mesiace. Často som si pripomínala slová maliara, ktorého obraz na výstave visel vedľa môjho. Povedal: „Ja maľujem jas slnka. Váš obraz je prirodzene tmavý a čierny, lebo ste pod vplyvom orientálnych filozofov.“

V apartmáne ma navštívil istý manželský pár z parížskej kancelárie odbočky Jehovových svedkov. Po niekoľkých návštevách som sa nakoniec rozhodla ísť s nimi na kresťanské zhromaždenie. Keď som tam prišla, bola som ohromená tým, čo som videla. Jedna dáma mala krásny červený klobúk so širokou strechou. Iná mala na sebe žiarivo zelené šaty. Odevy, ktoré sa tu nosili, odzrkadľovali cit pre štýl a dobrý vkus, preto sa môj názor na svedkov úplne zmenil.

Aj program na mňa zapôsobil. Keďže som videla, že všetko prebieha podľa tých istých postupov na oboch stranách zemegule a že majú tie isté náuky, uvedomila som si, že táto skupina a jej činnosť nie sú ani zďaleka všedné. Hlboko ma dojalo, keď som si uvedomila, že sa stretávam s ľuďmi, ktorých vedie Boh.

Rozhodujem sa

Po návrate do Japonska som začala zodpovedne študovať Bibliu. Zistila som, že vedenie nášho Stvoriteľa dáva väčšiu slobodu, ako som si predstavovala. Vo svojej láske dal každému inú osobnosť, ako aj iný talent a slobodu rozvíjať si ho. Pochopila som, že stať sa Jehovovým svedkom neznamená vzdať sa lásky k umeniu.

Spolu s dcérami sme robili pokroky v štúdiu Biblie. Jedna dcéra symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode v roku 1961 a druhá v roku 1962. Do dnešného dňa obe zostali vernými Božími služobníčkami. No ja som ešte stále otáľala. V roku 1965 ma Lloyd Barry, ktorý vtedy dohliadal na kazateľské dielo Jehovových svedkov v Japonsku, povzbudil: „Len si predstavte, aké nádherné obrazy budú maľovať dokonalí ľudia v raji!“ Nasledujúci rok som bola pokrstená.

Vplyv na maľovanie

Keď sa obzriem späť, vidím, ako ma zmeny v mojom živote a zmena osobnosti ovplyvnili v maľovaní. Moje skoršie obrazy boli tmavé a pochmúrne, odzrkadľovali bolesť, utrpenie a beznádej, ktorú som cítila. Ale potom som sa z Biblie dozvedela o našom Stvoriteľovi, o jeho úžasných vlastnostiach, o šťastí, ktoré pramení z toho, že ho chválime, a o správnych normách, podľa ktorých treba žiť. S pocitmi sa zmenili aj moje obrazy.

Dnes trávim veľa času tým, že sa pravidelne delím o biblické posolstvo s druhými. Rozhovory s ľuďmi o Božích vlastnostiach, ako aj o Božom nádhernom predsavzatí vytvoriť zo zeme raj pod vládou jeho Syna, Ježiša Krista, mi prináša veľkú radosť a uspokojenie. Biblická činnosť ma inšpiruje a ja jednoducho musím vziať štetec a vyjadriť svoje pocity. Ako moje šťastie v priebehu rokov rastie, moje obrazy sa stávajú jasnejšími.

Dôraz na Bibliu

Z celého sveta — zo Sydney, Viedne, Londýna, New Yorku — dostávam ponuky na  vystavovanie obrazov. Ale najviac moje obrazy obdivujú Európania. Odborníci z Kráľovskej akadémie umenia v Louvre v Paríži sa pýtali: „Ako to, že Japonku tak motivuje Biblia a kresťanstvo a jej obrazy vyjadrujú radosť, ktorú nebolo vídať počas stáročí náboženského umenia?“

Biblický žalmista Dávid vyjadroval svoje pocity hudbou a používal svoj hudobný talent na to, aby učil druhých o Božích podivuhodných dielach. Ja mám rovnaký cieľ. Chcem chváliť Jehovu. Veľmi túžim, aby ľudia z mojich obrazov vycítili radosť, ktorú možno mať z poznania Jehovu a jeho nádherných vlastností. Jeden posudzovateľ výtvarného umenia o mojich názvoch povedal: „Táto umelkyňa sa múdro vyhýba vlastným slovám a necháva objektívne rozprávať Bibliu.“ Nadchýna ma, keď ľudia v mojich obrazoch rozoznajú silu Biblie.

V roku 1995 mi Svetová rada umenia, čo je medzinárodná umelecká organizácia s ústredím v Tokiu, udelila prvé miesto medzi najlepšími maliarmi sveta. Rada o mojich obrazoch uviedla: „Táto umelkyňa v názvoch svojich obrazov cituje Bibliu... Všetky jej obrazy zobrazujú Bibliu, ale to je presne to, o čom je život maliara, ktorý chodí s Bohom.“

To bol komentár vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou mojich obrazov je často obraz otvorenej Biblie. Nedávno som začala pripájať k obrazom aj vytlačené strany z Biblie. Preto oko diváka priťahuje zvolený názov, ako aj slová v Biblii a potom spôsob, akým to zobrazím na obrazoch.

V roku 1999 boli niektoré z mojich obrazov vystavené v Bangkoku v Thajsku. Jeden mal názov „Ako nádherne Jehova Boh stvoril zem a dal ju človeku za príbytok“ a iný „Modlitba kráľa Dávida: ‚Jehova, nech je srdce tohto ľudu jednotné s tebou‘“. Spolu s niektorými ďalšími maliarmi som bola pozvaná do paláca thajského kráľa. Kráľ sa chcel so mnou rozprávať o mojich obrazoch a kládol mi veľa otázok. Mohla som sa s ním dlho rozprávať, povedala som mu tiež o svojom biblickom presvedčení. Potom som mu jeden obraz darovala.

Posledných 35 rokov som bola aj v komisiách, ktoré posudzujú diela iných maliarov. Mám rada obrazy, ktoré vyjadrujú emócie. Pre mňa je obraz dobrý vtedy, ak vo mne zanechá dobrý dojem a upokojí ma. Veľmi obdivujem ilustrácie, ktoré sa objavujú v publikáciách Jehovových svedkov, lebo spĺňajú cieľ verne vyjadrovať posolstvo Biblie.

Požehnania Božej služobníčky

Vďaka maľovaniu sa teším z jedinečných príležitostí svedčiť o Jehovovi Bohu a o jeho veľkolepom predsavzatí so zemou. Bolo to tak pri rozhovoroch pre články do časopisov a v televíznych programoch. Bez ohľadu na to, kam idem alebo s kým sa rozprávam, snažím sa ľudí oboznámiť s tým, že je to viera, radosť a šťastie prameniace zo služby Jehovovi Bohu, čo mi umožňuje maľovať obrazy.

Som presvedčená, že keby som sa bola vzdala svojej viery, nemohla by som maľovať tak, ako maľujem. Ale keďže som Jehovovou svedkyňou a pravda Božieho Slova ma napĺňa radosťou a šťastím, môžem maľovať.

[Obrázok na strane 21]

Keď som bola v Paríži

[Obrázok na strane 22]

S oboma dcérami dnes