Celosvetový problém

„Samovraždy vážne ohrozujú verejné zdravie.“ — David Satcher, minister zdravotníctva Spojených štátov, 1999.

TÝMTO výrokom ministra zdravotníctva Spojených štátov sa po prvýkrát v dejinách stal zo samovraždy verejný problém. Dnes je v tejto krajine väčší počet ľudí, ktorí si vezmú život sami, ako tých, ktorým ho vezmú druhí. Preto neprekvapuje vyhlásenie amerického Senátu, že zamedzenie samovrážd je celonárodnou prioritou.

V Spojených štátoch v roku 1997 pripadalo 11,4 samovrážd na 100 000 obyvateľov, čo je však menej ako celosvetový priemer zverejnený Svetovou zdravotníckou organizáciou v roku 2000 — 16 na 100 000 obyvateľov. Za uplynulých 45 rokov stúpol počet samovrážd celosvetovo o 60 percent. V súčasnosti si za jeden rok vezme život približne milión ľudí na celom svete. To znamená, že približne každých 40 sekúnd niekto spácha samovraždu!

Štatistiky však nemôžu podať úplnú správu. V mnohých prípadoch členovia rodiny popierajú, že príčinou smrti bola samovražda. Navyše sa odhaduje, že na každú dokonanú samovraždu pripadá 10 až 25 pokusov o samovraždu, ktoré sa neskončia smrťou. Podľa jedného prieskumu sa 27 percent študentov stredných škôl v Spojených štátoch priznalo, že počas predošlého roka vážne premýšľali o samovražde, a 8 percent študentov zo skupiny, ktorá podliehala prieskumu, sa zdôverilo, že sa o samovraždu pokúsili. Ďalšie štúdie ukázali, že 5 až 15 percent dospelých už niekedy uvažovalo o samovražde.

Kultúrne rozdiely

Názory ľudí na samovraždu sa veľmi líšia. Niektorí ju považujú za zločin, iní za zbabelý únik a ďalší za čestnú možnosť, ako sa ospravedlniť za svoje chyby. Niektorí ju dokonca považujú za ušľachtilý spôsob, ako podporiť dobrú vec. Prečo sú na samovraždu také rozdielne názory? Veľkú úlohu v tom zohráva kultúra. The Harvard Mental Health Letter poukazuje na to, že kultúra môže dokonca „ovplyvniť pravdepodobnosť samovraždy“.

Pouvažujme o jednej krajine strednej Európy — o Maďarsku. Dr. Zoltán Rihmer hovorí o vysokej samovražednosti ako o maďarskej „žalostnej ‚tradícii‘“. Béla Buda, riaditeľ maďarského Národného inštitútu zdravia, poznamenal, že Maďari páchajú samovraždu bez veľkého váhania, fakticky z akéhokoľvek dôvodu. Podľa Budu je bežná takáto reakcia: „Má rakovinu — vie, ako s tým skoncovať.“

V Indii voľakedy existoval náboženský zvyk známy ako satí. Hoci bol tento zvyk, pri ktorom sa vdova hodila na pohrebnú hranicu svojho manžela, už dávno zakázaný, niekde ešte stále pretrváva. Keď jedna žena údajne spáchala samovraždu týmto spôsobom, mnohí miestni ľudia ospevovali túto tragédiu. Podľa novín India Today v tejto oblasti Indie „skoro 25 žien sa upálilo na pohrebných hraniciach svojich manželov v rovnakom počte rokov“.

Je pozoruhodné, že v Japonsku si samovražda vyžiada smrť trojnásobne viac ľudí ako dopravné nehody! Kniha Japan — An Illustrated Encyclopedia (Japonsko — ilustrovaná encyklopédia) hovorí: „Japonská tradičná kultúra, ktorá nikdy neodsudzovala samovraždu, je známa svojou zavedenou a značne obradnou formou samovraždy, a to rozrezaním si brucha (seppuku alebo harakiri).“

 Inazo Nitobe, ktorý sa neskôr stal podtajomníkom sekretariátu Spoločnosti národov, vo svojej knihe Bushido —The Soul of Japan (Bušidó — duša Japonska) vysvetlil toto kultúrne okúzlenie smrťou. Napísal: „[Seppuku], výmysel stredoveku, bol spôsob, ktorým bojovníci mohli odčiniť svoje zločiny, ospravedlniť svoje chyby, uniknúť pred potupou, vykúpiť svojich priateľov alebo dokázať svoju úprimnosť.“ Aj keď tento rituálny spôsob samovraždy je všeobecne už vecou minulosti, niektorí jednotlivci sa pre spoločenský vplyv, ktorý má, ešte stále k nemu uchyľujú.

Na druhej strane kresťanstvo sa dlhý čas pozeralo na samovraždu ako na zločin. Do 6. až 7. storočia rímskokatolícka cirkev bežne exkomunikovala tých, ktorí spáchali samovraždu, a odopierala im pohrebný obrad. Na niektorých miestach náboženská vášeň bola dôvodom na vytvorenie zvláštnych zvykov týkajúcich sa samovrahov vrátane vešania mŕtveho tela a dokonca prepichovania srdca klinom.

Je paradoxné, že tí, ktorí sa pokúsili o samovraždu, si mohli privodiť trest smrti. Jeden Angličan z 19. storočia, ktorý sa pokúsil zabiť podrezaním si krku, bol obesený. Teda vrchnosť dokončila to, čo sa mu samému nepodarilo. Hoci sa tresty za pokus o samovraždu počas rokov menili, až v roku 1961 britský parlament vyhlásil, že samovražda a pokus o samovraždu už nie sú zločinom. V Írsku sa samovražda považovala za zločin až do roku 1993.

Dnes niektorí autori povzbudzujú k samovražde ako k jednému z riešení. Jedna kniha z roku 1991 sa zaoberala asistovanou samovraždou pre smrteľne chorých a navrhovala spôsoby, ako ukončiť niečí život. Neskôr veľký počet ľudí, ktorí neboli smrteľne chorí, vyskúšalo jednu z odporúčaných metód.

Je samovražda skutočným riešením problémov človeka? Alebo máme opodstatnené dôvody žiť ďalej? Skôr ako budeme uvažovať nad týmito otázkami, preskúmajme najprv, čo vedie mnohých k samovražde.

[Zvýraznený text na strane 4]

Za jeden rok si vezme život približne milión ľudí na celom svete. To znamená, že takmer každých 40 sekúnd niekto spácha samovraždu!