Prečo sa ľudia vzdávajú života

„Každá cesta k samovražde je svojská: čisto súkromná, nepoznateľná a desivá.“ — Kay Redfield Jamisonová, psychiatrička.

„ŽIVOT je trápenie,“ napísal Rjúnosuke Akutagawa, obľúbený japonský spisovateľ v začiatkoch 20. storočia, tesne predtým ako spáchal samovraždu. Tento výrok však predchádzali slová: „Samozrejme, že nechcem zomrieť, ale...“

Mnohí, ktorí si podobne ako Akutagawa vezmú život, v skutočnosti nechcú zomrieť, chcú iba „ukončiť doterajší priebeh života,“ poznamenal jeden profesor psychológie. Slová, ktoré sa nachádzajú v odkazoch samovrahov, často vyjadrujú niečo podobné. Výroky typu: ‚Nemôžem to už viac vydržať‘ alebo ‚Prečo ďalej žiť?‘ vyjadrujú hlbokú túžbu uniknúť pred tvrdou životnou realitou. Ale ako to opísal jeden odborník, spáchať samovraždu je „ako liečiť nádchu atómovou bombou“.

Hoci existujú rôzne príčiny, prečo sa ľudia uchyľujú k samovražde, určité okolnosti na ňu môžu dať podnet.

Rizikové faktory

Nie je nič neobvyklé, keď mladí ľudia podľahnú zúfalstvu a spáchajú samovraždu aj z takých dôvodov, ktoré môžu druhí považovať za malicherné. Keď sa mladí cítia zranení a nemôžu s tým nič urobiť, môže sa stať, že sa na svoju smrť začnú pozerať ako na spôsob odplaty tým, ktorí im ubližujú. Hiroši Inamura, japonský odborník na zaobchádzanie s ľuďmi so samovražednými sklonmi, napísal:  „Deti majú vnútorné nutkanie svojou smrťou potrestať osobu, ktorá ich sužuje.“

Nedávny prieskum v Británii naznačil, že u detí, ktoré sú vystavené krutému šikanovaniu, je takmer 7-krát vyššia pravdepodobnosť, že sa pokúsia o samovraždu. Tieto deti zažívajú skutočnú citovú bolesť. Trinásťročný chlapec, ktorý sa obesil, zanechal zoznam piatich spolužiakov, ktorí ho trýznili a dokonca ho peňažne vydierali. Napísal: „Prosím, zachráňte ostatné deti.“

Ďalší sa môžu pokúsiť o samovraždu, keď majú problémy v škole alebo so zákonom, prežívajú sklamanie v láske, dostanú zlú známku, prežívajú stres zo záverečných skúšok alebo ich trápi budúcnosť. U dospievajúcich, ktorí chcú mať dobré známky a majú sklon k perfekcionizmu, môže neúspech alebo zlyhanie — skutočné alebo domnelé — viesť k pokusu o samovraždu.

U dospelých ľudí sú bežnými rizikovými faktormi finančné alebo pracovné problémy. V Japonsku po rokoch ekonomického úpadku prekročil nedávno počet samovrážd 30 000 za rok. Podľa novín Mainichi Daily News takmer tri štvrtiny mužov v strednom veku, ktorí sa zabili, to spravili „pre problémy prameniace z dlhov, zo zlyhania v podnikaní, z chudoby a nezamestnanosti“. Rodinné problémy môžu tiež viesť k samovražde. Jedny fínske noviny priniesli túto správu: „Nedávno rozvedení muži v strednom veku“ tvoria jednu z vysoko rizikových skupín. Prieskum v Maďarsku ukázal, že veľká väčšina dievčat, ktorá uvažovala o samovražde, pochádzala z rozpadnutých rodín.

Odchod do dôchodku a zdravotné problémy sú ďalšími rizikovými faktormi, najmä u starších ľudí. Chorí ľudia sa často rozhodnú pre samovraždu, aj keď nemajú smrteľnú chorobu, ale svoje utrpenie už považujú za neznesiteľné.

Nie každý však reaguje na tieto situácie tým, že spácha samovraždu. Väčšina ľudí sa neuchýli k samovražde, keď čelí takýmto stresujúcim okolnostiam. Prečo teda niektorí ľudia považujú samovraždu za riešenie, zatiaľ čo väčšina nie?

Základné príčiny

Kay Redfield Jamisonová, profesorka psychiatrie na Lekárskej fakulte Univerzity Johnsa Hopkinsa, hovorí: „Na rozhodnutie zomrieť má veľký vplyv spôsob chápania udalostí.“ A dodáva: „Väčšina zdravo zmýšľajúcich ľudí nebude považovať akúkoľvek udalosť za natoľko zničujúcu, že by to bol dôvod na samovraždu.“ Eve K. Moścická z amerického Národného inštitútu duševného zdravia podotýka, že k samovražednému správaniu prispieva mnoho príčin, pričom niektoré z nich sú základné. Tieto základné príčiny zahŕňajú duševné poruchy a poruchy zo zneužívania látok, genetickú stavbu a nerovnováhu chemických látok v mozgu. Pouvažujme nad niektorými z nich.

K najpoprednejším príčinám patria duševné poruchy a problémy so závislosťou, ako sú depresia, bipolárna afektívna porucha, schizofrénia a zneužívanie alkoholu či drog. Výskum v Európe a Spojených štátoch naznačuje, že vyše 90 percent spáchaných samovrážd  má súvislosť práve s týmito poruchami. Švédski výskumníci zistili, že medzi mužmi, u ktorých nebola zistená žiadna porucha tohto druhu, bol počet samovrážd 8,3 na 100 000 osôb, ale medzi mužmi trpiacimi depresiou ich počet dosiahol až 650 na 100 000! Odborníci hovoria, že rovnaké príčiny vedú k samovražde aj ľudí v Oriente. Napriek tomu ani kombinácia depresie a rizikových faktorov neznamená, že niekto musí spáchať samovraždu.

Profesorka Jamisonová, ktorá sa sama raz pokúsila o samovraždu, hovorí: „Ľudia zrejme dokážu znášať či tolerovať depresiu tak dlho, ako dlho je tu nádej, že sa situácia zlepší.“ Zistila však, že ak sa nahromadené zúfalstvo stáva neznesiteľným, schopnosť duševného systému potláčať samovražedné sklony postupne ochabuje. Pripodobnila túto situáciu k cestovaniu autom, ktorému sa neustálym namáhaním postupne opotrebujú brzdy.

Je veľmi dôležité rozpoznať takýto sklon, pretože depresia sa dá liečiť. Pocit bezmocnosti možno potlačiť. Keď sa človek vyrovná so základnými príčinami, môže inak reagovať na skľúčenosť a stres, ktoré často vedú k samovražde.

Niektorí si myslia, že genetická stavba môže byť základnou príčinou mnohých prípadov samovrážd. Gény skutočne zohrávajú svoju úlohu v určovaní povahy človeka. Výskumy dokazujú, že v niektorých rodových líniách sa vyskytlo viac prípadov samovrážd ako v iných. Jamisonová však tvrdí: „Dedičné dispozície na samovraždu v žiadnom prípade neznamenajú, že samovražda je nevyhnutná.“

Nerovnováha chemických látok v mozgu môže byť tiež významnou príčinou. Miliardy neurónov komunikujú v mozgu prostredníctvom elektrochemických vzruchov. Na miestach, kde sa končia jemné výbežky neuritov, sa nachádzajú malé štrbiny nazývané synapsy, cez ktoré prenášajú neurotransmitery (chemické mediátory) vzruch chemicky. Hladina jedného takéhoto neurotransmiteru — sérotonínu — môže mať u človeka súvislosť s biologickou náchylnosťou na samovraždu. Kniha Inside the Brain (Vnútri mozgu) vysvetľuje: „Nízka hladina sérotonínu... môže spôsobiť stratu pocitu šťastia, ochabnutie záujmu človeka o svoju existenciu a zvýšenie rizika depresie a samovraždy.“

Faktom je však to, že nikomu nie je predurčené, aby spáchal samovraždu. Milióny ľudí sa dokáže vyrovnať so skľúčenosťou a stresom. Ide tu o spôsob, ako myseľ a srdce reagujú na tlaky, ktoré vedú niektorých k samovražde. Človek sa musí vyrovnať nielen s bezprostrednými rizikovými faktormi, ale aj so základnými príčinami.

Teda čo sa dá urobiť pre vytvorenie pozitívnejšieho postoja, ktorý by človeku vrátil potrebnú chuť do života?

[Rámček na strane 6]

Samovražda a pohlavie

Podľa jednej štúdie v Spojených štátoch je u žien síce 2- až 3-krát vyššia pravdepodobnosť, že sa pokúsia o samovraždu, ako u mužov, no u mužov je 4-krát väčšia pravdepodobnosť, že ju dokonajú. U žien je prinajmenšom 2-krát väčšia pravdepodobnosť ako u mužov, že upadnú do depresie, čo sa potom môže odraziť vo väčšom počte pokusov o samovraždu. Ich psychické problémy však môžu byť menej extrémne, a teda môžu siahnuť po menej extrémnych prostriedkoch. Na druhej strane muži môžu mať sklon použiť agresívnejšie a spoľahlivejšie prostriedky, aby mali istotu, že sa im samovražda podarí.

V Číne však dokoná samovraždu viac žien ako mužov. Štúdie odhaľujú, že približne 56 percent zo všetkých samovrážd žien na svete sa uskutoční v Číne, a to najmä na vidieku. Hovorí sa, že jednou z príčin impulzívnych pokusov žien o samovraždu, ktoré vedú k dokonanej samovražde, je ľahký prístup k smrtiacim pesticídom.

[Rámček/obrázok na strane 7]

Samovražda a osamelosť

Osamelosť je jedným z faktorov, ktoré vedú ľudí k depresii a samovražde. Jouko Lönnqvist, ktorý viedol jednu štúdiu samovrážd vo Fínsku, povedal: „Pre mnohých [z tých, ktorí spáchali samovraždu] znamenal každodenný život samotu. Mali veľa voľného času, ale málo spoločenských kontaktov.“ Kenširo Ohara, psychiater na Lekárskej fakulte Hamamatsuskej univerzity v Japonsku, povedal, že v pozadí nedávneho nárastu samovrážd medzi mužmi v stredných rokoch v tejto krajine bola „izolácia“.

[Obrázok na strane 5]

U dospelých ľudí sú bežnými rizikovými faktormi finančné alebo pracovné problémy