Kartágo — mesto, ktoré takmer zrazilo Rím na kolená

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! VO FRANCÚZSKU

NA SEVERNOM pobreží Afriky na predmestí Tunisu, hlavného mesta Tuniska, ležia ruiny starovekého mesta Kartága. Turistom sa dá prepáčiť, keď ich prehliadnu, pretože aj tak tu toho oči veľa nezachytia. A predsa toto miesto uchováva pozostatky jedného z najväčších miest staroveku — mesta, ktorému sa takmer podarilo poraziť mocný Rím. Podľa rímskeho historika Lívia „tento boj medzi dvoma najbohatšími mestami sveta držal kráľov i ľud v napätí“, pretože v tomto spore nešlo o nič menšie ako o svetovládu.

Založenie mesta

V 2. tisícročí pred n. l. obývali Feničania iba úzky pás krajiny pozdĺž pobrežia Stredozemného mora, ktorý na sever i na juh o niečo presahoval územie dnešného Libanonu. Ako výborní moreplavci zamerali svoju pozornosť pri pátraní po zlate, striebre, železe, cíne a olove na západ. Za tento tovar prinášali na výmenu drevo (ako boli známe libanonské cédre), purpurovočervené plátno, voňavky, víno, koreniny a ďalší tovar. *

Ako Feničania podnikali výpravy na západ, zakladali usadlosti na pobreží Afriky, Sicílie, Sardínie a južného Španielska — čo bol možno biblický Taršíš. (1. Kráľov 10:22; Ezechiel 27:2, 12) Podľa tradície bolo Kartágo založené v roku 814 pred n. l., asi o 60 rokov skôr, ako bol založený Rím, jeho rival. Serge Lancel, odborník na starovekú severnú Afriku, povedal: „Založenie Kartága koncom deviateho storočia pred n. l.  bolo na mnoho storočí určujúcim faktorom politického a kultúrneho osudu západného Stredomoria.“

Začiatky ríše

Historik François Decret opisuje, že Kartágo sa v začiatkoch budovania svojej ríše rozkladalo na polostrove, ktorý mal tvar ako „obrovská kotva hodená do mora“. Kartágo, ktorého základy položili fenickí predkovia, začalo rozvíjať svoju obchodnú sieť; sprvu išlo hlavne o dovoz kovov, no neskôr si presadilo postavenie obrovského monopolu, ktoré dosiahlo za pomoci silného loďstva a žoldnierov.

Kartáginci sa nikdy neuspokojili s tým, čo dosiahli, a tak neustále vyhľadávali nové trhy. Okolo roku 480 pred n. l. sa moreplavec Himilko pravdepodobne vylodil v Cornwalle v Británii, na území, ktoré oplývalo cínom. Asi o 30 rokov neskôr Hanno, člen poprednej kartáginskej rodiny, údajne viedol výpravu 60 lodí, ktoré viezli 30 000 mužov a žien s cieľom založiť nové kolónie. Keď Hanno preplával cez Gibraltársky prieliv a plavil sa dolu pozdĺž afrického pobrežia, je možné, že dosiahol Guinejský záliv alebo dokonca pobrežie Kamerunu.

Vďaka dobrodružnej povahe a obchodníckej prezieravosti Kartágincov sa Kartágo stalo údajne najbohatším mestom starovekého sveta. V knihe Carthage (Kartágo) sa píše: „Do začiatku 3. storočia [pred n. l.] sa mesto za pomoci svojich technických vymožeností, svojho loďstva a obchodu... dostalo na najpoprednejšie miesto.“ O Kartágincoch grécky historik Appianos vyhlásil: „Z hľadiska moci sa vyrovnali Grékom, z hľadiska bohatstva Peržanom.“

V tieni Baala

Hoci boli Feničania rozptýlení po celom západnom Stredomorí, boli zjednotení na základe svojich náboženských predstáv. Kartáginci zdedili kanaanske náboženstvo po svojich fenických predkoch. Po stáročia každý rok vysielalo Kartágo do Týru vyslancov, aby priniesli obeť do chrámu Melkarta. V Kartágu patrili medzi hlavné božstvá dvojica bohov Baal-Hamon, čo znamená „Pán nádoby na oheň“, a Tanit, ktorá bola stotožňovaná s Aštoret (alebo Astartou).

K najtemnejším prvkom kartáginského náboženstva patrilo obetovanie detí. Diodóros Sicílsky udáva, že v roku 310 pred n. l. pri jednom útoku na mesto obetovali Kartáginci vyše 200 detí aristokratického pôvodu, aby upokojili Baal-Hamona. The Encyclopedia of Religion uvádza: „Ponúknutie nevinného dieťaťa ako zastupujúcej obete bolo najväčším skutkom zmierenia a obeť bola zrejme určená na to, aby zaručila blahobyt rodine a taktiež celej komunite.“

V roku 1921 objavili archeológovia miesto, ktoré bolo neskôr nazvané Tofet, podľa biblickej zmienky v 2. Kráľov 23:10 a Jeremiášovi 7:31. Vykopávky odhalili početné vrstvy úrn, ktoré obsahovali obhorené pozostatky zvierat  (ktoré sa používali ako náhradná obeť) a malých detí pochovaných pod stélami s ďakovnými nápismi. Odhaduje sa, že Tofet obsahuje pozostatky vyše 20 000 detí, ktoré boli obetované iba počas 200-ročného obdobia. Niektorí dnešní revizionistickí historici vyhlasujú, že Tofet bol jednoducho pohrebiskom detí, ktoré zomreli pri narodení alebo zomreli príliš malé na to, aby boli pochované v nekropole. Ale ako uvádza Lancel, ktorý bol citovaný už skôr, „skutočnosť o kartáginských ľudských obetiach nemôže byť kategoricky popretá“.

Spor o nadvládu

Pre úpadok Týru v 6. storočí pred n. l. prevzalo Kartágo pozíciu vodcu západných Feničanov. Vzostup Kartága do nadradeného postavenia sa však neobišiel bez odporu. Zakrátko začali púnski a grécki obchodníci zápasiť o vládu nad morom a okolo roku 550 pred n. l. vypukla vojna. V roku 535 pred n. l. Kartáginci s pomocou svojich spojencov Etruskov vyhnali Grékov z Korziky a ovládli Sardíniu. * Následkom toho bol konflikt medzi Kartágom a Gréckom o kontrolu nad Sicíliou — strategickým ostrovom — ešte intenzívnejší.

V tom istom čase začal posilňovať svoju moc Rím. Dohody medzi Kartágom a Rímom zaručovali Kartágu výhradné práva na obchod a zamedzovali prístup Rimanov na Sicíliu. Lenže keď si Rím podmanil Apeninský polostrov, narastajúci vplyv Kartága v tesnej blízkosti Itálie sa považoval za hrozbu. Polybios, grécky historik 2. storočia pred n. l., to okomentoval takto: „Rimania videli, že Kartáginci ovládli nielen Afriku, * ale aj veľkú časť Španielska, a že sú pánmi všetkých ostrovov v Sardínskom a Tyrrhenskom mori. Ak by Kartáginci získali kontrolu nad Sicíliou, boli by tými najnepríjemnejšími a najnebezpečnejšími susedmi, lebo by obklopovali Itáliu z každej strany a ohrozovali každú časť krajiny.“ Určité skupiny senátorov v rímskom senáte, poháňané finančnými motívmi, naliehali, aby sa zasiahlo na Sicílii.

Púnske vojny

Kríza na Sicílii v roku 264 pred n. l. poskytla Rimanom zámienku na zásah. Rím porušil dohodu a vyslal vojenský oddiel, čo roznietilo vojnu známu ako prvá púnska vojna. Tento  konflikt, v ktorom sa odohrali niektoré z najväčších námorných bitiek staroveku, trval vyše 20 rokov. Nakoniec v roku 241 pred n. l. boli Kartáginci porazení a boli prinútení opustiť Sicíliu. Rím si tiež od nich ukoristil Korziku a Sardíniu.

V snahe kompenzovať tieto straty kartáginský vojvodca Hamilkar Barkas začal obnovovať moc Kartága budovaním ríše v Hispánii (Španielsko). Na juhovýchodnom pobreží Hispánie bolo založené „Nové Kartágo“ — Kartagéna — a o pár rokov sa truhlice Kartága opäť zaplnili bohatstvom, ktoré sa získalo ťažbou v španielskych baniach. Táto expanzia viedla nevyhnutne k novému konfliktu s Rímom a v roku 218 pred n. l. vypukla vojna nanovo.

Na čele kartáginskej armády stál jeden z Hamilkarových synov, Hannibal, ktorého meno znamená „obľúbený Baalom“. V máji roku 218 pred n. l. opustil Kartagénu a vydal sa so svojou armádou Afričanov a Španielov a s takmer 40 slonmi na impozantnú výpravu cez Hispániu a Galiu, pričom prešiel cez Alpy. Zaskočení Rimania utrpeli viaceré zdrvujúce porážky. Dňa 2. augusta 216 pred n. l. v bitke pri Kannách, „v jednej z najťažších porážok, akú kedy rímska armáda zakúsila“, Hannibalova armáda rozdrvila rímske vojsko, ktoré bolo dvakrát väčšie ako jeho armáda, pričom padlo 70 000 nepriateľských vojakov, zatiaľ čo Hannibal stratil iba 6000 mužov.

Rím bol takmer na dosah! Lenže Rimania odmietali vzdať sa a nasledujúcich 13 rokov sužovali Hannibalove oddiely vo vyčerpávajúcej vojne. Keď Rím vyslal armádu do Afriky, Kartágo opustili spojenci a zažilo porážku v Hispánii a na Sicílii. Preto bolo prinútené odvolať Hannibala. Nasledujúci rok, v roku 202 pred n. l., rímsky vojvodca Scipio Africanus porazil Hannibalovo vojsko pri Zame juhozápadne od Kartága. Púnske mesto bolo prinútené vzdať sa svojho loďstva, bola mu odopretá vojenská nezávislosť a uložená pokuta splatiť obrovské odškodné počas 50-ročného obdobia. Čo sa týka Hannibala, ten neskôr utiekol do exilu a okolo roku 183 pred n. l. spáchal samovraždu.

„Delenda est Carthago!“

Mier priniesol Kartágu opätovnú prosperitu do takej miery, že Kartágo sa ponúklo zaplatiť odškodné už za desať rokov. Takúto životaschopnosť, ako aj politické reformy považovali nezmieriteľní nepriatelia Kartága za krajne hrozivé. Starší rímsky štátnik Cato necelé dva roky pred smrťou končil každú zo svojich rečí pred senátom sloganom: „Delenda est Carthago!“ — „Kartágo musí byť zničené!“

Konečne v roku 150 pred n. l. údajné porušenie prímeria dalo Rimanom zámienku, na ktorú tak dlho čakali. Vyhlásili vojnu, ktorá bola opísaná ako „vojna vyhladenia“. Tri roky obliehali Rimania mestské opevnenie dlhé 30  kilometrov, ktoré bolo miestami vysoké vyše 12 metrov. Nakoniec v roku 146 pred n. l. urobili prielom. Rímske oddiely, ktoré začali postupovať po úzkych uličkách, sa v krupobití striel pustili do nemilosrdného zápasu muža proti mužovi. Archeológovia v súlade s otrasným tvrdením dejinného záznamu objavili ľudské kosti pod roztrúsenými kamennými kvádrami.

Po šiestich desivých dňoch sa približne 50 000 vyhladovaných obyvateľov, ktorí sa ukryli v Byrze — opevnenej bašte navrchu kopca —, vzdalo. Ostatní, ktorí nechceli byť popravení ani odvlečení do otroctva, sa uzavreli v chráme boha Ešmuna a založili v ňom oheň. Všetko, čo v meste zostalo, Rimania podpálili. Kartágo bolo zrovnané so zemou a obradne prekliate. Nikomu nebolo dovolené, aby sa tam usadil.

Takto Rím za 120 rokov zmaril imperialistické ciele Kartága. Historik Arnold Toynbee poznamenal: „Skutočnou podstatou Hannibalovej vojny bolo to, či nastávajúci helénsky univerzálny štát prevezme formu Kartáginskej, alebo Rímskej ríše.“ Encyclopædia Universalis vysvetľuje: „Ak by bol Hannibal vyhral, určite by bol zriadil univerzálnu ríšu podobnú Alexandrovej.“ Ako sa ukázalo, púnske vojny vyznačili začiatok rímskeho imperializmu, ktorý napokon viedol k svetovej nadvláde.

„Africký Rím“

Kartágo postihol zdanlivo neodvolateľný zánik. No iba asi o storočie neskôr sa Iulius Caesar rozhodol založiť na jeho mieste kolóniu. Na jeho počesť bola nazvaná Colonia Iulia Carthago. Rímski stavitelia museli premiestniť asi 100 000 kubických metrov zeminy, aby zrovnali vrchol Byrzy, a tak vytvorili rozľahlú plošinu a zároveň zahladili všetky stopy minulosti. Na plošine boli postavené chrámy a bohato zdobené verejné budovy. Časom sa Kartágo stalo ‚jedným z najbohatších miest rímskeho sveta‘, po Ríme druhým najväčším mestom Západu. Divadlo, amfiteáter, veľké termálne kúpele, 132-kilometrový akvadukt a cirkus, kde sa mohlo zísť 60 000 divákov — to všetko bolo postavené, aby uspokojovalo potreby 300 000 obyvateľov.

Kresťanstvo sa do Kartága dostalo asi v polovici 2. storočia n. l. a zažilo tu rýchly vzrast. Tertulián, uznávaný cirkevný teológ a apologéta, sa narodil v Kartágu približne v roku 155 n. l. Na základe jeho spisov sa latinčina stala oficiálnym jazykom západnej cirkvi. Cyprián, kartáginský biskup z 3. storočia, ktorý vytvoril 7-stupňový hierarchický systém duchovenstva, zomrel mučeníckou smrťou v tomto meste v roku 258 n. l. Ďalší Severoafričan Augustín (354–430 n. l.), označovaný za najväčšieho mysliteľa kresťanského staroveku, prispel k zlúčeniu cirkevných náuk s gréckou filozofiou. Vplyv severoafrickej cirkvi bol taký veľký, že jeden duchovný raz vyhlásil: „Si to ty, ó, Afrika, ktorá podporuješ záujmy našej viery s najväčšou horlivosťou. O čom ty rozhodneš, to Rím schváli a podľa toho sa riadia pozemskí páni.“

Dni Kartága však boli spočítané. A opäť bol jeho údel neoddeliteľne spätý s údelom Ríma. Ako Rímska ríša upadala, začalo upadať aj Kartágo. V roku 439 n. l. dobyli Kartágo Vandali a vyplienili ho. Keď o storočie neskôr dobyli mesto Byzantínci, na krátky čas tým oddialili jeho zánik. Mesto však nedokázalo odolávať Arabom, ktorí robili nájazdy do severnej Afriky. V roku 698 n. l. bolo dobyté a jeho kamene poslúžili pri vybudovaní mesta Tunis. V nasledujúcich storočiach sa začalo v meste drancovať a začal sa vyvážať mramor a žula, ktoré voľakedy skrášľovali toto rímske mesto, pričom tieto materiály boli použité na stavbu katedrál v Janove a Pise v Taliansku a možno aj v Canterbury v Anglicku. Kartágo — kedysi jedno z najbohatších a najvplyvnejších miest staroveku a ríša, ktorá takmer ovládla svet — sa nakoniec zmenilo na nerozpoznateľnú hromadu ruín.

[Poznámky pod čiarou]

[Mapa na strane 14]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

RÍM

STREDOZEMNÉ MORE

KARTÁGO (ruiny)

[Obrázok na strane 14]

Pozostatky rímskych termálnych kúpeľov

[Obrázok na strane 15]

Preprava libanonských cédrov na fenických lodiach

[Prameň ilustrácie]

Musée du Louvre, Paris

[Obrázky na strane 15]

Sklenené prívesky sa nosili pre šťastie

[Prameň ilustrácie]

Musée du Louvre, Paris

[Obrázok na strane 16]

Kartáginci dávali do hrobiek pohrebné masky na ochranu pred zlými duchmi

[Prameň ilustrácie]

Musée du Louvre, Paris

[Obrázok na strane 16]

Zabíjanie detí bolo súčasťou kanaanskeho uctievania, ktoré Kartáginci zdedili. Toto je náhrobok jedného obetovaného dieťaťa

[Obrázok na strane 17]

Ruiny púnskeho mesta, ktoré dobyli Rimania v roku 146 pred n. l.

[Obrázok na strane 17]

Hannibal je považovaný za jedného z najlepších vojenských stratégov v dejinách

[Prameň ilustrácie]

Alinari/​Art Resource, NY