Príbehy viery z historickej väznice

Na celom svete navštevujú dobrovoľníci spomedzi Jehovových svedkov nápravnovýchovné ústavy, aby pomáhali odsúdeným, ktorí sa úprimne chcú zblížiť s Bohom. Viac ako 20 rokov úspešne vedieme takýto biblický vzdelávací program vo federálnej väznici v Atlante (Georgia, USA). Študovať Bibliu vo väzení je zaujímavé. Ako dobrovoľní služobníci prichádzame do kontaktu s bankovými lupičmi, vydieračmi, vrahmi, priekupníkmi drog, skúsenými podvodníkmi a sexuálnymi delikventmi. Ako pomáhame takým ľuďom?

 NAJPRV vás možno bude zaujímať, kedy a ako sa Jehovovi svedkovia prvý raz dostali do tejto väznice. Bolo to 4. júla 1918. Skupinu ôsmich znamenitých kresťanských služobníkov odviedli do väzby po 15 žulových schodoch tejto federálnej väznice. Ak bol dodržaný bežný postup tých čias, boli spútaní reťazami okolo pásu s okovami na nohách. Títo nováčikovia boli duchovne spôsobilí muži, ktorí sa ujímali vedenia medzi Medzinárodnými bádateľmi Biblie, ako boli Jehovovi svedkovia vtedy známi. Títo muži nemohli ani tušiť, že to bude trvať iba necelý rok, kým sa dokáže, že ich uväznenie je hrubý justičný omyl. V marci 1919 týchto osem služobníkov, svedkov, zišlo po tých istých väzenských schodoch bez pút a slobodní. Neskôr boli zbavení viny, keď sa úrady rozhodli stiahnuť žalobu. *

Počas svojho väznenia v Atlante viedli títo kresťania kurzy štúdia Biblie. Jeden z ôsmich odsúdených, A. H. Macmillan, neskôr informoval, že zástupca správcu bol spočiatku nepriateľský, ale nakoniec dojatý vyhlásil: „Tie lekcie, ktoré tú máte [s väzňami], sú úžasné!“

Dnes po viac ako 80 rokoch tieto produktívne kurzy štúdia Biblie naďalej majú trvalý vplyv na jednotlivcov v tejto väznici. Pri niekoľkých príležitostiach väzenskí predstavitelia vybrali členov nášho dobrovoľníckeho tímu a udelili im zvláštne uznanie a čestné ceny. O účinnosti vzdelávacieho programu Jehovových svedkov sa písalo aj v národnom bulletine Volunteer Today, ktorý vydáva americké Ministerstvo spravodlivosti, Federálny väzenský úrad.

Jedným z úspechov, ktoré prináša program štúdia Biblie s odsúdencami, je pozoruhodné zlepšenie správania. Vďaka tomu niektorí získali skoršie prepustenie z väzenia. Cynickí pozorovatelia možno predpokladajú, že obvinení študujú s nami Bibliu len preto. Hoci to v niekoľkých prípadoch tak bolo, naše skúsenosti často ukázali opak. Sme opätovne nadšení, keď sa dozvedáme, že naši študujúci si udržiavajú dobré kresťanské správanie aj mnoho rokov po prepustení z väzenia. Nasleduje niekoľko z mnohých skúseností, z ktorých sme mali radosť za vysokými múrmi tejto historickej budovy.

Odsúdení prisťahovalci objavujú nádej

Na začiatku 80. rokov 20. storočia sa tí z nás, ktorí kázali v atlantskej väznici, tešili z výsady pomáhať mnohým väzňom spomedzi prisťahovalcov. U niektorých došlo k úžasnej premene.

Raoul * začal ako skutočne nebezpečný odsúdenec. Spolu s priateľom boli profesionálnymi zločincami, ktorí si odpykávali trest za vraždu. Podľa zborových starších, ktorí im pomáhali, boli mimoriadne násilnícki. Raoul mal zarytých nepriateľov. Jeden muž prisahal, že ho zabije, a Raoul prisahal, že urobí to isté jemu. Raoul dostal strach, keď bol jeho úhlavný nepriateľ presunutý do Atlanty. Bola to len otázka času, kedy si títo dvaja odvekí nepriatelia skrížia cestu na dvore, v jedálni alebo vo väzenskom bloku. Ale Raoul po štúdiu Biblie s Jehovovými svedkami urobil nevídané zmeny v myslení, správaní i vo vzhľade. Keď si títo dvaja muži napokon skrížili cestu na väzenskom dvore, Raoulov úhlavný nepriateľ ho ani nespoznal! Krvavý boj, ktorému, ako sa zdalo, neuniknú, sa nikdy neuskutočnil.

Keď sa Raoul rozhodol symbolizovať svoju oddanosť Bohu krstom, bolo nutné nájsť vhodnú vodnú nádrž. Na pomoc prišiel väzenský kňaz, ktorý poskytol čiernu truhlu ako nádrž na krst. Truhlu naplnili po okraj  vodou. No ukázalo sa, že Raoul je väčší ako truhla. Preto obaja starší museli obratne spolupracovať, aby Raoula ponorili úplne, ako to vyžaduje Biblia. (Lukáš 3:21, pozri poznámku pod čiarou v Reference Bible) Dnes je Raoul na slobode a naďalej slúži ako horlivý kresťanský služobník.

V roku 1987 viedlo nariadenie na deportáciu mnohých odsúdených prisťahovalcov k ničivej a prudkej vzbure vo väznici, o ktorej sa hovorilo i v medzinárodných správach. Odsúdení zajali rukojemníkov. Čo sa však dozvedelo len málo ľudí, sú príbehy odvážnych odsúdených prisťahovalcov, ktorí riskovali život, lebo sa odmietli pripojiť k explozívnej a násilnej revolte. Boli študentmi v našich kurzoch štúdia Biblie. Títo muži, ktorí sa kedysi ihneď púšťali do bitky až na smrť, zostali neutrálni — nezúčastnili sa na násilí a vandalizme. Aké výstižné svedectvo o moci Biblie pretvárať dokonca aj brutálnych zločincov na pokojamilovných kresťanov! — Hebrejom 4:12.

Získanie odpustenia

Inú nezabudnuteľnú skúsenosť mal James. Bol Jehovovým svedkom, ale pripustil svoj duchovný úpadok. Podľahol pokušeniu a dopustil sa bankového podvodu. Bol vylúčený z kresťanského zboru a uväznený v atlantskej federálnej väznici. Neskôr nám povedal: „Bol to môj najhlbší úpadok v živote.“

Život vo väzení bol ťažký. „Premáhal ma strašný pocit izolácie a zúfalstva,“ spomína si James. Ale uväznenie v stiesnenej väzenskej cele ho viedlo k tomu, aby sa vážne preskúmal. Vyjadril to takto: „Vo väzení ma najviac nebolelo ani tak osobné nepohodlie, ale to, ako som sklamal svojho nebeského Otca.“ Po niekoľkých mesiacoch jeden z odsúdencov, ktorý študoval Bibliu s dobrovoľníkmi  spomedzi svedkov, prišiel za Jamesom a pozval ho, aby prišiel na kurz štúdia Biblie. James to najprv s hanbou odmietol. No mladý muž naňho naliehal a James napokon prišiel na nedeľné zhromaždenie.

Keď videl svedkov, ktorí viedli tento kurz, ako prejavujú láskyplný záujem o študujúcich, hlboko ho to dojalo. Neskôr ho ohromilo niečo iné. James sa vzhľadom na predchádzajúce skúsenosti domnieval, že všetci dobrovoľníci, ktorí vykonávajú náboženskú činnosť, dostávajú za svoju prácu pre odsúdených dobre zaplatené. Ale na svoje prekvapenie sa dozvedel, že svedkovia za svoju službu nepredkladajú žiadne faktúry a nedostávajú ani peniaze v hotovosti. — Matúš 10:8.

James sa začal dychtivo tešiť na zhromaždenia. Zistil, že bratia, ktorí viedli tieto zhromaždenia, sú láskaví a povzbudiví. Zapôsobil naňho najmä jeden starší. „Počítal som dni do jeho ďalšej návštevy,“ spomína si James, „pretože živo hovoril o pravde Božieho Slova; jeho duch bol nákazlivý. Pomohol mi porozumieť, že je nutné čítať Bibliu analyticky, aby som pochopil pravý zmysel posolstva — aby som si ju skutočne osvojil a čo je dôležitejšie, aby som si rozvíjal Kristovu myseľ.“

Pre Jamesa bolo ťažké uveriť, že by mu Boh mohol odpustiť jeho chyby. Čo mu pomohlo? „Božie odpustenie sa odzrkadlilo v zaobchádzaní, ktoré sme zažívali zo strany verných a obetavých mužov. * Jedna vec bola veľmi jasná: napriek mojim strašným hriechom mi brat nikdy ani len náznakom nedal najavo, že by mi Boh nemohol  odpustiť. Jehova ma nikdy neopustil. Videl moje úprimné pokánie a zavrhnutie pochabých podvodníckych skutkov a bohato ma požehnal.“ James bol znova prijatý do kresťanského zboru. Asi pred desiatimi rokmi bol prepustený z väzenia a zostal aktívnym a horlivým svedkom. Na veľkú radosť jeho manželky a ostatnej rodiny je dnes služobným pomocníkom a nedávno mal svoju prvú verejnú prednášku.

Nájdenie cesty

S Johnnym sme sa zoznámili na začiatku 90. rokov 20. storočia. Jeho rodina čiastočne mala kontakt s Jehovovými svedkami, ale v čase, keď sa Johnnyho osobnosť formovala a potreboval duchovné i morálne vedenie, nikto z jeho rodiny nebol duchovne silný. Johnny sa uchýlil ku kriminálnemu spôsobu života. Bol odsúdený a trest si mal odpykať v tábore federálnej väznice patriacom k atlantskej väznici. Počas výkonu trestu v tomto tábore sa dozvedel o našich kurzoch štúdia Biblie a rozhodol sa prísť.

Spočiatku Johnny dokázal len slabo čítať. Ale tak nadšene chcel prijať ďalšie poznanie o Jehovovi a Ježišovi Kristovi, že sa odhodlal naučiť dobre čítať. (Ján 17:3) V tomto ohľade často pomáhajú odsúdencom naše študijné kurzy, najmä pokiaľ ide o porozumenie čítaného a o verejné čítanie. Johnny bol pri svojom štúdiu taký usilovný, že jeho spolužiaci sa naňho začali pozerať ako na príklad toho, aký by mal byť úprimný študent Biblie.

O mnoho mesiacov neskôr bol Johnny preložený do federálneho zariadenia v Talladege v Alabame, aby sa zúčastnil na osvetovom programe o drogách. Po príchode sa ihneď zapojil do kresťanských zhromaždení Jehovových svedkov, ktoré sa tam konali. Aktívne sa na nich zúčastňoval až do svojho prepustenia. A keď nastal ten šťastný deň, Johnny nestrácal čas a skontaktoval sa so svedkami vo svojom domovskom mestečku. Tam ho vrúcne privítali a Johnny pokračoval v štúdiu a naďalej robil duchovné pokroky.

Johnnyho nadšenie a láska k biblickej pravde povzbudili aj jeho matku, aby sa plnšie zúčastňovala na zborových činnostiach. Je pre ňu veľkým zdrojom posily a praktickej pomoci. Nedávno bol na znak svojej oddanosti Jehovovi Bohu pokrstený a ďalej sa aktívne podieľa na kresťanskej službe.

Bohatá žatva

Za posledné dve desaťročia bratia pomohli v atlantskej väznici viac ako štyridsiatim odsúdencom, aby sa stali pokrstenými služobníkmi, Jehovovými svedkami; tiež viac ako 90 ďalších odsúdencov malo úžitok z týždenného biblického štúdia. Iní väzni boli pokrstení po prepustení z väzenia alebo po premiestnení do iných väzníc.

Tí z nás, ktorí navštevujú túto historickú väznicu týždeň čo týždeň, aby pomáhali skutočne kajúcnym odsúdencom, sú vďační, že môžu slúžiť v tejto jedinečnej kresťanskej službe. (Skutky 3:19; 2. Korinťanom 7:8–13) V pochmúrnom prostredí strážnych veží, stráží, elektrických brán a lesknúcich sa navinutých ostnatých drôtov nás napĺňa radosť a úžas, keď vidíme zločincov, ako menia svoj život a stávajú sa čestnými občanmi a vernými Božími ctiteľmi. — 1. Korinťanom 6:9–11 — Poslané.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázky na stranách 20, 21]

‚Hostili ste tu niekoľko mojich najlepších priateľov‘

V APRÍLI 1983 navštívil americkú väznicu v Atlante Frederick W. Franz, ktorý vtedy slúžil vo vedúcom zbore Jehovových svedkov. Veľmi túžil navštíviť práve túto väznicu. Keď vstúpil do budovy, strážcovi, ktorý vo foyeri sedel pri stole, nahlas povedal: „Chcem, aby ste vedeli, že ste tu hostili niekoľko mojich najlepších priateľov!“ Dozorca sa zatváril prinajmenšom rozpačito. O čom hovoril brat Franz?

Stalo sa to pred 64 rokmi, keď boli Joseph F. Rutherford so siedmimi spoločníkmi falošne obvinení zo sprisahania. Rutherford a Franz sa neskôr stali blízkymi priateľmi a spolupracovníkmi. Teraz, 40 rokov po Rutherfordovej smrti — keď mal brat Franz asi 90 rokov —, mal potešenie navštíviť miesto, kde bol tak dávno uväznený jeho priateľ. Bezpochyby myslel na prácu, ktorú Rutherford a jeho spoločníci vykonávali medzi týmito múrmi. Aká to bola práca?

Krátko po príchode Rutherforda a jeho spoločníkov im zástupca správcu povedal: „Dáme vám nejakú prácu. Čo viete robiť?“

„Pán správca,“ odpovedal A. H. Macmillan, jeden z tých ôsmich, „ja som v živote okrem kázania nerobil nič iné. Máte tu niečo podobné?“

„Nie, pane! Práve zato ste tu a teraz vám hovorím, že tu sa kázať nebude.“

Prešlo niekoľko týždňov. Od všetkých väzňov sa vyžadovalo, aby chodili v nedeľu na bohoslužby do kaplnky, a všetci, ktorí chceli, mohli potom zostať na nedeľnú školu. Tých osem mužov sa rozhodlo vytvoriť vlastný kurz štúdia Biblie a pri jeho vedení sa striedali. „Začali prichádzať niektorí zvedavci a prichádzali ďalší,“ povedal neskôr Rutherford. Zakrátko sa malá skupina ôsmich rozrástla na deväťdesiat ľudí!

Ako reagovali väzni na kurz štúdia Biblie? Jeden väzeň povedal: „Mám sedemdesiatdva rokov a musel som sa dostať až za väzenské mreže, aby som počul o pravde. Preto som rád, že ma poslali do väzenia.“ Iný poznamenal: „Už mi končí trest; je mi ľúto, že musím odísť... Môžete mi povedať, kde nájdem takých ľudí, ako ste vy, keď odídem?“

Títo ôsmi muži dostali v noci pred svojím prepustením dojímavý list od mladého muža, ktorý chodil do ich kurzu. Napísal: „Chcem, aby ste vedeli, že ste vo mne vzbudili túžbu byť lepším, hodnotnejším človekom, ak sa taký môže zrodiť z trosky takej nečistej a bitej životom, ako som ja... Som slabý, veľmi slabý, nikto to nevie lepšie ako ja, ale pokúsim sa, a ak to bude nutné, budem bojovať sám so sebou, aby som vypestoval zrelé ovocie zo semena, ktoré ste zasiali, tak azda pomôžem nielen sebe, ale aj ľuďom vo svojom okolí. Od človeka, ako som ja, to môže znieť čudne, ale z hĺbky, veľkej hĺbky srdca to tak myslím, každé slovo.“

Dnes po viac ako 80 rokoch Jehovovi svedkovia stále rozsievajú semená biblickej pravdy v atlantskej väznici — ako aj v mnohých ďalších väzniciach. — 1. Korinťanom 3:6, 7.