Mjanmarsko — „Zlatá krajina“

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V MJANMARSKU

„ZLATÁ KRAJINA“ leží schovaná medzi horskými pásmami, ktoré vytvárajú prirodzenú hranicu s jej ázijskými susedmi. Na juhozápade obmýva jej vyše 2000 kilometrov dlhé pobrežné pásmo Bengálsky záliv a Andamanské more. Na západe leží Bangladéš a India, na severe Čína a na východe Laos a Thajsko. Je o niečo väčšia ako Madagaskar a menšia ako severoamerický štát Texas. Ako sa volá táto krajina? Mjanmarsko, predtým Barma.

 Mjanmarsko, ranými usadlíkmi nazývané Zlatá krajina, má bohaté prírodné zdroje: ropu a plyn, meď, cín, striebro, volfrám a iné minerály, ako aj vzácne kamene, ako sú zafíry, smaragdy, rubíny a jadeity. K ďalším pokladom patria tropické dažďové pralesy s ojedinelými druhmi dreva, ako je teakové, červený santal a drevo dalbergie. Tieto lesy sú aj domovom mnohých divých zvierat — opíc, tigrov, medveďov, byvolov a slonov, a to vymenúvame iba niektoré. No skutočným pokladom Zlatej krajiny sú ľudia.

Mjanmarčania

Tradične mierni a pokojní Mjanmarčania majú dobré spôsoby a sú pohostinní. K návštevníkom sa správajú s úctou a dôstojnosťou. Deti bežne oslovujú starších mužov ujo a staršie ženy teta.

Návštevníci Mjanmarska často spomínajú hladkú pleť starších ľudí. Jednou príčinou tejto mladistvej pleti je podľa žien obľúbená svetlozlatá pleťová kozmetika — thanaka — vyrobená z limónie kyslej. Ženy trú kus konára o tvrdý ploský kameň a potom pridaním malého množstva vody vytvoria jemnú kašu, ktorou si na tvári robia umelecké vzory. Okrem toho, že thanaka má sťahujúci a chladivý účinok, chráni pleť pred drsným tropickým slnkom.

 Typickým odevom mužov i žien v Mjanmarsku je lungi, ktoré sa vyrába zošitím koncov jedného kusa látky dlhej asi dva metre, čím vznikne kruh. Žena si potom lungi navlečie, obtočí si ho okolo drieku ako sukňu a voľný koniec si zakaše za pás. Naproti tomu muž chytí oba konce a voľne si ich previaže vpredu v páse. Vkusné voľné lungi je v tropickom prostredí ideálne.

Návšteva trhovísk ukazuje, že Mjanmarčania sú veľmi talentovaní, sú majstrami v tkaní hodvábu, v ručnej výrobe šperkov a v drevorezbárstve. Teakové drevo, červený santal a ďalšie druhy dreva sa premieňajú na príťažlivé figúrky ľudí, tigrov, koní, byvolov a slonov. Dokonca aj také veci každodennej potreby, ako sú stolové dosky, izbové paravány a stoličky, zdobia zložitými rezbami. V prípade, že máte vážny záujem o kúpu, pripravte sa na zjednávanie!

Mjanmarčania vynikajú aj vo výrobe krásne zdobených lakovaných predmetov — misiek, tácní a skriniek s vrchnákom. Tieto predmety sú jedinečné pre svoje rozmanité tvary a vyryté vzory. Základná forma vzniká zo sieťoviny tkanej z jemných bambusových vlákien. (Predmety vyššej kvality sa začínajú tkaním bambusových vlákien a konského vlásia dohromady.) Túto kostru remeselník pokrýva siedmimi vrstvami laku, ktorý vyrába zmiešaním oleja z thisei, čiže zo sumachu fermežového, s najemno rozomletými a vypálenými zvieracími kosťami.

Keď lak vyschne, remeselník oceľovým rydlom vyrýva do povrchu predmetu vzor. Potom povrch trocha nafarbí a vyleští a výsledkom nie je len nádherné umelecké dielo, ale aj predmet užitočný v domácnosti.

Silný vplyv náboženstva

Asi 85 percent Mjanmarčanov tvoria budhisti; zvyšok sa hlási najmä k moslimom a kresťanom. Ako vo väčšej časti juhovýchodnej Ázie,  náboženstvo zohráva hlavnú úlohu v živote väčšiny Mjanmarčanov. Určité náboženské zvyky však môžu byť pre mnohých návštevníkov neznáme.

Napríklad budhistickí mnísi sľubujú, že sa nedotknú ženy. Preto ženy z úcty k mníchom dbajú na to, aby sa k nim nepriblížili veľmi blízko. Náboženské zvyky zasahujú aj do cestovania autobusom. Človeka zo západu môže v autobuse prekvapiť nápis: „Nepýtajte sa vodiča, kedy je očakávaný príchod.“ Vyrušujú vodičov netrpezliví cestujúci? Nie. Budhisti, ktorí tu žijú, veria, že naty (duchovia) sa pri takejto otázke rozhnevajú a môžu spôsobiť zmeškanie autobusu!

História Mjanmarska

Najranejšia história Mjanmarska je nejasná, ale zdá sa, že niekoľko kmeňových skupín sa sem prisťahovalo zo susedných krajín. Moni zjavne pomenovali túto krajinu Suvannabhumi — čo znamená „Zlatá krajina“. Tibetsko-barmský kmeň prišiel z východných Himalájí a thajský kmeň sa prisťahoval z územia dnešnej juhozápadnej Číny. Rozbrázdený terén Mjanmarska oddeľoval tieto kmene — a teda aj početné kmeňové a jazykové skupiny.

Na začiatku 19. storočia začali Briti prichádzať z novokolonizovanej Indie. Najprv sa usídlili v južnom regióne a nakoniec zabrali celú krajinu. V roku 1886 bola Barma, ako sa vtedy Mjanmarsko nazývalo, anektovaná k Britskej Indii.

Počas druhej svetovej vojny sa Barma stala centrom krutých bojov a o niekoľko mesiacov v roku 1942 japonská armáda Britov vyhnala. Potom sa budovala neslávne známa „Železnica smrti“. Táto 400-kilometrová trať sa tiahla cez nehostinnú džungľu a horský terén a spájala Thanbyuzayat v Barme s Nong Pladukom v Thajsku. Pre nedostatok kovu väčšina koľají pochádzala zo zrušených tratí v strednom Malajsku (dnes Malajzia). Malá časť projektu — stavba mosta cez rieku Kwai — dala neskôr podnet pre vznik populárneho filmu.

Železnicu budovalo s pomocou 400 slonov vyše 300 000 mužov — vojnoví zajatci a civilní obyvatelia Indie a Barmy. Desaťtisíce pri práci zahynuli. Táto železnica často rozbitá bombardérmi spojencov sa málo používala a nakoniec zostala opustená. Neskôr sa väčšina koľají vytiahla a použila inde.

Časom si toto územie opäť vybojovali Briti a v roku 1945 znova úspešne zabrali túto krajinu od Japonska. Ale britská nadvláda trvala krátko, lebo 4. januára 1948 Barma získala nezávislosť od Británie. Dňa 22. júna 1989 Organizácia Spojených národov prijala nový názov krajiny, Mjanmarsko.

Krajina zlatých hlavných miest

Mjanmarsko malo v priebehu stáročí veľa hlavných miest. Napríklad v srdci Mjanmarska leží Mandalaj, s obľubou nazývaný Zlaté mesto. Posiate stovkami pagod z rôznych období bolo toto päťstotisícové mesto posledným hlavným mestom pred britskou okupáciou. V roku 1875 kráľ Mindon preukázal Mandalaju kráľovskú poctu, keď tu postavil pre seba a svoje kráľovné veľký palác. Štyri štvorcové kilometre starého mesta sú ohradené osemmetrovými múrmi, ktoré majú pri základni šírku tri metre. Tieto múry dopĺňa vodná priekopa široká 70 metrov.

V roku 1885 poslali Briti do exilu v Indii Mindonovho nástupcu kráľa Thibawu, ale palác zanechali nedotknutý. Druhá svetová vojna však urobila svoje; palác bol úplne spálený. Nezdolní Mjanmarčania postavili vynikajúcu vernú napodobeninu paláca, ako aj majestátnych zlatočervených drevených budov na ich pôvodnom mieste. Teraz je palác otvorený pre návštevníkov.

Dvesto kilometrov dole prúdom od Mandalaja je položený Pagan. Ďalšie bývalé hlavné mesto, ktoré bolo založené v priebehu prvého tisícročia nášho letopočtu a svoju  nádheru dosiahlo v 11. storočí, ale o 200 rokov neskôr zostalo opustené. Predsa však sú medzi niekoľkými malými dedinami a okolo nich roztrúsené stovky chátrajúcich chrámov a pagod — pripomienka niekdajšej nádhery.

Dnešné hlavné mesto Yangon (do roku 1989 oficiálne známe ako Rangún) je rušné, vyše trojmiliónové mesto hemžiace sa autami, autobusmi a taxíkmi, ktoré sú na bokoch otvorené. Hoci yangonské široké bulváre so stromoradím lemujú mnohé staré budovy pripomínajúce britské koloniálne časy, k panoráme mesta dnes patria moderné výškové hotely a kancelárske budovy.

Do tejto panorámy zasadená 98-metrová pozlátená veža 2500-ročnej pagody Šve-dagon odhaľuje bohatstvo a staviteľské nadanie ľudí dávnych čias. Táto veža je údajne obložená asi 7000 diamantmi a inými vzácnymi kameňmi. Jej vrchol zdobí jeden 76-karátový diamant. Pagodu Šve-dagon, podobne ako mnohé starobylé budovy v Mjanmarsku, otriasli a silne poškodili zemetrasenia a vojny a väčšia časť z nich bola znova postavená.

Niektorí však tvrdia, že skutočnou dominantou Yangonu je zlatá pagoda Sule. Štyridsaťšesť metrov vysoká a 2000 rokov stará pagoda Sule tvorí veľký zlatý dopravný ostrovček na križovatke štyroch hlavných mestských ulíc. Pagodu obklopuje kruh obchodov.

Duchovné zlato

V roku 1914 prišli z Indie do Rangúnu dvaja Medzinárodní bádatelia Biblie (ako boli Jehovovi svedkovia v tých dňoch známi) hľadať ľudí, ktorí si cenia kvalitnejšie zlato — duchovné zlato. V rokoch 1928 až 1930 tu pricestovalo viac misionárov a do roku 1939 vznikli tri zbory s celkovým počtom 28 svedkov. Na dielo tu dohliadala indická kancelária odbočky Jehovových svedkov v Bombaji až do roku 1938. Odvtedy až do roku 1940 na dielo dohliadala austrálska kancelária odbočky. Po druhej svetovej vojne v roku 1947 bola otvorená prvá mjanmarská kancelária odbočky v Rangúne.

V januári 1978 sa kancelária odbočky presťahovala na Injaskú cestu. Trojpodlažná budova ústredia sa nazýva Mjanmarský domov Bétel. Rodina Bétel s päťdesiatimi dvoma členmi sa usilovne stará o potreby asi 3000 aktívnych svedkov v tejto krajine. V Mjanmarsku sa hovorí mnohými kmeňovými jazykmi, preto hlavnou pracovnou náplňou v odbočke je prekladanie. Usilovná práca Jehovových svedkov pridáva ďalší ‚zlatý nugget‘ k mnohému bohatstvu Zlatej krajiny.

[Mapa na strane 17]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

BANGLADÉŠ

INDIA

ČÍNA

LAOS

THAJSKO

MJANMARSKO

Mandalaj

Pagan

YANGON

BENGÁLSKY ZÁLIV

[Prameň ilustrácie]

Mountain High Maps® Copyright © 1997 Digital Wisdom, Inc.

[Obrázky na strane 17]

Zhora: Muži i ženy nosia lungi; mladý budhistický mních; „thanaka“ na tvári žien

[Obrázok na strane 18]

Kázanie na poli podzemnice olejnej

[Obrázok na strane 18]

Na miestnych trhoch sa predávajú drevorezby

[Prameň ilustrácie]

chaang.com

[Obrázok na strane 18]

Vyrezávanie vzoru do povrchu lakovanej stolovej dosky

[Obrázok na strane 18]

Krásne zdobená lakovaná miska

[Prameň ilustrácie]

chaang.com

[Obrázok na strane 20]

Mjanmarská kancelária odbočky Jehovových svedkov

[Prameň ilustrácie na strane 16]

© Jean Leo Dugast/​Panos