Pomáhala mi dôvera v Boha

ROZPRÁVA RACHEL SACKSIONIOVÁ-LEVEEOVÁ

KEĎ MA DOZORKYŇA VIACKRÁT UDRELA PO TVÁRI, LEBO SOM ODMIETLA PRACOVAŤ NA SÚČIASTKACH PRE NACISTICKÉ BOMBARDÉRY, INÁ DOZORKYŇA JEJ POVEDALA: „MOHLA BY SI PRESTAŤ. TÍ ‚BIBELFORSCHERI‘ SA ZA SVOJHO BOHA DAJÚ UBIŤ NA SMRŤ.“

STALO sa to v decembri 1944 v Beendorffe, ženskom pracovnom tábore neďaleko soľných baní v severnom Nemecku. Dovoľte, aby som vám vyrozprávala, ako som sa sem dostala a ako som dokázala prežiť záverečné mesiace druhej svetovej vojny.

Narodila som sa v roku 1908 v Amsterdame v Holandsku v židovskej rodine ako druhé z troch dievčat. Môj otec bol leštičom diamantov tak ako mnohí Židia v Amsterdame pred druhou svetovou vojnou. Zomrel, keď som mala 12 rokov, a potom k nám prišiel bývať náš starý otec. Starý otec bol oddaným Židom a dohliadal na to, aby sme boli vychovávané podľa židovských tradícií.

Kráčajúc v otcových šľapajach, naučila som sa brúsiť diamanty a v roku 1930 som sa vydala za kolegu. Mali sme dve deti — Silvaina, živého chlapca s dobrodružnou povahou, a Carry, milé, pokojné dievčatko. Žiaľ, naše manželstvo netrvalo dlho. V roku 1938, krátko po rozvode, som sa vydala za Louisa Sacksioniho, ktorý bol tiež leštičom diamantov. Vo februári 1940 sa nám narodila dcéra Johanna.

Hoci Louis bol Žid, nepraktizoval svoje náboženstvo. Preto sme už neoslavovali židovské sviatky, ktoré ma v detstve fascinovali. Veľmi mi to chýbalo, ale v srdci som ďalej verila v Boha.

Mením náboženstvo

Keď na začiatku roku 1940 Nemci začali okupovať Holandsko, prišla k nám istá žena a rozprávala mi o Biblii. Veľa som z jej rozprávania nepochopila, ale vždy, keď k nám prišla, prijala som od nej literatúru. Ale nečítala som, čo mi nechala, lebo som nechcela mať nič spoločné s Ježišom. Učili ma, že bol židovským odpadlíkom.

Jedného dňa k nám prišiel istý muž. Položila som mu otázky, ako napríklad: „Prečo Boh po hriechu Adama a Evy nestvoril iných ľudí? Prečo je toľko utrpenia? Prečo sa  ľudia navzájom nenávidia a vedú vojny?“ Ubezpečil ma, že ak budem trpezlivá, odpovie mi na otázky pomocou Biblie. Tak sme sa dohodli na štúdiu Biblie.

Stále som však odporovala predstave, že Ježiš bol Mesiášom. No neskôr, po modlitbe v súvislosti s touto vecou, som začala čítať mesiášske proroctvá v Biblii a začala som ich vnímať z celkom iného pohľadu. (Žalm 22:7, 8, 18; Izaiáš 53:1–12) Jehova mi dal porozumieť, že tie proroctvá sa splnili na Ježišovi. Manžel sa nezaujímal o to, čo sa učím, ale neprekážal mi v tom, aby som sa stala Jehovovou svedkyňou.

Ukrývam sa — ale stále kážem

Obdobie nemeckej okupácie Holandska bolo pre mňa nebezpečné. Nielen preto, že som patrila k Židom, ktorých Nemci posielali do koncentračných táborov, ale bola som aj Jehovovou svedkyňou, členkou náboženskej organizácie, ktorú sa nacisti snažili odstrániť. Bola som však naďalej aktívna a priemerne 60 hodín mesačne som trávila rozhovormi o svojej novonájdenej kresťanskej nádeji s druhými ľuďmi. — Matúš 24:14.

Raz večer v decembri 1942 manžel neprišiel z práce domov. Ako sa ukázalo, v práci ho zatkli spolu s jeho kolegami. Už som ho viac nevidela. Ostatní svedkovia mi radili, aby som sa s deťmi ukryla. Mohla som zostať u jednej kresťanskej sestry na druhej strane Amsterdamu. Keďže bolo veľmi nebezpečné, aby sme všetci štyria zostali na tej istej adrese, musela som nechať deti inde.

Často som zatknutiu ušla len o vlások. Raz večer ma istý svedok viezol na svojom bicykli do úkrytu. Ale nesvietilo mu svetlo na bicykli a dvaja holandskí policajti nás zastavili. Zasvietili mi baterkou do tváre a mohli zistiť, že som Židovka. Našťastie jednoducho povedali: „Rýchlo choďte ďalej — ale pešo.“

Zatknutá a uväznená

Keď som sa v jedno ráno v máji 1944 práve chystala do služby, zatkli ma — nie preto, že som bola svedkyňa, ale preto, že som Židovka. Vzali ma do väzenia v Amsterdame, kde som strávila desať dní. Potom ma vlakom previezli spolu s ďalšími Židmi do prechodného tábora vo Westerborku v severovýchodnej časti Holandska. Odtiaľ transportovali Židov do Nemecka.

Vo Westerborku som sa stretla so švagrom a jeho synom, ktorých tiež chytili. Bola som medzi Židmi jedinou svedkyňou a neprestajne som sa modlila k Jehovovi, aby ma podporoval. O dva dni sme so švagrom a jeho synom sedeli v dobytčom vagóne vlaku, ktorý mal dôjsť do Osvienčimu alebo do Sobibóru, čo boli tábory smrti v Poľsku. Zrazu ma vyvolali menom a vzali ma do iného vlaku — bežného osobného vlaku.

Boli v ňom moji bývalí kolegovia z obchodu s diamantmi. Asi stovku brusičov diamantov transportovali do Bergen-Belsenu v severnom Nemecku. Neskôr som sa dozvedela, že mi moje remeslo zachránilo život, lebo Židia, ktorí sa dostali do Osvienčimu a Sobibóru, zvyčajne išli priamo do plynových komôr. To sa stalo môjmu manželovi, dvom mojim deťom a ďalším príbuzným. V tom čase som však nevedela, čo sa s nimi stalo.

 V Bergen-Belsene sme my brusiči diamantov boli ubytovaní v špeciálnych barakoch. Aby chránili naše ruky na jemnú prácu, nežiadali od nás inú prácu. Bola som jediná svedkyňa v našej skupine a odvážne som ostatným židovským ženám hovorila o svojej novonájdenej viere. Považovali ma však za odpadlíčku, veľmi podobne ako v prvom storočí apoštola Pavla.

Nemala som Bibliu a túžila som po duchovnom pokrme. Istý židovský lekár v tábore jednu mal a dal mi ju na výmenu za niekoľko kúskov chleba a trochu masla. V Bergen-Belsene som strávila s touto ‚diamantovou skupinou‘ sedem mesiacov. Zaobchádzali s nami pomerne dobre, čo viedlo k negatívnym pocitom voči nám zo strany ostatných židovských väzňov. Nakoniec sa však ukázalo, že nie sú žiadne diamanty, na ktorých by sme mohli pracovať. Preto 5. decembra 1944 bolo asi 70 Židoviek transportovaných do ženského pracovného tábora v Beendorffe.

Odmietam vyrábať zbrane

V baniach pri tábore, asi 400 metrov pod zemou, mali väzenkyne pridelenú prácu na výrobe súčiastok do bombardérov. Keď som tú prácu odmietla, dostala som niekoľko silných úderov. (Izaiáš 2:4) Dozorkyňa zavrčala, aby som sa na druhý deň radšej pripravila na prácu.

Na druhý deň ráno som sa nehlásila na nástupe, zostala som v barakoch. Bola som si istá, že ma zastrelia, preto som sa modlila k Jehovovi, aby ma odmenil za vieru. Stále som si opakovala biblický žalm: „V Boha som vložil svoju dôveru. Nebudem sa báť. Čo mi môže urobiť pozemský človek?“ — Žalm 56:11.

Baraky prehľadali a vyviedli ma von. Vtedy ma dozorkyňa viackrát udrela a opýtala sa: „Kto ti to nedovoľuje pracovať?“ Zakaždým som povedala, že je to Boh. Vtedy jej druhá dozorkyňa povedala: „Mohla by si prestať. Tí Bibelforscheri * sa za svojho Boha dajú ubiť na smrť.“ Jej slová ma nesmierne posilnili.

Keďže čistenie toaliet sa dávalo za trest a bolo najhnusnejšou prácou, akú som si vedela predstaviť, ponúkla som sa, že to budem robiť. Bola som šťastná, že som tú prácu dostala, lebo som ju mohla robiť s čistým svedomím. V jedno dopoludnie prišiel veliteľ tábora, ktorého sa každý bál. Postavil sa predo mňa a povedal: „Tak ty si tá Židovka, čo nechce pracovať?“

„Vidíte, že pracujem,“ odpovedala som.

„Ale nebudeš pracovať v záujme vojny, však?“

„Nie,“ odpovedala som. „Boh si to nepraje.“

„Ale veď by si sa nezúčastnila na zabíjaní, alebo áno?“

Vysvetlila som mu, že keby som sa zúčastňovala na výrobe zbraní, konala by som proti svojmu kresťanskému svedomiu.

Vzal mi metlu a povedal: „Mohol by som ťa ňou zabiť, však?“

 „To iste,“ odpovedala som, „ale metly sa nevyrábajú na to. Zbrane áno.“

Rozprávali sme sa o tom, že Ježiš bol Žid, a o tom, že aj keď som Židovka, stala som sa Jehovovou svedkyňou. Po jeho odchode prišli ku mne ostatné väzenkyne, prekvapené, že som mala odvahu sa tak pokojne rozprávať s veliteľom tábora. Povedala som im, že to nie je vec odvahy, ale že som to dokázala preto, lebo mi Boh dáva na to silu.

Dožívam sa konca vojny

Keď sa 10. apríla 1945 vojská Spojencov priblížili k Beendorffu, museli sme stáť nastúpené na dvore takmer celý deň. Potom nás asi 150 žien natlačili do dobytčích vagónov, bez jedla či vody. Vlaky vypravili do neznámeho cieľa a celé dni sme cestovali sem a tam medzi frontovými líniami. Niektoré ženy uškrtili iné väzenkyne, aby bolo vo vagónoch viac miesta, čo u mnohých žien viedlo k duševnému zrúteniu. Mne pomáhala vytrvať dôvera, že Jehova sa o mňa postará.

Jedného dňa náš vlak zastal pri mužskom tábore a dovolili nám vystúpiť. Niektoré z nás dostali vedrá, aby z tábora priniesli vodu. Keď som sa dostala ku kohútiku, najprv som sa poriadne napila a potom som naplnila vedro. Keď som sa vrátila, ženy sa na mňa vrhli ako divé zvieratá. Všetku vodu z vedra vyliali. Príslušníci SS (členovia Hitlerovej elitnej stráže) tam len stáli a smiali sa. O jedenásť dní sme skončili v Eidelstedte, tábore na predmestí Hamburgu. Následkom drsných podmienok počas cesty zomrela asi polovica žien z našej skupiny.

Jedného dňa som v Eidelstedte čítala niekoľkým ženám z Biblie. Zrazu pri okne zastal veliteľ tábora. Veľmi nás to vyľakalo, lebo Biblia bola v tábore zakázaná. Veliteľ vošiel dnu, vzal Bibliu a povedal: „Tak toto je Biblia, čo?“ Na moju veľkú úľavu mi ju vrátil a povedal: „Ak niektorá z tých žien zomrie, potom z nej budeš musieť niečo prečítať nahlas.“

Opäť v spojení so svedkami

Po našom oslobodení, čo bolo o 14 dní nato, nás Červený kríž previezol do jednej školy pri Malmö vo Švédsku. Tu sme boli nakrátko v karanténe. Poprosila som jednu ošetrovateľku, aby dala Jehovovým svedkom vedieť, že som v útulku pre utečencov. O niekoľko dní ma istá žena vyvolala menom. Keď som jej povedala, že som svedkyňa,  začala vzlykať. Aj ona bola svedkyňa! Keď sa upokojila, povedala mi, že svedkovia vo Švédsku sa stále modlili za svojich kresťanských bratov a sestry v nacistických koncentračných táboroch.

Od toho dňa mi sestra každý deň nosila kávu a niečo sladké. Po odchode z útulku pre utečencov ma previezli na jedno miesto pri Göteborgu. Tu pre mňa svedkovia zorganizovali štedré popoludňajšie posedenie. Hoci som im nerozumela, veľmi ma potešilo, že môžem byť opäť medzi svojimi bratmi a sestrami.

Ešte v Göteborgu som dostala od jedného svedka z Amsterdamu list, v ktorom písal, že moje deti Silvaina a Carry a všetkých mojich príbuzných vzali a nikdy sa nevrátili. Prežila len moja dcéra Johanna a moja najmladšia sestra. Nedávno som videla mená môjho syna a dcéry v zozname Židov, ktorí boli usmrtení v plynových komorách v Osvienčime a v Sobibóre.

Povojnová činnosť

Hneď ako som sa vrátila do Amsterdamu a našla Johannu, ktorá mala vtedy päť rokov, som začala znova slúžiť. Niekedy som stretla ľudí, ktorí boli členmi NSB, Holandského národnosocialistického hnutia, politickej strany, ktorá spolupracovala s Nemcami. Pomáhali pri zmasakrovaní takmer celej mojej rodiny. Musela som potlačiť negatívne pocity, aby som sa s nimi podelila o dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Neprestajne som myslela na to, že Jehova vidí srdce a koniec koncov on súdi, nie ja. A bola som za to bohato požehnaná!

Začala som biblické štúdium so ženou, ktorej manžel bol vo väzení za spoluprácu s nacistami. Keď som išla po schodoch k ich domu, počula som, ako susedia hovoria: „Pozri! Tá Židovka ide znova k tým ľuďom z NSB.“ Ale táto žena sa napriek odporu zo strany svojho antisemitsky zameraného uväzneného manžela stala Jehovovou svedkyňou a takisto aj jej tri dcéry.

Na moju radosť moja dcéra Johanna neskôr oddala svoj život Jehovovi. Presťahovali sme sa tam, kde bola väčšia potreba hlásateľov Kráľovstva. Tešili sme sa z mnohých duchovných požehnaní. Dnes žijem v malom meste na juhu Holandska, kde sa zúčastňujem na kazateľskom diele spolu so zborom tak často, ako len môžem. Keď sa ohliadnem späť, môžem povedať, že Jehova ma nikdy neopustil. Vždy som cítila, že Jehova a jeho milovaný Syn Ježiš sú so mnou, dokonca aj v tých najhorších časoch.

Vo vojne som prišla o manžela, dve deti a väčšinu príbuzných. Ale dúfam, že čoskoro sa s nimi všetkými znova stretnem v Božom novom svete. Keď som sama a premýšľam o tom, čo som prežila, s radosťou a vďačnosťou uvažujem o žalmistových slovách: „Jehovov anjel táborí okolo tých, ktorí sa ho boja, a oslobodzuje ich.“ — Žalm 34:7.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 20]

Židia odvádzaní do Nemecka z tábora vo Westerborku

[Prameň ilustrácie]

Herinneringscentrum kamp Westerbork

[Obrázok na strane 21]

S deťmi Carry a Silvainom, ktoré zahynuli počas holokaustu

[Obrázok na strane 22]

Pobyt v karanténe vo Švédsku

[Obrázok na strane 22]

Dočasná identifikačná karta na cestu do vlasti

[Obrázok na strane 23]

Dnes s dcérou Johannou