Pomoc a súcit z mnohých strán

DOBROVOĽNÍCI prišli i z iných častí Spojených štátov, ako aj z iných krajín. Jedným z týchto dobrovoľníkov bol Tom (na obrázku hore), 29-ročný požiarnik z Ottawy v Kanade. Pre Prebuďte sa! povedal: „Videl som tie udalosti v televízii a chcel som poskytnúť morálnu podporu svojim kolegom, požiarnikom v New Yorku. Pricestoval som v piatok a v sobotu som išiel priamo na miesto tragédie ponúknuť pomoc. Zaradili ma do skupiny, ktorá odstraňovala trosky vedro po vedre.

Pomaly sme preberali trosky, lopatu po lopate, a hľadali sme predmety, ktoré by mohli byť vodidlom pri identifikácii zavalených požiarnikov. Našiel som Halliganovu páku, ktorá sa používa na otváranie zamknutých dverí, ako aj hadicové spojky. Bola to úmorná robota. S približne 50 dobrovoľníkmi trvalo naloženie jedného vyklápacieho auta dve hodiny.

V pondelok 17. septembra sme vytiahli telá niekoľkých požiarnikov, ktorí vstúpili do budovy v predchádzajúci utorok. Nikdy na tú scénu nezabudnem — všetci záchranári prestali pracovať, zložili si prilby a stáli — z úcty pred našimi kolegami, ktorých zavalilo.

Keď som pozoroval dianie na mieste tragédie, náhle som si uvedomil, aký je dnes život pominuteľný. Podnietilo ma to uvažovať o mojom živote, o mojej práci a rodine. Bez ohľadu na riziká je moja práca veľmi uspokojujúca — môžem pomáhať ľuďom a dokonca zachraňovať životy.“

Svedkovia ponúkajú praktickú pomoc

Prvé dva dni po katastrofe vyhľadalo útočisko vo svetovom ústredí Jehovových svedkov asi 70 ľudí. Niektorým, ktorí prišli o hotelovú izbu a batožinu, svedkovia poskytli ubytovanie a náhradné oblečenie. Dostali najesť. A čo je zrejme ešte dôležitejšie, emocionálne ich posilňovali skúsení kresťanskí starší.

Jehovovi svedkovia poslali zariadenia a materiál potrebný pre záchranárske tímy, ktoré pracovali na mieste katastrofy. Požiarnemu zboru dali k dispozícii aj dopravné prostriedky, aby sa požiarnici mohli dopraviť na miesto záchranných prác. Ricardo (vpravo hore), 39-ročný svedok, ktorého prácou je odvoz odpadkov, spolupracoval so stovkami ďalších na odpratávaní trosiek. Každý deň ich odstránili tony. Pre Prebuďte sa! povedal: „Boli to veľmi stresujúce scény, najmä pre požiarnikov, ktorí hľadali  svojich stratených kamarátov. Videl som, ako vyťahujú jedného živého požiarnika. Iného požiarnika zabilo padajúce telo. Mnohí požiarnici plakali. Nevydržal som to a rozplakal som sa tiež. V ten deň nikto nemal viac odvahy ako oni.“

„Čas a nepredvídaná udalosť“

Pri tejto tragédii zahynuli tisíce ľudí. Medzi nimi je najmenej 14 svedkov, ktorí sa vtedy nachádzali na mieste tragédie alebo v jej okolí. Joyce Cummingsová, 65-ročná svedkyňa pôvodom z Trinidadu, bola objednaná k zubnému lekárovi neďaleko Svetového obchodného centra. Žiaľ, bolo to práve v čase katastrofy. Nadýchala sa splodín, takže musela byť prevezená do blízkej nemocnice. Nedokázali jej však pomôcť. Jej prípad je len jedným z mnohých prípadov ľudí, ktorých postihol „čas a nepredvídaná udalosť“. (Kazateľ 9:11) Táto žena bola známa ako veľmi horlivá evanjelistka.

Calvin Dawson (pozri rámček) pracoval v maklérskej firme na 84. podlaží južnej veže WTC. Bol vo svojej kancelárii a videl priamo na severnú vežu ihneď po tom, čo do nej narazilo lietadlo. Jeho zamestnávateľ, ktorý bol vtedy mimo kancelárie, mu zatelefonoval, aby zistil, čo sa stalo. Povedal: „Calvin sa mi pokúšal vysvetliť, čo vidí. Povedal: ‚Ľudia vyskakujú von!‘ Povedal som mu, aby odtiaľ odišiel a zavolal aj ostatných z kancelárie.“ Calvinovi sa však nepodarilo vyjsť von. Jeho zamestnávateľ ďalej povedal: „Calvin bol úžasný človek a všetci sme si ho vážili, dokonca i tí z nás, ktorí nie sú duchovne zameraní. Obdivovali sme jeho zbožnosť a ľudskosť.“

Ďalšou obeťou spomedzi svedkov bol James Amato (vpravo dole na náprotivnej strane), otec štyroch detí a jeden z kapitánov požiarneho zboru v New Yorku. Tí, ktorí ho poznali, povedali, že bol taký odvážny, že „by  išiel do horiacej budovy, aj keby ľudia z nej utekali“. Jamesa povýšili na veliteľa práporu in memoriam.

Ďalším svedkom a zároveň požiarnikom so sedemročnými skúsenosťami bol George DiPasquale. S manželkou Melissou mali dvojročnú dcéru Georgiu Rose. Bol starším v jednom zo zborov Jehovových svedkov na Staten Islande. Keď sa zrútila južná veža, bol na jej desiatom podlaží. Aj on zaplatil životom, keď sa snažil zachrániť život druhých.

To sú len dvaja zo stoviek požiarnikov, policajtov a záchranárov, ktorí prišli o život, keď sa udatne snažili zachraňovať ľudí. Hrdinstvo týchto záchranárov sa ani nedá dostatočne zdôrazniť. Starosta New Yorku Rudolph Guiliani neskôr skupine požiarnikov, ktorých povýšili, povedal: „Vaša ochota ísť smelo vpred za tých najťažších okolností je pre nás inšpiráciou... A niet... lepšieho príkladu odvahy, ako je príklad požiarneho zboru mesta New York.“

Služba útechy

V dňoch po tragédii sa asi 900 000 Jehovových svedkov v Spojených štátoch odhodlane usilovalo poskytovať útechu trúchliacim v celej krajine. Láska k blížnym ich podnecovala utešovať smútiacich. (Matúš 22:39) Vo svojej službe sa snažili poukazovať na jedinú nádej skľúčeného ľudstva. — 2. Petra 3:13.

Svedkovia pristupovali k ľuďom so súcitom. Ich pohnútkou bolo poskytnúť útechu z Písiem a napodobňovať príklad Krista, ktorý povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa lopotíte a ste preťažení, a ja vás občerstvím. Vezmite na seba moje jarmo a staňte sa mojimi učeníkmi, lebo ja som miernej povahy a pokorného srdca, a nájdete občerstvenie pre svoje duše. Lebo moje jarmo je jemné a môj náklad je ľahký.“ — Matúš 11:28–30.

Skupiny starších z miestnych manhattanských zborov Jehovových svedkov dostali povolenie na vstup do oblasti katastrofy, aby sa tu porozprávali so záchranármi a utešili ich. Reakcia bola veľmi priaznivá. Títo služobníci sa vyjadrili: „Tí muži mali v očiach slzy, keď sme im čítali biblické verše.“ Záchranári oddychovali na jednej lodi v prístave. „Muži so sklonenou hlavou tam vyzerali veľmi zúfale. Jednoducho sa nedokázali vyrovnať s tým, čo videli. Sadli sme si k nim a čítali sme im verše z Biblie. Veľmi nám ďakovali za to, že sme prišli, a povedali, že takú útechu naozaj potrebovali.“

Ľudia, ktorí boli oslovení po tragédii, často chceli niečo na čítanie, a preto bezplatne dostali tisícky brožúr. Niektoré z nich boli Keď vám zomrie niekto milovaný, Bude niekedy svet bez vojen? a Skutočne sa Boh o nás stará? Zvláštna pozornosť bola venovaná aj úvodným článkom v dvoch číslach Prebuďte sa!: „Nová tvár terorizmu“ ​(22. mája 2001) a „Ako zvládnuť posttraumatický stres“ ​(22. augusta 2001). V mnohých prípadoch svedkovia vysvetľovali biblickú nádej na vzkriesenie. (Ján 5:28, 29; Skutky 24:15) Toto utešujúce posolstvo sa pravdepodobne dostalo k miliónom ľudí.

Podnet na zamyslenie

Tragédie ako táto v New Yorku by nás všetkých mali viesť k zamysleniu nad tým, ako nakladáme so svojím životom. Žijeme len pre sebecké ciele, alebo sa snažíme prispieť k šťastiu druhých? Prorok Micheáš položil otázku: „Čo od teba Jehova vyžaduje, než aby si uplatňoval právo a miloval láskavosť a bol skromný, keď chodíš so svojím Bohom?“ ​(Micheáš 6:8) Skromnosť by nás mala pobádať, aby sme siahli po Božom Slove, kde môžeme nájsť pravú nádej pre mŕtvych a zistiť, čo Boh čoskoro urobí, aby na tejto zemi obnovil rajské podmienky. Ak si prajete dozvedieť sa o biblických sľuboch viac, nabádame vás, aby ste sa skontaktovali s Jehovovými svedkami vo svojom okolí. — Izaiáš 65:17, 21–25; Zjavenie 21:1–4.

[Rámček/obrázky na strane 11]

TATIANINA MODLITBA

Lena, vdova po Calvinovi Dawsonovi, povedala v rozhovore pre Prebuďte sa! o modlitbe, ktorú vyslovila jej sedemročná dcéra niekoľko dní po tom, čo sa dozvedela, že jej otec sa už nevráti domov. Lena vyslovila modlitbu a Tatiana sa opýtala: „Mami, môžem sa teraz pomodliť ja?“ Matka súhlasila. Tatiana sa modlila: „Jehova, náš nebeský Otec, chceme ti poďakovať za toto jedlo a za tento deň života. A chceme ťa poprosiť, aby si mne i mamičke dal svojho ducha, aby sme boli silné. A chceme ťa poprosiť, aby si dal svojho ducha ockovi, aby bol silný, keď sa vráti. A keď sa vráti, aby bol milý, silný, šťastný a zdravý a aby sme sa s ním znova stretli. V mene Ježiša... a nezabudni posilniť mamičku. Amen.“

Lena si nebola celkom istá, či Tatiana pochopila, čo sa stalo, a preto povedala: „Tiana, bolo to krásne. Ale, zlatko, vieš, že ocko sa už nevráti?“ Na Tatianinej tvári prebleskol výraz zdesenia. „Nevráti?“ spýtala sa. „Nie, nevráti,“ odpovedala matka. „Myslela som si, že som ti to už povedala. Myslela som si, že si pochopila, že ocko sa už nevráti.“ Tatiana povedala: „Ale veď si mi vždy hovorila, že v novom svete sa vráti!“ Lena si konečne uvedomila, čo má jej dcéra na mysli, a povedala: „Prepáč, Tatiana. Nesprávne som ťa pochopila. Myslela som si, že čakáš, že ocko sa vráti zajtra.“ Lena poznamenala: „Bolo pre mňa príjemné vidieť, že nový svet je pre ňu taký skutočný.“