Vzrušujúca návšteva Národného parku Olympic

KEĎŽE som vyrastal v blízkosti pôvodného vrchu Olymp v južnej Európe, bol som, prirodzene, zvedavý na pôsobivé rysy polostrova s podobným menom, vzdialeného tisícky kilometrov, ktorý vybieha z okraja Severnej Ameriky do Tichého oceánu. Zmienka môjho priateľa o dažďových pralesoch v tejto odľahlej oblasti — 8000 kilometrov na severozápad od amazonského dažďového pralesa — stačila na to, aby ma pritiahla sem, do Národného parku Olympic.

Z krátkeho výskumu pred mojou návštevou som zistil, že tento park s rozlohou 350 000 hektárov — rozprestierajúci sa v severozápadnej časti Spojených štátov v štáte Washington — je udivujúcim zoskupením prírodných krás. V tichomorskej hmle, ktorá zahaľuje pobrežné pásmo i hornú hranicu lesa, nájdete obrovské stromy, rozoklané pobrežné útesy a podnebie, ktoré patrí k najvlhkejším na zemi. V parku sú vysoké vrchy so snehovými čiapkami a pomaly sa pohybujúcimi ľadovcami, ako aj dažďový prales, rovnako tajuplný a tmavý ako ktorýkoľvek z pralesov v amazonskej oblasti.

V roku 1788 istý anglický kapitán dal najvyššiemu vrchu — ktorý sa dvíha do výšky temer 2500 metrov — názov Olymp podľa bájneho domova mýtických bohov Grécka. Aby sa zachovala tunajšia nedotknutá príroda, v roku 1938 tu bol zriadený Národný park Olympic.

Dažďové pralesy v Severnej Amerike?

V jedno príjemné jesenné ráno čakal na mňa a na moju manželku v administratívnom centre parku v Port Angeles miestny obyvateľ Mike, ktorý pracuje ako sprievodca. Tento vysoký chlap s mohutnou hruďou hrdo ukazuje návštevníkom, ako sme my, poklady tunajšieho dažďového pralesa. S očividným zanietením rozpráva: „Dažďové pralesy sú možno najvýnimočnejším fenoménom Olympicu. Tento výraz sa zvyčajne vzťahuje na lesy tropickej oblasti. Tunajšie lesy patria rozlohou k menším dažďovým pralesom mierneho pásma.“ Keď Mika žiadam o vysvetlenie, pohotovo uvádza štatistiku: Pralesy sú zvlažované nezvyčajne výdatnými zrážkami na západných svahoch pohoria Olympic Mountains, v rozsahu približne od 2000 milimetrov ročne na pobreží až po 4000 milimetrov alebo aj viac pozdĺž riečnych údolí na úpätí vrchov. Väčšina dažďových pralesov sa nachádza v údoliach troch riek: Hoh, Queets a Quinault.

Naše kroky tlmí asi polmetrová vrstva humusu na pôde pralesa. Hustý porast stromov zadržiava vietor; dokonca aj dážď, ktorý tu tak často padá, preniká nadol už len ako zelený opar. Slnko k nám presvitá len v podobe malých políčok rozptýleného svetla. Aj tá najtichšia vtáčia pieseň sa zdá hlasná a jeleň, ktorý náhodou prebehne okolo, sa javí len ako hnedý tieň medzi kmeňmi stromov obrastenými machom.

Kde stromy rastú na iných stromoch

Keďže povrchová vrstva pôdy je tu taká hustá, semená majú len zriedka šancu vyrásť. Preto väčšina najmohutnejších stromov v pralese vyrástla na iných kmeňoch. Padnuté, rozkladajúce sa stromy sa stávajú úrodnou pôdou pre semená, ktoré na ne spadnú. Nie je neobvyklé vidieť niekoľko veľkých stromov rastúcich v jednej línii na obrovskom spadnutom strome a viacero takýchto porastených kmeňov na jednom mieste je vysvetlením, prečo sa príležitostne  vyskytujú rady stromov — ako keby ich niekto starostlivo vysadil do riadkov.

Ako prichádzame na koniec roviny a vystupujeme vyššie do hôr Olympic Mountains, les sa mení a medzi stromami začína prevládať jedľa purpurová, ktorá dosahuje rekordné výšky, a jedľa Abies bifolia. Vrch Olymp má na svojich svahoch sedem ľadovcov s hrúbkou miestami i 300 metrov a v celom tomto pohorí sa ich nachádza vyše 50.

Rozoklané vrcholce a hrebene pokryté ľadovcami

Museli sme si doplniť kalórie, ktoré sme počas tejto namáhavej túry spálili. Nasledujúci deň sme teda začali výdatnými raňajkami v malej reštaurácii v Port Angeles. Arlene, našu milú čašníčku, nadchýna v tejto oblasti ani nie tak dážď, ako skôr sneh. Trvala na tom, že ak nevystúpime vyššie k východným zasneženým svahom parku, neuvidíme z krásy Olympic Mountains nič.

Vydali sme sa teda cestou na východ od Port Angeles k parku Deer a onedlho sme sa ocitli na zväčša strmej poľnej ceste s viacerými ostrými zákrutami. Boli sme však odmenení nádherným výhľadom na sever i na juh, cez prieliv Juan de Fuca na ostrov Vancouver a na srdce vznešených ľadových Olympic Mountains. Na vysokohorských lúkach sme videli mnoho jeleňov a niekoľko vzácnych rastlín, ktoré nerastú nikde inde na zemi, vrátane zvončeka Campanula piperi a fialky Viola fletti.

Neskôr sme dorazili k horskému hrebeňu Hurricane. Hneď je jasné, prečo je cesta, ktorá k nemu vedie, takou obľúbenou horskou cestou v parku. Je to dobrá cesta, ktorá sa začína neďaleko administratívneho centra parku a končí sa v nadmorskej výške 1755 metrov na kvitnúcich lúkach priamo na okraji Olympic Mountains. Odtiaľ sa pohorie tiahne ďaleko na juh s radom zasnežených vrcholov, ktorého údolia vypĺňajú ľadovce. Zatiaľ čo sme uprene pozorovali panorámu, ktorá sa nám naskytla, zo západu sa prihnali oblaky.

Ako sneh mizne z lúk, rozkvitajú prvé kvietky kandíka Erythronium montanum a nasledujúce tri mesiace sa tu postupne objavujú mnohé pestrofarebné kvety. V tomto nádhernom horskom prostredí môžete pozorovať pasúce sa jelene a občas i kamzíky beláky, ktoré sa pohybujú po strmých svahoch nad cestou.

Silný príboj Tichého oceánu

K najlepším plážam Olympicu sa nedostanete dopravným prostriedkom, ale len pešo. Z mestečka Forks na východe sme sa cez lesy dostali k plážam s prílivovými jazierkami, ktoré sú bohaté na nekonečne fascinujúci podmorský  život. Za mysom Teahwhit sme prišli k Giants Graveyard (Obriemu cintorínu), neusporiadanej skupine rôzne zakrivených skalných útvarov pri brehu, na ktorých sa trieštia obrovské tichomorské vlny a menia sa na penu. Pre stály nápor nárazového vetra, ktorý vanie od oceánu, sú stromy pozdĺž pobrežia sklonené takmer do vodorovnej polohy. Keď sme zišli na toto veterné pobrežie, kráčali sme popri nádherne tvarovaných kusoch naplaveného dreva a jemne vyhladených kameňoch.

Prehliadka Národného parku Olympic bola pre nás zážitkom najmä pre tunajšiu nedotknutú prírodu a preto, že čas tu nehrá rolu. Tento park nás naplnil bázňou pred Stvoriteľom, „v ktorého rukách sú najvnútornejšie hlbiny zeme a [ktorému] patria štíty hôr; ktorému patrí more, ktoré sám urobil, a ktorého ruky utvorili suchú zem“. (Žalm 95:4, 5) — Poslané.

[Rámček na strane 25]

Prečo toľko zrážok?

Keď mraky plné vlahy, ktoré k pevnine ženie teplý tichomorský pobrežný prúd, narážajú na vysokú bariéru v podobe Olympic Mountains, stúpajú do výšky. Ako stúpajú, ochladzujú sa, pričom vlaha v nich sa zráža a padá vo forme prudkého dažďa alebo snehu. Preto na západnej strane tohto pohoria je až 3500 milimetrov zrážok za rok. Na samotnom vrchu Olymp spadne približne 5000 milimetrov zrážok ročne, a to zväčša vo forme snehu. Východná strana vrchu však leží v takzvanom zrážkovom tieni, a preto je tu pomerne suché podnebie.

[Mapa na strane 22]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

TICHÝ OCEÁN

KANADA

USA

NÁRODNÝ PARK OLYMPIC

 [Obrázky na strane 23]

Vrch Olymp pokrytý ľadovcami sa zvažuje do dažďového pralesa Hoh

[Obrázok na strane 23]

Jazero Home v hornej časti údolia rieky Dungeness

[Obrázky na strane 24]

Na vysokohorských lúkach je mnoho jeleňov a vzácnych rastlín, ako je napríklad fialka „Viola fletti“

[Obrázok na stranách 24, 25]

Pláž Kalaloch na pobreží Tichého oceánu

[Obrázok na strane 25]

Vodopády Sol Duc

[Obrázok na strane 25]

Naplavené drevo na pláži Rialto