Náboženské prenasledovanie v Gruzínsku — ako dlho ešte potrvá?

GRUZÍNSKO JE KRAJINA mnohých prírodných krás, ktorá sa rozkladá od pobrežia Čierneho mora s príjemným podnebím až po studené pohorie Kaukazu. Tento hornatý kraj na rozhraní Európy a Ázie skrášľujú hlboké lesy, prudké bystriny a údolia s bujnou vegetáciou. Tbilisi, hlavné mesto Gruzínska, je rušné mesto, kde sú moderné budovy i dávnoveké architektonické pamiatky. Ale tým najcennejším je gruzínsky ľud, známy silnými rodinnými putami a vrúcnosťou a pohostinnosťou.

Gruzínsky ľud zažíval počas celej svojej histórie útlak. Krajina zažila vpády Rimanov, Peržanov, Byzantíncov, Arabov, Turkov, Mongolov, Rusov a ďalších. Podľa jedného sčítania bolo Tbilisi 29-krát zničené! * Napriek tomu si Gruzínci udržali nielen lásku k životu, umeniu, piesňam a tancu, ale aj povesť tolerantnej spoločnosti.

Žiaľ, teraz to už nemožno povedať o všetkých ľuďoch v Gruzínsku. Posledné dva roky malá skupina Gruzíncov poškodzuje povesť krajiny útokmi na stovky spoluobčanov. Davy zúrivých útočníkov bijú nevinných mužov, ženy a deti, ako aj starších a telesne postihnutých ľudí. Palicami s klincami a železnými tyčami spôsobujú obetiam na tele pomliaždeniny, na tvári tržné rany a na koži na hlave otvorené rany. Prečo niekto tak brutálne bije neškodných gruzínskych občanov? Lebo sú Jehovovými svedkami — kresťanskou komunitou, ktorá je v Gruzínsku dlhšie, ako je väčšina týchto útočníkov na svete.

 Od obviňovania k útokom

Hoci v Gruzínsku je zaručená sloboda náboženstva, často tu dochádza ku konfiškácii literatúry Jehovových svedkov. V apríli 1999 colníci vyhlásili, že literatúru možno uvoľniť iba s povolením patriarchu, hlavy gruzínskej pravoslávnej cirkvi. * O mesiac sa pravoslávna cirkev spomínala opäť — tentoraz na oblastnom súde Gruzínska v Isani-Samgori. Tam Guram Šaradze, poslanec parlamentu a vodca politického hnutia „Gruzínsko nadovšetko!“, podal žalobu v snahe zrušiť právnické osoby využívané Jehovovými svedkami. Obvinil svedkov, že sú protištátne zameraní a nebezpeční. Kto stál za Šaradzeho tvrdením? K žalobe bol pripojený list tajomníka katolika a patriachu celého Gruzínska.

Dňa 20. mája 1999 Gruzínsko prijalo Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čím sa zaviazalo dodržiavať články tohto dohovoru. V článku 10 sa uvádza: „Každý má právo na slobodu prejavu. K tomuto právu patrí sloboda prechovávať názory a prijímať a rozširovať informácie a myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.“ Zastavilo toto právo ľudí, ktorí odporujú svedkom, aby nepokračovali v snahe zakázať náboženskú literatúru? Vôbec nie!

Dňa 21. júna 1999 Kancelária patriarchu celého Gruzínska poslala náčelníkovi colnej inšpekcie list, v ktorom vyjadrila, že trvá na tom, že „rozširovanie cudzej náboženskej literatúry treba zakázať“. Okrem toho oficiálny hovorca gruzínskej pravoslávnej cirkvi Giorgi Andriadze vyhlásil, že Jehovovi svedkovia sú nebezpeční a treba ich zakázať. Tieto verejné obvinenia si našli svojich poslucháčov. Náboženskí fanatici, ktorí v minulosti pálili literatúru Jehovových svedkov, teraz pociťovali istotu, že sami môžu útočiť na svedkov a pritom sa vyhnúť trestu. V nedeľu 17. októbra 1999 podnikli ďalší útok.

Vláda ulice zostáva nepotrestaná

V tú nedeľu bolo v Tbilisi na náboženskom zhromaždení asi 120 Jehovových svedkov — mužov, žien a detí. Zrazu na miesto zhromaždenia vtrhol bývalý pravoslávny kňaz Vasili Mkalavišvili a 200 jeho stúpencov. * Obkľúčili svedkov a bili ich drevenými palicami a železnými krížmi. Štyria útočníci chytili jedného svedka za ruky a za krk. Prudko mu sklonili hlavu a začali mu holiť hlavu, pričom dav sa škodoradostne tešil z jeho poníženia. Keď besniaci dav konečne odišiel, 16 svedkov potrebovalo nemocničné ošetrenie. Jeden muž mal zlomené tri rebrá. Ďalšia zo svedkov, 40-ročná Phati, neskôr spomínala: „Začali na mňa kričať a jeden z nich ma celou silou bil. Bil ma do tváre, do očí. Snažila som sa kryť si tvár rukami. Po prstoch mi tiekla krv.“ Keď ten surovec prestal, Phati nevidela na ľavé oko. Následkom útoku má oko dodnes poškodené.

Tento hanebný útok, odvysielaný v televízii, podnietil prezidenta Eduarda Ševardnadzeho, aby prehovoril. Na druhý deň vyhlásil: „Odsudzujem túto udalosť a som  presvedčený, že orgány dohliadajúce na dodržiavanie zákonov by mali začať trestné konanie.“ Z videozáznamu bola jasná totožnosť vodcu davu i ďalších útočníkov, a tak ich odsúdenie malo byť vcelku jednoduché. Jednako po dvoch rokoch nebol odsúdený žiaden z útočníkov.

Posmelení beztrestnosťou

Nie div, že nečinnosť orgánov — svetských i cirkevných — si útočníci vysvetlili tak, že násilie sa bude tolerovať. Posilnení touto beztrestnosťou, vyčíňali ešte viac, a to tak, že Jehovových svedkov okrádali, bili a kopali — v súkromných domoch, na uliciach a na miestach uctievania. Od októbra 1999 do augusta 2001 bolo zdokumentovaných vyše 80 útokov na Jehovových svedkov, pri ktorých bolo postihnutých viac ako 1000 ľudí. Napriek tomu 9. februára 2001 prokurátor mesta Tbilisi povedal reportérom, že vyšetrovanie prípadu Vasiliho Mkalavišviliho „ešte prebieha“. Žiaľ, v čase písania tohto článku gruzínske orgány ešte stále umožňovali odporcom Jehovových svedkov páchať zločiny motivované nenávisťou. — Pozri rámček „Vláda ulice pokračuje“.

Čo robí polícia? Zo správ v novinách a z videozáznamov vidno, že polícia útoky nielen pripúšťala, ale sa na nich aj zúčastňovala! Napríklad 8. septembra 2000 skupina policajtov vyzbrojená palicami prerušila pokojný zjazd 700 Jehovových svedkov v meste Zugdidi. Očití svedkovia uviedli, že maskovaní policajti si „prekliesnili cestu skazy“, pričom zbili viac ako 50 svedkov. Majiteľ miesta konania  zjazdu pri spomienke na to, aký zdesený výraz mali deti na tvári, keď im nad hlavou vybuchovali slepé protitankové granáty, povedal: „Trhalo mi to srdce.“ Policajti sa prehnali týmto miestom a podpálili ho. No do dnešného dňa neboli potrestaní.

Keďže tento hanebný incident nie je výnimočný (pozri rámček „Spoluúčasť polície“), 7. mája 2001 Výbor OSN proti mučeniu oprávnene vyjadril znepokojenie nad tým, že „pokračuje mučenie a iné kruté, neľudské či ponižujúce zaobchádzanie a trestanie v Gruzínsku, ktorého sa dopúšťajú zamestnanci štátnych orgánov, ktoré majú dohliadať na dodržiavanie zákonov; nad tým, že ani naďalej nie je v jednotlivých prípadoch zabezpečené rýchle, nestranné a úplné vyšetrenie početných obvinení z mučenia“. * Ani jedna z viac ako 400 sťažností, ktoré na príslušníkov polície podali Jehovovi svedkovia, neviedla k odsúdeniu známych útočníkov! Gruzínska verejná obhajkyňa, čiže ombudsman, ktorého volí parlament, preto povedala: „Ľudské práva porušujú práve tí ľudia, ktorých už charakter zamestnania zaväzuje tieto práva chrániť. Ľudské práva sú pre nich len kusom papiera.“

Zmätok vyvolaný rozhodnutím Najvyššieho súdu

Akoby protizákonné útoky davu a polície nestačili, Najvyšší súd Gruzínska nedávno vydal rozhodnutie, ktoré spôsobilo  zmätok v tom, aké práva majú Jehovovi svedkovia.

Zamyslime sa nad niekoľkými informáciami o pozadí tohto rozhodnutia. Politik Guram Šaradze podal žalobu v snahe zrušiť právnické osoby Jehovových svedkov. Dňa 29. februára 2000 bola jeho žaloba zamietnutá. Šaradze sa však odvolal a vyhral. Nato sa Jehovovi svedkovia odvolali na Najvyšší súd. Dňa 22. februára 2001 Najvyšší súd na základe právnických formalít rozhodol v neprospech svedkov. Argumentoval tým, že Ústava výslovne uvádza, že náboženstvá majú byť zaregistrované v súlade s verejným právom podľa ešte neexistujúceho zákona, ktorý má podrobne rozpracúvať registráciu náboženských spoločností. Súd dospel k záveru, že keď tento zákon chýba, Jehovovi svedkovia sa nemôžu zaregistrovať nijakou alternatívnou formou registrácie. Ale v Gruzínsku je právne zaregistrovaných ďalších asi 15 spoločností podporujúcich náboženskú činnosť.

 V jednom televíznom interview gruzínsky minister spravodlivosti Micheil Saakašvili v reakcii na rozhodnutie Najvyššieho súdu povedal: „Z právneho hľadiska je toto rozhodnutie veľmi problematické. Myslím si, že to nie je najúspešnejšia kapitola v dejinách Najvyššieho súdu.“ Zurab Adeišvili, zastupujúci predseda právneho výboru gruzínskeho parlamentu, povedal pre Kestonskú spravodajskú agentúru, že ho toto rozhodnutie „veľmi znepokojilo“, lebo „povzbudzuje extrémistické sily v našej [gruzínskej pravoslávnej] cirkvi utláčať menšinové skupiny“. Žiaľ, ako sa ukázalo, Adeišviliho znepokojenie bolo oprávnené. Niekoľko dní po vynesení rozhodnutia sa opäť začalo páchať násilie na Jehovových svedkoch. V roku 2001 zaútočil dav, polícia a pravoslávni kňazi na svedkov 27. februára, 5. marca, 6. marca, 27. marca, 1. apríla, 7. apríla, 29. apríla, 30. apríla, 7. mája, 20. mája, 8. júna, 17. júna, 11. júla, 12. augusta, 28. septembra a 30. septembra. A týchto prípadov pribúda.

Uprostred tejto novej vlny prenasledovania podnikol Najvyšší súd nezvyčajný krok, aby verejne objasnil svoje rozhodnutie, a uviedol: „Verejnosť si, žiaľ, nesprávne vyložila zrušenie registrácie Združenia Jehovových svedkov Najvyšším súdom... Keď bola zrušená súdna registrácia odporcu ako právnickej osoby podľa súkromného práva, nebolo ani priamo, ani nepriamo zrušené ani obmedzené ich právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Nebola obmedzená ich sloboda zmeniť svoje presvedčenie či už ako jednotlivci, alebo spolu s inými, buď verejne, alebo v súkromí... Rozhodnutie súdu neobmedzilo právo odporcu prijímať a rozširovať svoje myšlienky a informácie. Nezakazuje im uplatňovať právo na pokojné zhromaždenia.“

Tisíce Gruzíncov protestujú proti prenasledovaniu

I keď sa zdá, že tento výrok Najvyššieho súdu nemal na páchateľov davového násilia veľký vplyv, je povzbudzujúce vidieť, že  pokračujúce prenasledovanie už odsúdili tisíce občanov Gruzínska. Dňa 8. januára 2001 dali Jehovovi svedkovia do obehu petíciu, ktorá obsahovala žiadosť o ochranu pred útokmi davu a o trestné stíhanie ľudí, ktorí sa zúčastňujú na násilných útokoch proti gruzínskym občanom. Za dva týždne sa pod petíciu podpísalo 133 375 dospelých občanov zo všetkých oblastí Gruzínska. Keď vezmeme do úvahy, že v Gruzínsku je iba 15 000 Jehovových svedkov, potom prevažná väčšina ľudí, ktorí podpísali petíciu, sú pravdepodobne členovia gruzínskej pravoslávnej cirkvi. No 22. januára 2001 petícia zmizla. Čo sa stalo?

V ten deň sa v kancelárii gruzínskej verejnej obhajkyne Nany Devdarianiovej konala tlačová konferencia pri príležitosti oficiálneho odovzdania petície. Zrazu počas konferencie vtrhol do kancelárie Vasili Mkalavišvili s desiatimi ďalšími a chceli vziať 14 zväzkov, ktoré tvorili petíciu. Zástupkyňa Kaukazského inštitútu za pokoj a demokraciu sa pokúšala petíciu chrániť, ale votrelci ju napadli. Zatiaľ čo Mkalavišvili chrlil nadávky, jeho prívrženci vytrhli organizátorom 12 zo 14 zväzkov a rýchlo s nimi odišli. Istý zahraničný diplomat, ktorý bol svedkom tohto incidentu, zvolal: „To je neuveriteľné!“ Našťastie 6. februára sa petícia opäť dostala do rúk svedkov a 13. februára 2001 bola odovzdaná gruzínskemu prezidentovi.

„Každé prenasledovanie... bude trestne stíhané“

Jehovovi svedkovia v Gruzínsku a na celom svete sa spoliehajú na to, že gruzínsky prezident bude konať v súlade s touto petíciou. Napokon, prezident Ševardnadze v minulosti opakovane odsúdil prenasledovanie Jehovových svedkov. Napríklad 18. októbra 1999 označil útoky na Jehovových svedkov za „pogromy“, ktoré sú „netolerovateľné“. Dňa 20. októbra 2000 napísal prezident Ševardnadze členovi vedúceho zboru Jehovových svedkov: „Urobíme, čo bude v našich silách, aby sme násilie vykorenili.“ A dodal: „Dovoľte mi, aby som Vás uistil, že gruzínske orgány budú naďalej neochvejne oddané ochrane ľudských práv a slobody svedomia.“ A 2. novembra 2000 v liste Komisii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe opäť uviedol: „Táto otázka [postavenie menšinových náboženstiev v Gruzínsku] patrí tiež k veciam, ktoré sú v centre vážneho záujmu nášho ľudu a vlády.“ Komisiu uistil: „Každé prenasledovanie a fyzické násilie bude trestne stíhané a páchatelia sa budú zodpovedať pred zákonom.“

Znepokojení pozorovatelia v Európe a v iných častiach sveta dúfajú, že rozhodné slová prezidenta Ševardnadzeho sa zakrátko stanú skutočnosťou. Dovtedy sa budú Jehovovi svedkovia na celom svete vytrvalo modliť za svojich spoluveriacich v Gruzínsku, zatiaľ čo títo odvážni svedkovia ďalej slúžia Jehovovi napriek prudkému prenasledovaniu. — Žalm 109:3, 4; Príslovia 15:29.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 24]

„Každé prenasledovanie a fyzické násilie bude trestne stíhané a páchatelia sa budú zodpovedať pred zákonom.“ — Gruzínsky prezident Eduard Ševardnadze 2. novembra 2000

[Zvýraznený text na strane 24]

„Dúfame, že táto vec [násilie namierené proti náboženským menšinám] sa vyrieši a že všetky náboženské skupiny v Gruzínsku budú mať neobmedzenú slobodu vyjadrovania svojho náboženského presvedčenia.“ — David Soumbadze, hlavný poradca gruzínskeho veľvyslanectva vo Washingtone, D. C., USA, 3. júla 2001

[Rámček/obrázok na strane 20]

VLÁDA ULICE POKRAČUJE

Keďže gruzínske orgány nedokázali odsúdiť ľudí, ktorí zaútočili na Jehovových svedkov, svedkovia boli vystavení ďalšiemu prenasledovaniu.

Napríklad 22. januára 2001 vtrhol bývalý pravoslávny kňaz Vasili Mkalavišvili so svojím davom na náboženské zhromaždenie 70 svedkov v svanetisubaniskej oblasti Tbilisi. Útočníci bili svedkov päsťami, kopali ich a bili drevenými a železnými krížmi. Jeden útočník udrel istého svedka po hlave veľkým dreveným krížom tak silno, že sa z kríža odlomilo rameno. Niekoľkých svedkov vtiahli do tmavej miestnosti, kde ich bilo viacero útočníkov. Starší svedkovia museli utekať uličkou pomedzi útočníkov, pričom útočníci ich bili päsťami a krížmi. Dvaja dospelí muži naháňali 14-ročného chlapca a potom ho bezmocného bili päsťami a kopali. Jeden 30-ročný útočník šiel za 12-ročným chlapcom a udieral ho po hlave veľkou gruzínskou Bibliou. Medzitým istý svedok vybehol z domu zavolať políciu, ale chytili ho. Dav ho bil do tváre, kým nemal ústa plné krvi a nezačal vracať. Napokon sa bezcitný dav rozišiel. Útočníci zostávajú nepotrestaní.

Dňa 30. apríla 2001 Mkalavišviliho stúpenci zase prerušili náboženské zhromaždenie toho istého zboru Jehovových svedkov. Útočníci vyťahovali svedkov von a bili ich palicami, z ktorých trčali klince. Tieto klince spôsobili svedkovi menom Tamaz otvorené tržné rany na pravom ramene, ľavej ruke, ľavej nohe a ľavom líci. Okrem toho bolo potrebných päť stehov na uzavretie hlbokej rany na hlave. Dom, kde sa zhromaždenie konalo, dav navyše vyraboval, porozbíjal v ňom nábytok, elektrické spotrebiče a všetky okná. Potom na veľkej hranici spálil literatúru vydanú Jehovovými svedkami. Dňa 7. júna 2001 organizácia Human Rights Watch oficiálne požiadala gruzínskeho ministra vnútra Kachu Targamadzeho a gruzínskeho generálneho prokurátora Giu Mepharišviliho o informácie, aké kroky boli podniknuté v trestnom stíhaní páchateľov tohto a ďalších predchádzajúcich útokov. Doteraz nebol ani jeden z útočníkov trestne stíhaný.

[Rámček na strane 21]

SPOLUÚČASŤ POLÍCIE

Dňa 16. septembra 2000 postavili policajti z mesta Marneuli cestné zátarasy, aby 19 autobusom s Jehovovými svedkami zabránili dôjsť na zjazd. Pri jednej zátarase útočníci hádzali skaly do autobusov, ktoré viezli svedkov, pričom jednu cestujúcu zasiahli do hlavy. Viacero svedkov vytiahli z autobusu a zbili, zatiaľ čo ostatných cestujúcich olúpili. Polícia v tom čase umožnila voľný prejazd autobusov s Mkalavišviliho prívržencami, ktorí mali zaumienené zničiť miesto konania zjazdu. Dav spálil jeden a pol tony náboženskej literatúry. Na tomto mieste sa polícia priamo zapojila do bitia svedkov.

Kaukazská tlačová agentúra uviedla, že ministerstvo vnútra vyšetrí tento útok a prijme „náležité opatrenia“. Vyšetrovatelia majú dobré podklady na obvinenie páchateľov. Dvadsiaty piaty článok gruzínskej Ústavy zaručuje všetkým ľuďom právo usporadúvať verejné zhromaždenia. Predsa však nebol žiaden z útočníkov trestne stíhaný. Päť mesiacov po tomto útoku Kestonská informačná agentúra oznámila, že istá právnička Gurama Šaradzeho, vodcu politického hnutia „Gruzínsko nadovšetko!“, priznala, že Šaradze ovplyvnil štátne orgány v mestách Marneuli a Zugdidi, aby zabránili konaniu dvoch zjazdov Jehovových svedkov.

[Rámček na strane 21]

GRUZÍNSKA ÚSTAVA ZARUČUJE OCHRANU

Ako vidno z nasledujúcich výňatkov, gruzínska Ústava z 24. augusta 1995 zaručuje slobodu náboženstva a ochranu pred násilnými útokmi:

Článok 17—​(1) Česť a dôstojnosť človeka je nedotknuteľná. (2) Mučenie, neľudské, násilné alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trestanie je neprípustné.

Článok 19—​(1) Každý má právo na slobodu vyjadrovania, myslenia, svedomia, náboženstva a presvedčenia. (2) Prenasledovať niekoho za jeho myšlienky, presvedčenie alebo náboženstvo je zakázané.

Článok 24—​(1) Každý má právo slobodne prijímať a šíriť informácie, vyjadrovať a rozširovať svoje názory ústne, písomne alebo akoukoľvek inou formou.

Článok 25—​(1) Každý s výnimkou členov ozbrojených síl, polície a bezpečnostných služieb má právo usporadúvať neozbrojené verejné zhromaždenia buď vnútri, alebo vonku bez predchádzajúceho povolenia.

[Rámček na strane 22]

SVET SA POZERÁ

Ako sa na neschopnosť Gruzínska zastaviť prenasledovanie Jehovových svedkov pozerá medzinárodné spoločenstvo?

Vláda Spojených štátov i vláda Veľkej Británie jednotne vyhlásili: „Bolo prerušené zhromaždenie Jehovových svedkov, veľa ľudí bolo vystavených násilnému zaobchádzaniu a ďalším bol prístup na toto zhromaždenie zabránený. Veľvyslanectvá Spojených štátov amerických a Veľkej Británie sú veľmi znepokojené týmto a ďalšími nedávnymi vážnymi prípadmi obmedzovania slobody ľudí, ktorí v Gruzínsku uplatňujú svoje právo na slobodu náboženstva... Žiadame vládu Gruzínska, aby tieto incidenty vyšetrila a aby dohliadla na zabezpečenie rešpektovania náboženských práv všetkých občanov.“

Ursula Schleicherová, predsedníčka delegácie Výboru parlamentnej spolupráce Európskej únie a Gruzínska, uviedla: „V mene delegácie Európskeho parlamentu chcem vyjadriť zhrozenie nad posledným incidentom z radu násilných útokov na novinárov, aktivistov organizácií na ochranu ľudských práv a Jehovových svedkov... Takýto skutok považujem za neslýchaný útok na základné ľudské práva, na ktorých dodržiavanie sa Gruzínsko zaviazalo ako signatár Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

V súvislosti s útokmi na Jehovových svedkov napísala Americká komisia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe prezidentovi Ševardnadzemu: „Nedávne udalosti sú skutočne alarmujúce a vzbudzujú obavy, že situácia v Gruzínsku sa vymyká spod kontroly. Ak sa nič nepodnikne, ľudia, ktorí volajú po násilí proti náboženským menšinám, budú povzbudení pokračovať vo svojom vyčíňaní. Dúfame, že Vy ako hlava štátu dáte verejnosti a gruzínskym úradníkom príklad a vyšlete dve silné a jasné posolstvá: bez ohľadu na to, aký má človek názor na iné náboženstvá, je neprípustné využívať akúkoľvek formu násilia proti ľuďom, ktorí ich praktizujú; a ľudia, ktorí sa do takého násilia zapájajú — zvlášť policajti, ktorí buď tieto hanebné skutky umožňujú, alebo sa na nich sami zúčastňujú —, budú podľa zákona v najplnšej možnej miere trestne postihovaní.“ Tento list podpísalo sedem členov Kongresu Spojených štátov.

Spolupredseda Komisie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe a člen amerického Kongresu Christopher H. Smith povedal: „Prečo Gruzínsko nepresadzuje slobodu náboženstva a ľudské práva tak, ako povedalo?... Pálenie literatúry je v úplnom rozpore s Helsinskou dohodou a niektorým z nás v Komisii pripomína pálenie kníh, ktoré sa dialo za nacizmu.“

Úradujúca výkonná riaditeľka Európskej a stredoázijskej sekcie organizácie Human Rights Watch napísala: „Human Rights Watch je veľmi znepokojená, že môže dôjsť k ďalšiemu násiliu, čo je dané tým, že gruzínska vláda nestíha páchateľov za predchádzajúce násilné útoky na náboženské menšiny. Naliehavo Vás žiadame, aby ste okamžite vyžadovali ukončenie útokov a súdne stíhanie ľudí, ktorí sú za ne zodpovední.“

Svet sa pozerá. Bude Gruzínsko žiť v súlade so svojimi medzinárodnými záväzkami? Povesť Gruzínska je ohrozená.

[Rámček na strane 23]

ODVOLANIE SA NA EURÓPSKY SÚD

Dňa 29. júna 2001 Jehovovi svedkovia na Európskom súde pre ľudské práva oficiálne vzniesli námietku voči pokračujúcej nečinnosti gruzínskych orgánov zodpovedných za presadzovanie zákonov. Európsky súd odpovedal o niekoľko dní, 2. júla 2001. Tajomník súdu napísal, že prezident súdnej komory je toho názoru, že tomuto prípadu „treba dať prednosť“.

[Mapa na strane 18]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

RUSKO

GRUZÍNSKO

ČIERNE MORE

TURECKO

[Obrázok na strane 18]

13. MÁJA 2001 — rodina Šamojanovcov prišla o dom, keď im ho niekto podpálil

[Obrázok na strane 18]

17. JÚNA 2001 — Giorgi Baghišvili sa stal obeťou násilného útoku, keď bol na zhromaždení Jehovových svedkov

[Obrázok na strane 19]

11. JÚLA 2001 — David Salaridze bol bitý palicou po hlave a po chrbte a rebrách, keď bol napadnutý počas zhromaždenia Jehovových svedkov

[Obrázok na strane 23]

28. JÚNA 2000 — podpaľači zničili sklad literatúry Jehovových svedkov v Tbilisi

[Obrázok na strane 23]

16. AUGUSTA 2000 — stúpenec Vasiliho Mkalavišviliho zaútočil v súdnej sieni v Gldani-Nadzaladevi na kanadského svedka Warrena Shewfelta

[Prameň ilustrácie na strane 24]

AP Photo/​Šach Aivazov