Zebra — africký divý kôň

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V AFRIKE

ASI tisíc zebier sa voľne preháňa trávnatou africkou krajinou. Ich pruhované boky a šije s hustou hrivou sa pohybujú v rytme ich rýchleho behu. Zvuk ich kopýt, ktorými dupú po vyprahnutej zemi, sa ozýva planinou. Oblak červeného prachu, ktorý sa za nimi dvíha, možno vidieť zo vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Cválajú divoko a slobodne, bez akéhokoľvek pocitu obmedzenia.

Naraz, akoby dostali nejaký neviditeľný signál, spomalia a zastavujú sa. Veľkými silnými zubami šklbú suchú trávu. Stádo je v strehu. Zvieratá z času na čas zdvihnú zrak, započúvajú sa a vetria. Keď im vietor prinesie do uší vzdialený zvuk levieho revu, ustrnú. Ten zvuk dobre poznajú. S nastraženými ušami a s trávou nehybne visiacou z papule sledujú, odkiaľ stenavý rev prichádza. Rozpoznávajú, že bezprostredné nebezpečenstvo nehrozí, a tak znovu skláňajú hlavy a pasú sa ďalej.

Keď slnko začína páliť silnejšie, opäť sú v pohybe. Zacítili vodu, a tak sa tieto divé kone vydávajú k rieke. Na vysokom brehu sa zastavia a uprene hľadia na pomaly tečúcu hnedú vodu, fŕkajú a hrabú suchú zem. Zaváhajú, lebo si uvedomujú, že pod pokojnou vodnou hladinou sa môže skrývať nebezpečenstvo. Ale smäd je silný, a tak sa niektoré začnú tlačiť dopredu. Nakoniec sa strmhlav rozbehnú k okraju rieky. Jedna za druhou uhášajú svoj smäd a potom sa obracajú a smerujú späť na otvorené planiny.

Večerom stádo nenáhlivo kráča vysokou trávou. Siluety zebier v sýtočervenej žiare zapadajúceho  slnka, obklopené nádherou africkej stepi, vyzerajú čarokrásne.

Pruhované a spoločenské

Život zebier je každý deň rovnaký. Neustále hľadanie potravy a vody ich udržiava v pohybe. Zebry pasúce sa na otvorených planinách vyzerajú čisté a vykŕmené a ich pruhovaná koža je na ich svalnatých telách napnutá. Pruhovanie zebier je jedinečné a niektorí tvrdia, že neexistujú dva vzory, ktoré by boli úplne rovnaké. Medzi ostatnými zvieratami planín sa ich nápadné čierno-biele pruhy môžu zdať zvláštne. No ich vzhľad je pôsobivý a patrí k africkej divočine.

Zebry sú veľmi spoločenské. Medzi jedincami sú silné putá, ktoré môžu trvať celý život. Hoci vo veľkom stáde môže byť aj niekoľko tisíc zvierat, býva rozdelené na mnoho menších rodinných jednotiek, ktoré sú tvorené žrebcom a jeho kobylami. V takejto malej rodine sa zachováva poriadok tým, že každý člen má presne určené svoje postavenie. Kobyla, ktorá má dominantné postavenie, rozhoduje o pohybe rodiny. Ide na čele a za ňou ostatné kobyly a ich žriebätá v rade za sebou podľa postavenia. Hlavný dohľad má však žrebec. Keď chce, aby jeho rodina zmenila smer, pristúpi k vedúcej kobyle a strčí do nej, aby išla novým smerom.

Zebry sa veľmi rady nechávajú čistiť a je bežné vidieť, ako si navzájom obtierajú a obhrýzajú boky, hruď a chrbát. Zdá sa, že vzájomné čistenie, ktoré sa začína, keď majú žriebätá len niekoľko dní, posilňuje vzájomné putá medzi zvieratami. Keď nie je k dispozícii iný člen rodiny, ktorý by ich čistil, zebry nachádzajú úľavu od svrbenia tak, že sa váľajú v prachu alebo sa obtierajú o stromy, termitiská či iné pevné predmety.

Boj o prežitie

Život zebry je plný nebezpečenstiev. Levy, psy hyenovité, hyeny, leopardy a krokodíly — všetky tieto zvieratá považujú 250-kilogramovú zebru za výhodnú korisť. Zebra dokáže šprintovať rýchlosťou až 55 kilometrov za hodinu, no niekedy ju zastihnú v nestráženom okamihu dravé zvieratá, ktoré sa nepozorovane priblížia a využijú moment prekvapenia. Skryte na ňu striehnu levy, v mútnych vodách číhajú krokodíly a pod rúškom tmy ju sledujú leopardy.

Ochrana zebry spočíva v ostražitosti a v spolupráci členov stáda. Hoci v noci väčšina zebier spí, vždy niektoré zostávajú ostražité, počúvajú a dávajú pozor. Ak zebra spozoruje, že sa približuje predátor, dá celému stádu znamenie výstražným fŕkaním. Keď je niektoré zviera choré alebo staré a nedokáže  udržať krok so stádom, ostatné zebry často zámerne spomalia alebo čakajú, kým sa pomalšie zviera opäť nepripojí k čriede. Ak hrozí nebezpečenstvo, žrebec sa odvážne postaví medzi predátora a kobyly, kope a hryzie nepriateľa, aby stádu poskytol čas na únik.

Príkladom takej rodinnej súdržnosti je jedna pozoruhodná príhoda zo Serengetskej plošiny v Afrike, ktorej svedkom sa stal prírodovedec Hugo van Lawick. Rozprával, ako sa svorke divých psov podarilo pri naháňaní stáda zebier oddeliť od stáda kobylu, jej žriebä a jednoročiaka. Zatiaľ čo ostatné zebry zo stáda odcválali preč, matka i jednoročiak so psami statočne bojovali. No psy boli stále zúrivejšie a kobyla i jednoročiak sa už začali unavovať. Zdalo sa, že ich koniec je istý. Van Lawick spomína na tú bezútešnú situáciu: „Zrazu som pocítil, ako sa chveje zem, obzrel som sa a na svoje prekvapenie som uvidel, ako sa rýchlo približuje desať zebier. Toto stádo v okamihu zo všetkých strán obkolesilo matku a jej dve mláďatá a potom, obrátiac sa, celá skupina tesne vedľa seba odcválala smerom, odkiaľ prišlo tých desať zebier. Psy ich asi 50 metrov prenasledovali, no nedokázali vniknúť do stáda, a tak sa zakrátko vzdali.“

Starostlivosť o rodinu

Zebria kobyla chráni svoje novonarodené žriebä a spočiatku  ho udržiava oddelene od ostatných členov stáda. Počas tejto dôvernej izolácie si môže mláďa vytvoriť k matke silné puto. Mladé žriebä si zapamätá jedinečný vzorec bielo-čiernych pruhov svojej matky. Neskôr bude poznať volanie, pach a vzorec pruhov svojej matky a neprijme žiadnu inú kobylu.

Žriebätá sa nerodia so zreteľne čierno-bielym pruhovaním, aké majú ich rodičia. Ich pruhy sú červenohnedé a iba vekom sa menia na čierne. Vo väčšom stáde sa žriebätá z rôznych rodín zhromažďujú, aby sa spolu hrali. Pretekajú sa a naháňajú, kopú a behajú medzi dospelými, ktorí sa k nim niekedy pripoja v hre. Cválajúc na svojich štíhlych nohách, majú zábavu z naháňania vtákov a iných malých zvierat. Zebrie mláďatá s dlhými štíhlymi nohami, veľkými čiernymi očami a lesklými, hebkými kožúškami sú nádherné a je potešením pozorovať ich.

Slobodné a nádherné

Veľké stáda zebier dnes možno vidieť slobodne cválať šírou zlatistou trávnatou africkou krajinou. Je to veľkolepý pohľad.

Kto by popieral, že zebra s jedinečným bielo-čiernym pruhovaním, mimoriadnou rodinnou spolupatričnosťou a slobodným duchom je pôsobivým a podivuhodným tvorom? Spoznávanie tohto zvieraťa poskytuje odpoveď na otázku, ktorá bola položená pred tisícami rokov: „Kto poslal zebru na slobodu?“ ​(Jób 39:5) Odpoveď je jasná. Bol to Tvorca všetkých živých tvorov, Jehova Boh.

[Rámček na strane 14]

Prečo je zebra pruhovaná?

Pre tých, ktorí veria v evolúciu, je ťažké vysvetliť, prečo má zebra pruhy. Niektorí si myslia, že pruhy zrejme fungujú ako výstražný mechanizmus. Je však zjavné, že levy ani iné veľké dravé zvieratá nemajú ani najmenší strach zo zebrích pruhov.

Ďalšie navrhované vysvetlenie je, že pruhy plnia úlohu príťažlivosti v pohlavnom živote. To sa však nezdá pravdepodobné, pretože všetky zebry sú pruhované rovnakým spôsobom a pruhy nie sú špecifickým znakom len jedného pohlavia.

Inou teóriou je, že bielo-čierna kresba sa vyvinula preto, aby pomáhala rozptýliť žiaru horúceho afrického slnka. Ale prečo potom iné zvieratá nemajú pruhy?

Jedna prevládajúca teória hovorí, že pruhy zebry sa vyvinuli ako forma maskovania. Vedci zistili, že teplo sálajúce z afrických planín naozaj skresľuje a rozmazáva obraz zebry, čo spôsobuje, že z väčšej vzdialenosti je zebru ťažké rozpoznať. No z takého maskovania na diaľku majú zebry malý úžitok, keďže levy, ich hlavní nepriatelia, útočia iba zblízka.

Tvrdilo sa tiež, že vyplašená utekajúca skupina pruhovaných zebier mätie loviace levy a bráni im zamerať sa na jednotlivé zvieratá. Ale štúdie života zvierat v divočine odhalili, že levy sú pri lovení zebier práve také obratné a úspešné ako pri lovení iných zvierat.

K otázke účelu pruhov pridáva ešte viac zmätku fakt, že niekedy sú pruhy pre zebru dokonca nevýhodou. V noci, na planinách osvetlených mesiacom, vzor bielych a čiernych pruhov robí zebru viditeľnejšou ako iné, jednoliato sfarbené zvieratá. Keďže levy obyčajne lovia v noci, zdá sa, že pruhy sú pre zebru jednoznačne nevýhodou.

Teda odkiaľ vzala zebra pruhy? Kľúč k vysvetleniu nachádzame v tomto jednoduchom vyjadrení: „To urobila ruka Jehovu.“ ​(Jób 12:9) Áno, Stvoriteľ vytvoril pozemské tvory s charakteristickými znakmi a vlastnosťami, ktoré ich úžasne vyzbrojujú pre život spôsobom, ktorý človek nedokáže plne pochopiť. Obdivuhodný spôsob, akým sú živé tvory stvorené, slúži ešte ďalšiemu účelu. Prináša šťastie, radosť a potešenie ľudským srdciam. Nádhera stvorenia dnes na mnohých pôsobí rovnako ako na Dávida, ktorý pred dávnym časom napísal: „Aké mnohé sú tvoje diela, ó, Jehova! Všetky si ich urobil v múdrosti. Zem je plná tvojich výtvorov.“ — Žalm 104:24.