Ako sa mi splnil sen

ROZPRÁVA ALENA ŽITNÍKOVÁ

Keď som vyrastala v Československu, sovietskom satelitnom štáte, túžila naša rodina zažiť pokojný svet, ktorý sľuboval komunizmus. No sen komunizmu o vytvorení šťastnej, zjednotenej spoločnosti sa skončil, keď sa v roku 1991 rozpadol Sovietsky zväz. Dovoľte, aby som vám opísala, ako sa mi splnil sen iným spôsobom.

NARODILA som sa 12. septembra 1962 v rodine oddaných komunistov, ktorí žili v severomoravskej dedine Horní Benešov asi 300 kilometrov od Prahy. Otec veril komunistickým ideálom a žil podľa nich. Podľa týchto ideálov vychovával aj mojich dvoch bratov, sestru a mňa. Učil nás, že čestnou prácou a slušným životom môžeme pomôcť vytvoriť lepšiu spoločnosť. Komunizmus považoval za najlepšiu formu vlády a aktívne ho podporoval.

Otec často navštevoval schôdze, na ktorých ľudia vychvaľovali komunizmus. Pohŕdal náboženstvom pre pokrytectvo cirkví a nás učil, že Boh neexistuje, a my sme tomu začali veriť. Otec veril, že po čase, keď všetci ľudia budú mať svoj domov a dostatok jedla, stanú sa lepšími ľuďmi a budú žiť pokojne. Keď som vyrastala, veľa som o tejto krásnej vyhliadke počula. Verila som všetkému, čo nás otec učil, a aj ja som sa rozhodla podporovať komunizmus.

Ako dievča som sa pripravovala na to, že sa stanem pionierkou, ako sa nazývali členovia populárnej komunistickej mládežníckej Pionierskej organizácie. Pionieri dostávali nabádania, aby si rozvíjali ušľachtilé vlastnosti a aby boli vlastencami. Keď som mala deväť rokov, zložila som predpísaný pioniersky sľub a dostala som červenú šatku. Pri zvláštnych príležitostiach som mohla nosiť aj pioniersku rovnošatu. Snažila som sa byť vzornou pionierkou. Keď som spolužiačky počula vulgárne rozprávať, karhala a napomínala som ich, že pionierky takto nerozprávajú.

Po čase som si však začala uvedomovať, že mnohí ľudia, ktorí tvrdia, že sú komunisti, nepodporujú komunistické ideály. Namiesto toho, aby odolávali ľudskému sklonu k chamtivosti a závisti, kradli verejný majetok. Mnohí, hoci nabádali druhých, aby  pracovali pre blaho ľudu, sami tak nekonali. Obľubu si získalo príslovie: „Kto nekradne, okráda svoju rodinu.“ Začala som si klásť otázky: ‚Prečo je toľko pokrytectva? Prečo tak málo ľudí pracuje na podpore vynikajúcich komunistických ideálov? Prečo sú tie snahy neúspešné?‘

Čas na preskúmanie

V období dospievania som strávila časť jedných letných prázdnin so spolužiačkou Alenou. Raz večer prišla k nám na návštevu Alenina dospelá priateľka Táňa. „Musím vám porozprávať niečo veľmi dôležité,“ povedala. „Presvedčila som sa, že Boh existuje.“ Prekvapilo nás, že dospela k takémuto záveru. Keď sme sa prebrali z prekvapenia, zahrnuli sme ju otázkami. „Aké máš dôkazy? Ako Boh vyzerá? Kde žije? Prečo nič nerobí?“

Táňa postupne odpovedala na naše otázky. Vysvetlila, že pôvodným Božím predsavzatím bolo, aby zem bola rajským domovom pre ľudstvo, a opísala, ako sa toto predsavzatie napokon splní. Keď nám v Biblii ukázala sľuby o čistej zemi, ktorú budú obývať zdraví ľudia prejavujúci o seba záujem, zdalo sa mi, že tieto sľuby sa podobajú na tie, ktorým som verila. Ale bola som si istá, že keby som otcovi povedala, že tieto úžasné veci vykoná Božie Kráľovstvo — nie komunisti —, nepotešilo by ho to.

Raz, ešte keď som mala asi šesť alebo sedem rokov, ma isté dievča zo susedstva vzalo do kostola bez vedomia mojich rodičov. Kňaz rozprával biblický príbeh a mne sa to tak páčilo, že som sa chcela dozvedieť viac. Dokonca som dostala na čítanie aj nejakú náboženskú literatúru. Keď som to povedala rodičom, prísne mi zakázali ísť znova do kostola a zničili všetko, čo som si domov priniesla. A aby mi to bolo úplne jasné, dostala som od otca výprask.

Potom už o Bohu nepadla u nás doma ani zmienka. Začala som veriť, že len primitívni, nevzdelaní ľudia veria v Boha a že náboženstvo je výmysel ľudí. V škole nás učili, že ľudia sa stretávali s javmi, ktoré nedokázali pochopiť, a tak si jednoducho vymysleli Boha. Ale teraz je tu Táňa, inteligentná žena — učiteľka —, a verí v Boha! ‚Niečo na tom musí byť!‘ pomyslela som si.

Táňa hovorila tak presvedčivo, že sme si boli isté, že verí tomu, o čom rozpráva. Preto sme sa opýtali: „Táňa, čo ťa presvedčilo, že Boh existuje?“

„Biblia,“ odpovedala. „Odpovede na všetky otázky, ktoré ste mi položili, sú v Biblii. Chceli by ste jej lepšie rozumieť?“

Vedela som, že mojich rodičov by nepotešilo, keby som začala študovať Bibliu. Ale veľmi som túžila dozvedieť sa viac. Preto mi Táňa dala adresu Ludmily, Jehovovej svedkyne, ktorá bývala blízko nás v Hornom Benešove. Pri skúmaní Božích sľubov o pozemskom raji s Ludmilou som si kládla otázku: ‚Akú záruku mám, že sa tieto sľuby splnia?‘

Ludmila povedala, že sa musím o Bohu dozvedieť viac, aby som uverila v neho i v jeho sľuby. Z nášho štúdia som nadobudla presvedčenie, že zem a mnohé zložité formy života na nej nie sú výsledkom slepej náhody. Pripúšťala som, že musí existovať veľmi inteligentný Stvoriteľ. Uvedomila som si, aká je Biblia logická, keď uvádza: „Každý dom postavil niekto, ale ten, kto postavil všetko, je Boh.“ — Hebrejom 3:4.

Chcela som, aby sa to dozvedela aj moja rodina. Ale predpokladala som, že ich to nebude zaujímať, preto som to odložila na neskôr. Potom mi raz mama našla medzi osobnými vecami stranu, ktorá vypadla zo starej ošúchanej Biblie, ktorú som dostala. Mojich rodičov to veľmi znepokojilo.

Rozhovor s otcom

Keď sa otcovi potvrdilo podozrenie, že som v kontakte s Jehovovými svedkami, zavolal ma na dlhú prechádzku. „Ihneď musíš prerušiť všetky kontakty s tými ľuďmi,“ nabádal ma. „Ak to neurobíš, nebudem môcť  ďalej pracovať ako predseda národného výboru v našej dedine. Zničíš mi kariéru. Budem musieť odísť z úradu a vrátiť sa do továrne, kde som pracoval. Prinesieš hanbu celej rodine.“

„Ale, otec, Biblia je múdra kniha a sú v nej vynikajúce rady pre život,“ bránila som sa.

„Nie, Alenka,“ vysvetlil otec, „nikdy som k šťastiu nepotreboval ani Bibliu, ani Boha. Všetko som dosiahol vlastnými rukami. Nikto mi nepomohol. Prekvapuje ma, že dokážeš veriť takým nezmyslom! Musíš viesť skutočný život, vydať sa a mať deti a potom uvidíš, že môžeš byť šťastná aj bez Boha.“

Otcovo naliehanie zabralo. Na chvíľu som začala pochybovať o svojej viere, ktorá ešte nemala pevné základy. Bola pravda, že otca som poznala omnoho dlhšie ako Jehovových svedkov a doma som sa vždy cítila v bezpečí. Otec to myslel dobre, to som si bola istá. Vedela som, že ma miluje, preto som sľúbila, že prestanem študovať Bibliu. Krátko nato, keď som mala 18 rokov, som skončila školu a išla som pracovať do Prahy, hlavného mesta našej krajiny.

Život v Prahe

Získala som zamestnanie v banke a túžila som sa dozvedieť viac o skutočnom živote, ktorý ako otec povedal, sa má dosiahnuť prostredníctvom komunizmu. Zakrátko som však videla, že ľudia v meste nie sú o nič šťastnejší ako ľudia u nás doma. Nemravnosť, pokrytectvo, sebectvo a opíjanie sa boli normálne.

Nakoniec jeden svedok z nášho susedstva v Hornom Benešove, ktorý prišiel na návštevu do Prahy, zabezpečil, aby sa so mnou skontaktovali svedkovia. Tak som opäť začala študovať Bibliu v Prahe s jednou ženou menom Eva. Na konci každého štúdia sa ma Eva opýtala: „Chceš, aby som prišla aj na budúci týždeň?“ Nikdy mi nevnucovala svoje názory, hoci z času na čas som sa jej opýtala, čo by urobila na mojom mieste.

„Neviem ti povedať, čo by som urobila,“ povedala. Potom upriamila moju pozornosť na nejakú pasáž v Biblii, ktorá mi pomohla rozhodnúť sa. Mala som veľké obavy o svoj vzťah s rodičmi, preto som sa opýtala, či by som sa mala prestať s nimi stretávať. Eva otvorila Bibliu na 2. Mojžišovej 20:12, kde sa píše, že si musíme ctiť svojich rodičov. Potom sa ma opýtala: „Nemali by sme však pred svojimi rodičmi niekoho uprednostniť?“

Keďže som si nebola istá, Eva otvorila Bibliu na slovách Ježiša Krista: „Kto má väčšiu náklonnosť k otcovi alebo k matke ako ku mne, nie je ma hoden.“ ​(Matúš 10:37) Tak som pochopila, že hoci si moji rodičia zaslúžia úctu, k Ježišovi, ako aj k jeho nebeskému Otcovi by som mala mať ešte väčšiu náklonnosť. Eva sa vždy snažila poukázať na dôležitú biblickú zásadu a potom ma nechala rozhodnúť sa.

Konflikt záujmov

Nakoniec som v septembri 1982 bola prijatá na vysokú školu, kde som študovala agronómiu. Zakrátko som však zistila, že sa nedokážem dostatočne venovať predmetom na vysokej škole a zároveň venovať žiaducu pozornosť štúdiu Biblie. Preto som jednej profesorke povedala, že uvažujem o odchode z vysokej školy. „Pošlem ťa za niekým, kto ťa pochopí a pomôže ti,“ povedala. Dohodla mi rozhovor s dekanom vysokej školy.

Dekan ma privítal otázkou: „Prečo chce naša najlepšia študentka odísť zo školy?“

„Lebo nemám čas na iné veci, ktoré ma tiež zaujímajú,“ odpovedala som. Keďže Jehovovi svedkovia boli v Československu zakázaní, nemienila som mu povedať, prečo uvažujem o odchode. Ale po niekoľkohodinovom rozhovore som usúdila, že mu môžem dôverovať. Preto som mu povedala, že študujem Bibliu.

„Študuj Bibliu i Marxa,“ povedal. „Potom si vyber.“ Zdalo sa, že ma dokonca povzbudzuje k štúdiu Biblie!

 Zmarené sprisahanie

Na druhý deň však on aj profesorka cestovali až k nám domov navštíviť mojich rodičov. Upozornili ich na to, že som v kontakte s nebezpečnou a zakázanou sektou, a povedali im, že chcem odísť z vysokej školy. „Ak sa vaša dcéra rozhodne odísť zo školy,“ sľuboval dekan otcovi, „zaistíme, že v Prahe nebude môcť získať prácu, a potom sa bude musieť vrátiť k vám a prerušiť kontakt s tou sektou.“

V januári 1983 som odišla zo školy. Jedna priateľka, ktorá tiež študovala Bibliu, mi pomohla získať izbu v podnájme u jednej staršej ženy. Keďže som o dekanovej návšteve u rodičov ani o jeho sľube otcovi nič nevedela, nechápala som, prečo sú všetky moje snahy nájsť si zamestnanie neúspešné. Mojej domácej to bolo tiež zvláštne, preto bez môjho vedomia išla za dekanom vysokej školy opýtať sa, prečo som odišla zo školy.

„Dajte si pozor!“ varoval ju. „Je členkou nebezpečnej sekty Jehovovi svedkovia. Preto musela odísť zo školy. Musí odísť domov a prestať s tým. Dohliadnem na to, aby v Prahe nedostala žiadne zamestnanie!“

Keď domáca prišla v ten večer domov, zavolala si ma a povedala: „Nuž, Alenka, dnes som bola v tvojej vysokej škole.“ Myslela som si, že sa budem musieť zbaliť ešte v ten večer a odísť z jej bytu. No ona povedala: „Neschvaľujem dekanove činy. Ver si, čomu chceš; dôležité je, ako sa správaš. Pomôžem ti nájsť prácu.“ V ten večer som v modlitbe ďakovala Jehovovi za jeho pomoc.

Krátko nato prišiel do Prahy otec, aby ma odviedol domov. Ale tentoraz ma jeho argumenty nepresvedčili. Moja viera v Jehovu a jeho sľuby už mala pevnejšie základy. Nakoniec otec odišiel bezo mňa a prvý raz v živote som ho videla plakať. Hoci to bolo citovo náročné stretnutie, táto skúsenosť ma viac zblížila s Jehovom. Chcela som mu patriť a slúžiť. Tak som 19. novembra 1983 symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vani v jednom byte v Prahe.

Požehnanie za moje rozhodnutie

Po čase som začala pomáhať pri výrobe zakázanej literatúry svedkov. Práca si vyžadovala prísne bezpečnostné opatrenia, lebo úrady už uväznili ľudí, ktorých pri výrobe pristihli. Moja prvá úloha bola odpisovať na písacom stroji Strážnu vežu preloženú do češtiny. Tieto kópie potom dostali svedkovia na štúdium Biblie.

Neskôr som dostala pozvanie do skupiny, ktorá sa stretávala v jednom pražskom byte a vyrábala knihy. Z jednej izby sme vyniesli väčšinu nábytku a potom sme dávali dohromady jednotlivé vytlačené strany na dlhom stole, ktorý bol uprostred izby. Neskôr sme tieto strany zlepili alebo zošili do knihy. Často ma napadlo, aké príjemné by bolo robiť to celým časom.

Ako pionierka v komunistickej mládežníckej organizácii som sa snažila učiť deti, aby boli lepšími ľuďmi. Ako Jehovova svedkyňa som naďalej pracovala s mladými ľuďmi a mnohým z nich som pomohla, aby sa stali pokrstenými služobníkmi Jehovu. Hoci nikto z mojej rodiny sa ešte nestal svedkom, získala som, ako to sľubuje Biblia, mnoho duchovných otcov, matiek, bratov a sestier. — Marek 10:29, 30.

V roku 1989 nahradila komunistickú vládu v našej krajine demokratická vláda. Táto zmena priniesla Jehovovým svedkom zákonnú slobodu, čo viedlo k tomu, že sa môžeme verejne zhromažďovať a študovať Bibliu, kázať z domu do domu bez hroziaceho zatknutia a tešiť sa z cestovania do zahraničia na medzinárodné zjazdy. Okrem toho si už nemusíme robiť starosti pre výsluchy, zatýkanie ani zastrašovanie!

Služba s manželom

V roku 1990 som sa vydala za spolukresťana Petra. V apríli 1992 sme obaja dosiahli svoj cieľ a stali sme sa priekopníkmi; tak volajú svedkovia tých, ktorí vykonávajú kazateľské dielo celým časom. Nakoniec sme v júni  1994 dostali pozvanie do kancelárie odbočky Jehovových svedkov v Prahe. Dnes namiesto tajnej výroby biblickej literatúry sa môžeme otvorene zúčastňovať na službe, ktorá uspokojuje duchovné záujmy ľudí v celej Českej republike.

Pred niekoľkými rokmi sme s Petrom prekypovali radosťou, keď moji rodičia prijali pozvanie na návštevu priestorov, kde žijeme a pracujeme spolu s približne 60 ďalšími členmi našej rodiny Bétel. Po prehliadke nášho domova a kancelárií otec povedal: „Áno, cítim, že máte medzi sebou skutočnú lásku.“ Boli to najkrajšie slová, aké som mohla od otca počuť.

Potešenie z toho, čo sľuboval komunizmus

Naša nádej, že sa budeme tešiť z lepšieho sveta prostredníctvom komunizmu, bola v skutočnosti iba snom. Dejiny ľudstva odhalili, že i to najúprimnejšie úsilie ľudí neuspelo pri vytvorení spravodlivej spoločnosti. Som presvedčená, že je ešte veľa ľudí, ktorí si uvedomia, že človek sa nemôže tešiť zo šťastného života bez Božej pomoci. — Jeremiáš 10:23.

Často si spomínam, ako si otec prial, aby som sa tešila, ako to on hovoril, zo „skutočného života“, ktorý ako nás učil, mal nastať prostredníctvom komunizmu. Ale pri štúdiu Biblie som si uvedomila, že sľub „skutočného života“ — života v Božom spravodlivom novom svete — je jediný istý sľub, na ktorý sa ľudia môžu spoľahnúť. (1. Timotejovi 6:19) Hovorím to preto, že hoci ľudia podliehajú hriechu a nedokonalosti, tí, ktorí sa snažia úprimne uplatňovať biblické učenie vo svojom živote, spolunažívajú v pozoruhodnom pokoji. Úspešne odolávajú všetkým pokusom narušiť ich jednotu alebo poškodiť ich oddanú náklonnosť k Jehovovi, ich Bohu.

Mimoriadne to na mňa zapôsobilo, keď sme s manželom dostali výsadu byť 19. mája 2001 medzi hosťami na zasvätení nových priestorov  odbočky Jehovových svedkov neďaleko Ľvova na Ukrajine. Tu som stretla ďalších svedkov, ktorí patrili do komunistickej mládežníckej Pionierskej organizácie. Aj oni dúfali tak ako ja, že komunizmus prinesie pravý mier a jednotu pre všetkých ľudí. Vladimir Grigoriev, ktorý dnes s manželkou slúži v kancelárii odbočky v Rusku, bol tiež pionierom.

Dnes je iróniou, že tu, na mieste, ktoré predtým slúžilo ako letný pioniersky tábor, Jehovovi svedkovia postavili svoju novú odbočku. Pre obmedzené priestorové možnosti odbočky tu mohli v čase zasvätenia ubytovať len 839 hostí z 35 krajín. Ale na druhý deň sa na futbalovom štadióne v Ľvove zhromaždilo 30 881 ľudí, aby si vypočuli zhrnutie programu z predošlého dňa. * Niektorí z nich cestovali až šesť hodín i viac zo vzdialených miest, aby sa tohto programu zúčastnili.

Keď sa títo ľudia dozvedeli o prehliadke nových priestorov odbočky, nastúpili do mnohých autobusov, ktorými prišli na štadión. Napoludnie začali autobusy prichádzať do odbočky — kde sme s manželom mali výsadu prespať — na prehliadku týchto priestorov. Do večera si prezrelo budovy vyše 16 000 spoluveriacich, ktorí potom nastúpili do autobusov a mnohí sa vydali na dlhú cestu domov!

Na Ukrajine, ako aj v ďalších východoeurópskych krajinách milióny ľudí verili, že komunizmus je najväčšou nádejou na vytvorenie pokojnej novej spoločnosti. Dnes však len na Ukrajine žije vyše 120 000 ľudí, ktorí hovoria druhým o Božom Kráľovstve. Mnohí z nás, bývalých komunistov, nadobudli presvedčenie, že táto Božia vláda je jediná skutočná nádej na uskutočnenie pravého bratstva a pokoja pre všetkých ľudí!

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 12]

Keď som mala desať rokov, krátko po tom, ako som sa stala pionierkou

[Obrázok na strane 16]

S manželom Petrom

[Obrázok na strane 16]

Vladimir, bývalý pionier, ktorého som stretla na zasvätení ukrajinskej odbočky

[Obrázok na stranách 16, 17]

Vyše 30 000 ľudí počúva zhrnutie programu zasvätenia

[Obrázok na strane 17]

Vyše 16 000 ľudí navštívilo priestory odbočky