Čo o tom hovorí Biblia?

Pocit viny — je vždy zlý?

MNOHÍ ľudia dnes považujú pocit viny za nežiaduci. Cítia sa ako nemecký filozof Friedrich Nietzsche, ktorý povedal: „Pocit viny je najstrašnejšia choroba, aká dodnes vyčíňa v ľuďoch.“

Ale niektorí výskumníci dnes dochádzajú k inému záveru. „Pocit viny je nevyhnutná súčasť bytia citlivého, zodpovedného človeka,“ hovorí Susan Forwardová, PhD., medzinárodne uznávaná terapeutka a autorka. „Je to nástroj svedomia.“ Je teda každý pocit viny zlý? Existujú okolnosti, za ktorých môže byť pocit viny prospešný?

Čo je pocit viny?

Pocit viny vzniká, keď si uvedomíme, že sme niekomu, na kom nám záleží, ublížili, alebo ak nejako inak nezodpovedáme normám, o ktorých si myslíme, že by sme mali podľa nich žiť. Ako to vyjadruje jedno referenčné dielo, pocit viny sa vzťahuje na „pocit dlhu pre nejaké previnenie, zlyhanie, urážku, trestný čin alebo hriech“.

V Hebrejských Písmach vina súvisela s tým, že Izraeliti zanedbávali spôsob života podľa Božieho Zákona — viac ako polovica biblických odkazov na vinu sa nachádza v Tretej a Štvrtej knihe Mojžišovej. Je zaujímavé, že toto slovo sa takmer nevyskytuje v Kresťanských gréckych Písmach. A tých niekoľko výskytov sa podobne vzťahuje na vážne previnenia voči Bohu. — Marek 3:29; 1. Korinťanom 11:27.

Žiaľ, môžeme sa cítiť vinní, aj keď v skutočnosti nie sme vinní. Ak je nejaký človek perfekcionistom a má sklon stanovovať si nerozumné kritériá, každé sklamanie môže vyvolať pocit neopodstatnenej viny. (Kazateľ 7:16) Alebo nechávame opodstatnené výčitky pre nejakú chybu alebo pre niečo nesprávne prerásť do pocitu hanby a končí sa to tým, že sa zbytočne trestáme. Teda aký úžitok môže priniesť pocit viny?

 Pocit viny môže byť užitočný

Pocit viny môže byť užitočný najmenej v troch ohľadoch. Po prvé, signalizuje, že si uvedomujeme prijateľné normy. Ukazuje, že naše svedomie funguje. (Rimanom 2:15) V knihe, ktorú vydalo Americké psychiatrické združenie, sa absencia pocitu viny považuje za spoločensky nebezpečné správanie. Ľudia s poškvrneným alebo necitlivým svedomím majú problém pochopiť rozdiel medzi správnym a nesprávnym a to môže byť nebezpečné. — Títovi 1:15, 16.

Po druhé, výčitky svedomia nám môžu pomôcť vyhnúť sa nesprávnemu konaniu. Rovnako ako telesná bolesť nás upozorňuje na možný zdravotný problém, citová bolesť spojená s pocitom viny nás upozorňuje na morálny alebo duchovný problém, ktorý si vyžaduje našu pozornosť. Keď si uvedomíme nejakú slabosť, skôr sa vyhneme tomu, že by sme v budúcnosti znovu ubližovali sebe, svojim blízkym alebo iným ľuďom. — Matúš 7:12.

Po tretie, priznanie viny môže pomôcť previnilcovi i obeti. Vinu kráľa Dávida napríklad sprevádzala intenzívna citová bolesť. „Keď som mlčal, moje kosti boli vyčerpané celodenným stonaním,“ napísal Dávid. Ale keď nakoniec vyznal svoj hriech Bohu, radostne spieval: „Obklopíš ma radostným volaním nad zaobstaraním úniku.“ ​(Žalm 32:3, 7) Ak si previnilec prizná vinu, môže tým zlepšiť citový stav nevinného, lebo ho uistí o svojej láske k nemu, ktorá ho podnietila oľutovať svoju vinu. — 2. Samuelova 11:2–15.

Vyrovnaný názor na pocit viny

Ak chceme mať vyrovnaný názor na pocit viny, všimnime si ostrý kontrast v tom, ako pristupoval k hriešnikom a hriechu Ježiš a ako farizeji. V Lukášovi 7:36–50 čítame o nemravnej žene, ktorá vošla do domu farizeja, u ktorého Ježiš práve jedol. Pristúpila k Ježišovi, svojimi slzami mu umyla nohy a natrela mu ich drahým vonným olejom.

Pobožnostkársky farizej pozeral na túto ženu pohŕdavo, akoby bolo pod jeho dôstojnosť venovať jej pozornosť. Povedal si: „Keby to [Ježiš] bol prorok, vedel by, kto a aká je to žena, ktorá sa ho dotýka, že je hriešnica.“ ​(Lukáš 7:39) Ježiš ihneď napravil jeho zmýšľanie. „Ty si mi nenatrel hlavu olejom,“ povedal Ježiš. „Ale táto žena mi natrela nohy vonným olejom. Preto ti hovorím, že jej hriechy, hoci ich je mnoho, sú odpustené, lebo veľmi milovala.“ Niet pochýb, že tieto láskavé slová povzbudili túto ženu na duchu a uľahčili jej na srdci. — Lukáš 7:46, 47.

Ježiš nijako neprehliadal nemravnosť. Naopak, učil tohto pyšného farizeja nadradenosti lásky ako motivácie na službu Bohu. (Matúš 22:36–40) Samozrejme, bolo správne, že sa žena cítila vinná pre svoju nemravnú minulosť. Zjavne však prejavila pokánie, lebo plakala, nesnažila sa ospravedlňovať svoje predchádzajúce správanie a podnikla pozitívne kroky, aby verejne prejavila Ježišovi úctu. Keď to Ježiš videl, povedal jej: „Tvoja viera ťa zachránila; choď v pokoji.“ — Lukáš 7:50.

Naproti tomu farizej ďalej na ňu pohŕdavo pozeral ako na hriešnicu. Možno dúfal, že v nej vyvolá strach pred Bohom a zahanbí ju. Ale ak sa niekto neustále snaží vyvolávať v druhých ľuďoch pocit viny, ak nie vždy robia tak, ako si myslí, že by mali, je to neláskavé a v konečnom dôsledku to má opačný účinok, ako by čakal. (2. Korinťanom 9:7) Najlepšie výsledky prináša to, ak napodobňujeme Ježiša — dávame správny príklad, úprimne chválime druhých a dávame najavo, že im dôverujeme, aj keď niekedy potrebujú pokarhanie a radu. — Matúš 11:28–30; Rimanom 12:10; Efezanom 4:29.

Pocit viny teda môže byť užitočný, dokonca potrebný, keď sme urobili niečo nesprávne. Príslovia 14:9 uvádzajú: „Pochabí sú tí, ktorí sa vysmievajú vine, ale medzi priamymi je zhoda.“ Výčitky svedomia nás môžu a mali by podnietiť k vyznaniu viny a k ďalším pozitívnym krokom. Ale naším základným dôvodom na službu Jehovovi by vždy mala byť láska, nie pocit viny. (Jób 1:9–11; 2:4, 5) Biblia nás uisťuje, že keď s týmto na mysli ľudí povzbudzujeme a občerstvujeme, budú robiť, čo môžu. A čo je ešte dôležitejšie, budú to robiť veľmi radi.