Pozorovanie divej zveri

PREDSTAVTE si, že máte na chrbte pripevnenú miniatúrnu vysielačku, ktorá umožňuje monitorovať a analyzovať každý váš krok. Taký je osud samice albatrosa sťahovavého, ktorú výskumníci volajú pani Gibsonová. Vďaka malej vysielačke ju tajne pozorujú pomocou satelitov, ktoré zachytávajú jej signál — ako aj signál iných podobne vybavených vtákov — a vysielajú ho späť na zem. Získané údaje poskytli udivujúce odhalenia o týchto nádherných vtákoch a očakáva sa, že pomôžu pri ich ochrane.

Podľa správy La Trobe University vo Viktórii v Austrálii výskumníci zistili, že albatros sťahovavý preletí za deň priemerne 300 kilometrov a príležitostne aj 1000 kilometrov. Títo pozoruhodní letci s rozpätím krídel takmer 340 centimetrov, čo je najväčšie rozpätie krídel spomedzi všetkých žijúcich vtákov, lietajú ponad moria v oblúkoch, čím za niekoľko mesiacov nalietajú viac ako 30 000 kilometrov. Podobné štúdie v Spojených štátoch odhalili, že albatros biely štyri razy preletel z ostrova Tern severozápadne od Honolulu k Aleutám — čo je tam i späť viac ako 6000 kilometrov —, aby priniesol potravu svojmu jedinému mláďaťu.

Štúdie s využitím vyspelej techniky odhalili tiež, prečo počet samíc albatrosa sťahovavého klesá rýchlejšie ako počet samcov. Letové trasy ukázali, že samce v období párenia lovili ryby bližšie pri Antarktíde, zatiaľ čo samice zvyčajne zháňali potravu vyššie na severe, v oblasti rybárskych lodí, ktoré lovia dlhými háčikovými šnúrami. Vtáky sa vrhajú na návnady nastražené za týmito loďami, chytia sa na ne a utopia. V niektorých populáciách v období párenia samce prevyšujú počtom samice v pomere dva k jednej. Postihlo to aj iné druhy albatrosov. V jednom období sa za týmito loďami vo vodách Austrálie a Nového Zélandu utopilo asi 50 000 vtákov za rok, preto niektorým druhom hrozí vyhynutie. V Austrálii vyhlásili albatrosa sťahovavého za ohrozený druh. Tieto zistenia viedli k zmene spôsobu rybolovu a k zníženiu počtu uhynutých albatrosov sťahovavých. Ale v mnohých hlavných hniezdiskách tohto druhu ich počet naďalej klesá.

Krúžkovanie vtákov

Zatiaľ čo miniatúrne elektronické prístroje pomáhajú výskumníkom monitorovať určité druhy vtákov, už veľa rokov sa používajú menej nákladné, jednoduchšie metódy. Jednou je krúžkovanie vtákov, pri ktorom sa vtákovi na nohu nad členok opatrne pripevní malý kovový alebo plastový krúžok.

Časopis Smithsonian uvádza, že ako metodický výskumný postup sa krúžkovanie vtákov začalo robiť v roku 1899, keď dánsky učiteľ Hans Christian Mortensen „vyrobil vlastné kovové krúžky, na ktoré vyryl svoje meno a adresu, a nasadil ich 165 mladým škorcom“. V súčasnosti  sa krúžkovanie robí v medzinárodnom rozsahu, čím sa získavajú cenné údaje o rozptýlení vtákov a ich migračných návykoch, správaní, spoločenskej štruktúre, veľkosti populácie a o počte prežijúcich jedincov a reprodukčnej schopnosti. Tam, kde vlády povoľujú lovenie, im krúžkovanie umožňuje vydávať smernice, ktoré zabezpečujú dlhodobú starostlivosť o lovné vtáky. Krúžkovanie odhaľuje aj to, do akej miery vtáky trpia chorobami a nakoľko im škodia jedovaté chemické látky. Niektoré vtáky môžu prenášať ľudské choroby, ako je encefalitída a lymská borelióza, takže údaje o biológii vtákov a ich zvykoch môžu byť užitočné na ochranu nášho zdravia.

Je krúžkovanie kruté?

Krúžkovanie vtákov sa v krajinách, kde sa praktizuje, dôsledne reguluje; krúžkovači zvyčajne musia mať licenciu. Austrálska agentúra na ochranu prírody uvádza, že v Austrálii „krúžkovačov starostlivo školia, ako vtáky chytať, zaobchádzať s nimi a krúžkovať ich bez toho, aby im ublížili. Školenie zvyčajne trvá dva roky a vyžaduje si cvik.“ Podobné smernice existujú v Európe, ako aj v Kanade, Spojených štátoch a iných krajinách.

Krúžky vtákov sa od seba odlišujú tvarom, veľkosťou, farbou i materiálom. Väčšina krúžkov sa zvyčajne vyrába z ľahkých materiálov, ako je hliník alebo plast, ale pre dlho žijúce vtáky a vtáky žijúce v prostredí so slanou vodou sa používa nehrdzavejúca oceľ alebo iné nehrdzavejúce materiály. Farebne rozlíšené krúžky umožňujú rozpoznať vtáky na diaľku. Hoci si to vyžaduje nasadiť veľa krúžkov, chráni to vtáky pred stresom z chytania na identifikáciu.

Bez ohľadu na spôsob krúžkovania alebo značenia výskumníci dávajú pozor, aby označenie vtáky nedráždilo ani nijako neovplyvnilo ich správanie, fyziológiu, dĺžku života, život v spoločenstve, ekológiu ani vyhliadky na prežitie. Napríklad jasne sfarbené označenie, ako sú značky na krídlach, môže spôsobiť, že vták bude nápadnejší pre dravce, alebo môže ovplyvniť jeho úspešnosť pri hľadaní partnera. Niektoré druhy si púšťajú výkaly na nohy, preto krúžkovanie by v ich prípade mohlo spôsobiť infekciu. V chladných oblastiach sa na krúžkoch môže vytvárať ľad a môže byť potenciálnym nebezpečenstvom, najmä pre vodné vtáctvo. To je len niekoľko vecí, ktoré súvisia s označovaním vtákov. Napriek tomu odhaľuje rozsah vedeckého poznania biológie a správania vtákov, ktoré je potrebné, aby bol tento program účinný a zároveň humánny.

Čo robiť, ak nájdete okrúžkovaného alebo označeného živočícha?

Niekedy býva na krúžkoch a značkách vyryté telefónne číslo alebo adresa, čo umožňuje kontaktovať sa s vlastníkom alebo so značkovacím úradom. * Potom môžete vlastníka informovať o tom, kde a kedy ste značku našli, a možno aj o nejakých iných podrobnostiach. Pri rybách napríklad biológ potom môže určiť, ako ďaleko a ako rýchlo plávali od miesta značenia a vypustenia.

Vďaka práci výskumníkov po celom svete a vďaka úsiliu svedomitých ľudí, ktorí oznámia nájdenie značiek a krúžkov, sa zhromažďujú úžasné podrobnosti o voľne žijúcich zvieratách. Zamyslite sa napríklad nad pobrežníkom hrdzavým, 100- až 200-gramovým vtákom z čeľade slukovité. Vedci dnes vedia, že niektoré pobrežníky hrdzavé každý rok migrujú z ďalekého severu Kanady na južný cíp Južnej Ameriky a späť — čo je vzdialenosť asi 30 000 kilometrov!

Krúžok jedného starého, ale zdravého pobrežníka hrdzavého odhalil, že to dokázal robiť 15 rokov. Áno, tento malý vták dokázal nalietať 400 000 kilometrov — čo je viac ako priemerná vzdialenosť zo Zeme na Mesiac! Prírodopisec Scott Weidensaul, držiac na dlani tohto skutočne pozoruhodného vtáčika, povedal: „Môžem iba v bázni a s úctou krútiť hlavou nad cestovateľmi, ktorí sceľujú tento rozľahlý svet.“ Naozaj, čím viac sa dozvedáme o početných tvoroch na zemi, tým viac nás napĺňa bázeň a úcta k ‚Tvorcovi neba a zeme a všetkého, čo je v nich‘, k Jehovovi Bohu. — Žalm 146:5, 6.

[Poznámka pod čiarou]

 [Rámček/obrázky na strane 15]

SPÔSOBY ZNAČENIA A POZOROVANIA

Okrem vtákov sa kvôli štúdiu značia aj mnohé iné živočíchy. Použité techniky značenia závisia od vedeckých cieľov, ako aj od telesných znakov a zvykov značených živočíchov. Okrem krúžkov na nohy výskumníci používajú zástavky, stužky, prívesky, farby, tetovanie, vypaľovanie, goliere, vysielačky, mikročipy a šípky z nehrdzavejúcej ocele (s rôzne označenými príveskami), ako aj klipsy na prst, ucho alebo na chvost a rôzne iné techniky a prostriedky. Niektoré sú celkom lacné. Iné sú drahšie, ako napríklad miniatúrny elektronický prístroj s videokamerou za 15 000 amerických dolárov, ktorý sa používa na štúdium zvykov tuleňov pri ponáraní.

Elektronické zariadenie nazvané pasívny integrovaný transponder možno vložiť uspatému zvieraťu pod kožu alebo do tela a neskôr zvonku prijímať dáta pomocou špeciálneho prístroja. Pri skúmaní tuniaka modroplutvého vedci vkladajú do tejto ryby mikropočítač, takzvaný záznamový štítok. Tieto mikročipy zbierajú a ukladajú údaje o teplote a hĺbke vody, intenzite svetla a o čase v priebehu až deviatich rokov. Po vybratí tento štítok poskytuje bohatstvo údajov vrátane tuniakových ciest, ktoré možno vypočítať porovnávaním údajov o dennom svetle s časovými údajmi.

Hady možno značiť odstránením určitých šupín, korytnačky zárezmi do panciera, jašterice klipsou na prst a aligátory a krokodíly klipsou na prst alebo odstránením šupín (zrohovatených doštičiek) z chvosta. Niektoré živočíchy majú dostatočnú prirodzenú rozmanitosť vo výzore, takže jednotlivé kusy možno identifikovať jednoducho podľa fotografií.

[Obrázky]

Značenie medveďa baribala ušnými značkami; dascyllus so šnúrkovou značkou; chvostové značky aligátorov

Sokol sťahovavý so satelitnou vysielačkou

Pstruh dúhový vybavený vnútorným telemetrickým prístrojom

[Pramene ilustrácií]

Medveď: © Glenn Oliver/​Visuals Unlimited; dascyllus: Dr. James P. McVey, NOAA Sea Grant Program; aligátor: Copyright © 2001 by Kent A. Vliet; sokol na stranách 2 a 15: Photo by National Park Service; muži s rybou: © Bill Banaszewski/​Visuals Unlimited

[Obrázok na strane 13]

Krúžkovanie jastraba čiarkavého

[Prameň ilustrácie]

© Jane McAlonan/​Visuals Unlimited