Prišla som o svoje nenarodené dieťa

PONDELOK 10. apríla 2000 bol teplý a slnečný deň, a tak som sa rozhodla, že sa prejdem a vybavím nejaké veci. Práve som bola na začiatku štvrtého mesiaca tehotenstva, a hoci som sa necítila veľmi pri sile, bola som šťastná, že som vonku. Zatiaľ čo som v obchode s potravinami čakala v rade pri pokladnici, pocítila som, že so mnou niečo nie je v poriadku.

Keď som prišla domov, moje obavy sa potvrdili. Krvácala som — čo sa mi počas mojich dvoch predošlých tehotenstiev nestalo — a vydesilo ma to! Zavolala som svojmu lekárovi, ale on mi odporučil, aby som počkala a prišla nasledujúci deň, keďže som aj tak bola na ten deň objednaná. Skôr ako sme s manželom v ten večer uložili naše dve deti do postele, pomodlili sme sa spolu, prosiac Jehovu, aby nám dal silu, nech by sme ju potrebovali na čokoľvek. Napokon som zaspala.

Ale asi o druhej som sa zobudila na intenzívnu bolesť. Bolesť postupne poľavila, no práve keď som opäť zaspávala, vrátila sa a teraz prichádzala v pravidelných intervaloch. Zintenzívnilo sa aj krvácanie a ja som si uvedomila, že mám kontrakcie. Moja myseľ naplno pracovala, pokúšajúc sa vybaviť si, či som urobila niečo, čo by dalo na to podnet, ale nemohla som si spomenúť na nič, čo by som urobila nesprávne.

O piatej ráno som už vedela, že sa musím dostať do nemocnice. Keď sme tam s manželom prišli, ocitli sme sa v rukách veľmi láskavých a empatických pracovníkov pohotovostnej služby, ktorí nám pomáhali, a tak sa nám trochu uľavilo. O dve hodiny nám lekár oznámil správu, ktorej sme sa desili: Prišla som o svoje dieťa.

Predchádzajúce príznaky viedli k tomu, že som bola na taký výsledok pripravená a správu som prijala pomerne dobre. Navyše, po celý čas bol pri mne manžel, ktorý mi bol veľkou oporou. Ale teraz, keď sme sa mali vrátiť domov bez bábätka, uvažovali sme, čo povieme našim dvom deťom, Kaitlyn, ktorá mala šesť rokov, a Davidovi, ktorý mal štyri.

Čo povieme našim deťom?

Deti išli do postele s vedomím, že niečo nie je v poriadku, ale ako im povedať, že dieťatko, ktoré by bolo ich budúcim bračekom alebo sestričkou, zomrelo? Rozhodli sme sa, že budeme otvorení a čestní. Moja matka nám v tom pomohla, keď deťom povedala, že dieťatko nepríde s nami domov. Keď sme prišli, rozbehli sa k nám a na privítanie nás vyobjímali a vybozkávali. Ich prvá otázka bola: „Je dieťatko v poriadku?“ Nedokázala som odpovedať, ale môj manžel nás všetkých naraz objal a povedal: „Dieťatko zomrelo.“ Držali sme sa jeden druhého a plakali, čo nám pomohlo, aby sa naša rana začala hojiť.

No neboli sme celkom pripravení na neskoršie reakcie našich detí. Napríklad asi dva týždne po mojom potrate  bolo v miestnom zbore Jehovových svedkov oznámené, že zomrel jeden starší svedok, ktorý bol blízkym priateľom našej rodiny. David, ktorý mal štyri roky, sa usedavo rozplakal, a tak ho manžel musel vziať von. Keď sa David upokojil, spýtal sa, prečo jeho priateľ zomrel. Potom sa spýtal, prečo naše dieťatko zomrelo. Potom otcovi povedal: „Aj ty budeš musieť zomrieť?“ Chcel tiež vedieť, prečo Jehova Boh doteraz nezničil Satana a nezačal „veci naprávať“. Boli sme skutočne prekvapení, keď sme videli, ako veľa sa toho v jeho detskej mysli odohráva.

Aj Kaitlyn kládla veľa otázok. Pri hre s bábikami sa často hrala, že jedna bábika je chorá, zatiaľ čo ďalšie bábiky boli zdravotnými sestrami alebo členmi rodiny. Z kartónovej škatule urobila pre bábiky nemocnicu a z času na čas sa hrala, že jedna z jej bábik zomrela. Otázky a hry našich detí nám poskytovali množstvo príležitostí, aby sme im odovzdávali dôležité poučenie o živote a o tom, ako nám Biblia môže pomôcť vyrovnávať sa so skúškami. Pripomínali sme im tiež Božie predsavzatie urobiť zo zeme nádherný raj, v ktorom nebude existovať žiadne utrpenie ani bolesť — dokonca ani smrť. — Zjavenie 21:3, 4.

Ako som sa vyrovnala so stratou

Keď som sa vtedy vrátila z nemocnice domov, cítila som sa citovo ochromená a zmätená. Všade okolo mňa boli veci, ktoré bolo potrebné urobiť, ale ja som nevedela, kde začať. Zavolala som niekoľkým priateľkám, ktoré prežili to isté, a tie ma naozaj utešili. Jedna drahá priateľka nám poslala kvety a ponúkla sa, že nám na popoludnie vezme deti. Tak veľmi som si cenila jej vrúcny záujem a praktickú pomoc!

Usporiadala som rodinné fotografie do albumov. Prezerala som si a brala do rúk nenosené oblečenie pre bábätko — jedinú hmatateľnú pripomienku dieťaťa, o ktoré som prišla. Celé týždne som sa po citovej stránke cítila ako na horskej dráhe. Niektoré dni som nemohla prestať plakať — dokonca ani so všetkou tou podporou, ktorú som mala od rodiny i od priateľov. Chvíľami som si myslela, že strácam rozum. Zvlášť ťažké bolo byť medzi priateľkami, ktoré boli tehotné. Predtým som si myslela, že potrat je iba menší „záchvev“ v živote ženy, niečo, čo prekonáme bez nejakých príliš veľkých problémov. Ako veľmi som sa mýlila! *

 Láska — najlepší liek

Spolu s plynúcim časom bola účinným liekom láska, ktorú mi prejavoval manžel a spolukresťania. Jedna svedkyňa pripravila a priniesla jedlo. Jeden zborový starší s manželkou priniesli kvety a milú pohľadnicu a zostali na večer. To, že na nás mysleli, sa dotklo nášho srdca, pretože sme vedeli, akí sú zaneprázdnení. Aj mnohí ďalší priatelia nám posielali pohľadnice a kvety. Tie jednoduché slová „myslíme na vás“ znamenali tak veľa! Jedna členka zboru napísala: „Pozeráme sa na život tak ako Jehova — ako na niečo veľmi cenné. Ak Jehova vie o tom, keď spadne na zem vrabec, istotne vie aj o tom, keď je stratený ľudský plod.“ Manželka môjho bratranca napísala: „Sme takí ohromení zázrakom narodenia a života a práve tak nás zaráža, keď to nevyjde.“

Keď som bola o niekoľko týždňov v sále Kráľovstva, chcelo sa mi plakať, a tesne predtým ako sa začalo zhromaždenie, som musela odísť. Dve drahé priateľky, ktoré si všimli, že som so slzami v očiach vyšla von, si sadli ku mne do auta, chytili ma za ruku a rozosmiali ma. Zakrátko sme sa všetky tri vrátili späť dovnútra. Akou radosťou je mať priateľov, ktorí sa pridŕžajú „pevnejšie ako brat“! — Príslovia 18:24.

Keď sa správa o tom, čo som prežila, rozšírila, bola som prekvapená, keď som sa dozvedela, koľko spolusvedkýň malo rovnakú skúsenosť. Dokonca niektoré, s ktorými som predtým nemala až taký blízky vzťah, boli schopné poskytnúť mi mimoriadnu útechu a povzbudenie. Ich láskyplná podpora v čase, keď som to tak potrebovala, mi pripomenula biblické príslovie: „Pravý druh miluje stále a je bratom, ktorý sa narodil pre čas tiesne.“ — Príslovia 17:17.

Útecha z Božieho Slova

Týždeň po mojom potrate sa konala slávnosť na pamiatku Kristovej smrti. V jeden večer, keď sme si čítali biblickú správu o Ježišových posledných dňoch, som si zrazu uvedomila: ‚Jehova pozná bolesť zo straty. Zažil stratu svojho vlastného syna!‘ Pretože Jehova je naším nebeským Otcom, niekedy zabúdam, aký je chápavý a ako veľmi súcití so svojimi služobníkmi — mužmi i ženami. V tej chvíli som pocítila ohromnú úľavu. Cítila som sa pri Jehovovi bližšie než kedykoľvek predtým.

Veľa povzbudenia som získala aj z publikácií založených na Biblii, zvlášť zo starších čísel časopisu Strážna veža a Prebuďte sa!, ktoré sa zaoberali stratou milovaného človeka. Veľmi mi pomohli napríklad články na tému „Ako sa vyrovnať so stratou dieťaťa“ v časopise Prebuďte sa! z 8. augusta 1987 (angl.) a tiež brožúra Keď vám zomrie niekto milovaný. *

Koniec smútku

Ako plynul čas, uvedomila som si, že sa zotavujem, keď som sa dokázala smiať bez toho, aby som z toho mala pocit viny, a rozprávať sa s niekým bez toho, aby som sa v rozhovore vracala k strate svojho dieťaťa. No aj potom som občas po citovej stránke akoby narazila na mínu, napríklad keď som uvidela priateľov, ktorí ešte o mojom potrate nepočuli, alebo keď našu sálu Kráľovstva navštívila rodina s novonarodeným dieťaťom.

Potom som sa jedného dňa prebudila s pocitom, že mračno sa konečne rozplynulo. Ešte predtým než som otvorila oči, som pocítila zotavenie — pokoj, aký som necítila už celé mesiace. No keď som asi rok po tom, čo som prišla o dieťa, zistila, že som tehotná, vynorili sa obavy z ďalšieho možného potratu. Našťastie v októbri 2001 som porodila zdravého chlapca.

Stále žialim za dieťaťom, o ktoré som prišla. Napriek tomu celá táto udalosť prehĺbila moje ocenenie pre život, pre moju rodinu, pre spolukresťanov a pre Boha — ktorý nás utešuje. Táto skúsenosť tiež zdôraznila hlbokú pravdu, že nie Boh si berie naše deti, ale „čas a nepredvídaná udalosť postihujú [nás] všetkých“. — Kazateľ 9:11.

Ako sa teším na čas, keď Boh odstráni všetok smútok, krik a bolesť, a to aj fyzickú i citovú bolesť, ktorú spôsobuje potrat! (Izaiáš 65:17–23) Potom budú môcť všetci poslušní ľudia povedať: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kde je tvoj osteň?“ — 1. Korinťanom 15:55; Izaiáš 25:8. — Poslané.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 21]

Častosť a príčiny potratov

„Štúdie ukazujú, že 15 až 20 percent všetkých diagnostikovaných tehotenstiev sa končí potratom,“ uvádza The World Book Encyclopedia. „Ale nebezpečenstvo potratu je najväčšie v prvých dvoch týždňoch po počatí (oplodnení), v čase, keď väčšina žien ešte ani nevie, že sú tehotné.“ Iné dielo uvádza, že vyše „80 percent potratov nastáva počas prvých 12 týždňov tehotenstva“, pričom najmenej v prípade polovice sa považujú za príčinu defekty na chromozómoch plodu. Tieto defekty nie sú následkom podobných defektov na chromozómoch matky či otca.

Ďalšie príčiny potratu môžu vyplývať zo zdravotného stavu matky. Odborníci v oblasti medicíny poukazujú na hormonálne poruchy a poruchy imunitného systému, infekcie a abnormality na krčku maternice alebo priamo v maternici matky. Faktormi môžu byť tiež chronické choroby ako cukrovka (ak nie je dostatočne udržiavaná pod kontrolou) a vysoký krvný tlak.

Podľa odborníkov potrat nemusí byť zapríčinený cvičením, dvíhaním ťažkých predmetov či pohlavnými stykmi. Je nepravdepodobné, že pád, menšie udretie sa alebo náhle zľaknutie sa spôsobí potrat. Jedno dielo hovorí: „Je nepravdepodobné, že by bol plod poškodený nejakým zranením, pokiaľ toto zranenie nie je natoľko závažné, aby ohrozilo váš vlastný život.“ Spôsob, akým je lono vytvorené, je vynikajúcim svedectvom o múdrom a láskavom Stvoriteľovi! — Žalm 139:13, 14.

 [Rámček/obrázok na strane 23]

Ako môže pomôcť rodina a priatelia

Niekedy je ťažké presne vedieť, čo povedať alebo urobiť, keď naša príbuzná alebo priateľka zažije potrat. Ľudia reagujú na takú stratu odlišne, preto neexistuje nijaké jednoduché pravidlo na poskytnutie útechy a pomoci. Pouvažujte však nad nasledujúcimi návrhmi. *

Praktické veci, ktoré môžete urobiť, aby ste pomohli:

◆ Ponúknite sa, že dozriete na staršie deti.

◆ Pripravte nejaké jedlo a prineste ho rodine.

◆ Pamätajte aj na otca. Ako povedal jeden otec, „otcom v takejto situácii ľudia neposielajú veľa pohľadníc“.

Užitočné vety, ktoré môžete povedať:

◆ „Počul som o tom, čo sa vám stalo, je mi to veľmi ľúto.“

Tieto jednoduché slová veľa znamenajú a môžu dať príležitosť na ďalšie utešujúce slová.

◆ „Je normálne plakať.“

V prvých týždňoch, ba dokonca mesiacoch po potrate má človek slzy často na krajíčku. Uistite ho, že vo vašich očiach nijako neklesne, keď takto prejaví svoje city.

◆ „Môžem ti budúci týždeň znovu zavolať, aby som spýtal(a), ako ti je?“

Spočiatku možno tí, ktorí utrpeli takúto stratu, cítia od druhých mnoho pochopenia, ale ako čas plynie a oni stále cítia bolesť, môžu mať pocit, že ostatní už na nich zabudli. Je pre nich príjemné vedieť, že ich budete aj ďalej podporovať. Tie pocity sa môžu vynárať celé týždne, ba aj mesiace. Môžu sa opäť objaviť dokonca aj po následnom úspešnom tehotenstve.

◆ „Naozaj neviem, čo povedať.“

Povedať to je často lepšie ako nepovedať nič. Už vaša úprimnosť a skutočnosť, že ste tam, svedčí o vašom záujme.

Čo nepovedať:

◆ „Ešte môžete mať ďalšie dieťa.“

Aj keď to môže byť pravda, také vyjadrenie môžu vnímať ako niečo, čo prezrádza nedostatok pochopenia. Rodičia nechceli iba nejaké dieťa, oni chceli toto dieťa. Skôr než budú azda uvažovať o ďalšom dieťati, pravdepodobne potrebujú prekonať žiaľ nad dieťaťom, ktoré stratili.

◆ „Možno s ním niečo nebolo v poriadku.“

Hoci to tak mohlo byť, nie je to veľmi povzbudzujúce. Matka si predstavovala, že nosí zdravé dieťa.

◆ „Koniec koncov, to dieťa ste v skutočnosti nepoznali. Bolo by to oveľa horšie, keby sa to stalo neskôr.“

Väčšina žien si vytvorí vzťah k svojmu nenarodenému dieťaťu veľmi skoro. Preto keď také dieťa zomrie, je prirodzené, že cíti zármutok. Tento zármutok je ešte prehlbovaný skutočnosťou, že nikto iný „nepoznal“ dieťa tak ako matka.

◆ „Aspoň máte ostatné deti.“

Pre žialiacich rodičov to môže znamenať to isté, akoby ste povedali niekomu, kto stratil končatinu: „Aspoň máš tú druhú.“

Samozrejme, musíme rátať s tým, že aj tí najstarostlivejší a najúprimnejší ľudia sa niekedy vyjadria nesprávne. (Jakub 3:2) Preto žena s rozlišovacou schopnosťou, ktorá zažila potrat, bude chcieť prejaviť kresťanskú lásku a neprechovávať rozhorčenie voči tým, ktorí povedali nejaké dobre mienené, ale netaktné poznámky. — Kolosanom 3:13.

[Poznámka pod čiarou]