Zvládanie následkov

„OD RÁNA SME NA NOHÁCH. ÚTEKOM SI ZACHRAŇUJEME ŽIVOT. NIET PITNEJ VODY ANI JEDLA. VŠETKY DOMY SÚ ZNIČENÉ.“ — HARDŽIVAN, KTORÝ PREŽIL ZEMETRASENIE V INDII S MAGNITÚDOM 7,9.

ZAŽIŤ vyčíňanie zemetrasenia je desivé. „Všade okolo mňa lietali knihy z dva a pol metra vysokej drevenej skrine pri mojej posteli,“ spomína si žena, ktorá v roku 1999 prežila zemetrasenie na Taiwane. ‚Novokúpená bezpečnostná motocyklistická prilba padla zo skrine a pristála na posteli pri mojej hlave. Je iróniou,‘ dodáva, ‚že ma mohla zabiť.‘

Po prežití zemetrasenia

Zažiť zemetrasenie je desivé, ale ostať nažive je len začiatok. V hodinách po takejto udalosti sa humanitárni pracovníci odvážne usilujú vyhľadať a ošetriť zranených. Často to robia napriek hrozbe dotrasov. „Musíme byť mimoriadne opatrní,“ povedal jeden muž, ktorý uvažoval o tom, že sa prekope cez hromadu zeme, ktorá zasypala suseda po nedávnom zemetrasení v Salvádore. „Ak sa zem odrazu znova pohne, môže sa zvaliť aj zvyšok kopca.“

Jednotlivci často mimoriadne obetavo pomáhajú obetiam zemetrasenia. Napríklad keď na začiatku roku 2001 nastalo silné zemetrasenie v Indii, Manu, starší muž, ktorý dnes žije v Spojených štátoch, sa vrátil do svojej domovskej krajiny. „Musím ísť pomôcť nielen rodine, ale každému, kto trpí,“ povedal. Manu zistil, že v oblastiach, ktoré navštívil, sú žalostné pomery. Poznamenal však: „Ľudia tu prejavujú úžasnú odvahu.“ Jeden žurnalista napísal: „Nepoznám nikoho vo svojom okolí, kto nedal všetko, čoho sa mohol vzdať — dennú, týždennú alebo mesačnú mzdu, časť svojich úspor, alebo čokoľvek mohol —, aby pomohol.“

Samozrejme, jedna vec je odstrániť trosky a ošetriť zranených, a niečo celkom iné je vrátiť do normálu život, ktorý niekoľko okamihov hrôzy prevrátilo naruby. Zamyslite sa nad Delores, ženou, ktorá prišla o domov pri zemetrasení v Salvádore. „Je to horšie ako vojna,“ hovorí. „Vtedy sme mali aspoň strechu nad hlavou.“

Ako sme spomenuli v úvodnom článku, niekedy je veľmi nutná nielen materiálna pomoc, ale aj emocionálna  podpora. Napríklad keď na začiatku roku 1999 zemetrasenie paralyzovalo mesto Armenia v západnej Kolumbii, o život prišlo viac ako tisíc ľudí, ale omnoho viac ľudí utrpelo šok a pociťovalo zúfalstvo. Psychiater Roberto Estefan, ktorého dom bol takisto zničený pri katastrofe, povedal: „Všade, kam idete, ľudia prosia o pomoc. Idem von na hamburger a väčšina ľudí, ktorí sa mi zdravia, sa chopí príležitosti a rozpráva mi o svojej nespavosti a smútku.“

Ako to Dr. Estefan dobre vie, emocionálne následky zemetrasenia môžu byť ničivé. Jedna žena, ktorá dobrovoľne pomáhala pri budovaní núdzového tábora, poznamenala, že niektorí ľudia, ktorí mali zamestnanie, sa neunúvali ísť do práce, lebo boli presvedčení, že čoskoro zomrú.

Poskytovanie nádeje uprostred zúfalstva

Jehovovi svedkovia sa v čase takejto krízy usilujú pomáhať prežijúcim nielen fyzicky,  ale aj duchovne a emocionálne. Napríklad ihneď po zemetrasení v Kolumbii, o ktorom tu už bola zmienka, kancelária odbočky Jehovových svedkov tu zorganizovala miestny výbor núdzovej pomoci. Tisícky dobrovoľníkov spomedzi svedkov zo všetkých častí krajiny darovali potraviny a peniaze. Zakrátko poslali do postihnutej oblasti asi 70 ton potravín.

Často je však dôležitejšia duchovná podpora. Raz ráno po zemetrasení v Kolumbii si jedna Jehovova svedkyňa všimla istú veľmi skľúčene vyzerajúcu ženu, ktorá kráčala po ulici zničeného mesta Armenia. Prišla k nej a ponúkla jej traktát s názvom Aká je nádej pre milovaných zomrelých? *

Žena si traktát vzala domov a pozorne si ho prečítala. Pri ďalšej príležitosti, keď ju navštívili Jehovovi svedkovia, im jednoducho musela vyrozprávať, čo sa jej stalo. Ako sa ukázalo, zemetrasenie jej zničilo niekoľko domov, ktoré v meste vlastnila a ktoré jej zabezpečovali dobrý príjem. Teraz bola chudobná. Ale to nebolo všetko. Pri zemetrasení sa zrútil tiež dom, v ktorom bývala s 25-ročným synom, a jeho zabilo. Tá žena povedala svedkom, že nikdy predtým sa o náboženstvo nezaujímala, ale teraz má veľa otázok. Traktát jej poskytol skutočnú nádej. Zakrátko sa s ňou zaviedlo domáce biblické štúdium.

Jehovovi svedkovia sú presvedčení, že nastane čas, keď ľudstvo už nebudú ohrozovať prírodné katastrofy ani zemetrasenia. Nasledujúci článok vysvetlí, prečo tomu veria.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 6]

VOPRED SA PRIPRAVTE!

▪ Dbajte na to, aby boli ohrievače vody priskrutkované a ťažké predmety na podlahe alebo na nízkych policiach.

▪ Naučte členov rodiny odstaviť elektrickú energiu, ako aj plyn a vodu.

▪ Vybavte svoju domácnosť hasiacim prístrojom a lekárničkou.

▪ Majte poruke prenosné rádio s nabitými batériami.

▪ Skúšajte si v rodine cvičné poplachy a zdôrazňujte potrebu (1) zachovať pokoj, (2) vypnúť sporáky a ohrievače, (3) stáť vo dverách alebo vliezť pod stôl a (4) nestáť pri oknách, zrkadlách ani komínoch.

[Rámček/obrázok na strane 7]

ZEMETRASENIA V IZRAELI

Izrael má „najdlhší a nepretržitý historický záznam zemetrasení na zemi,“ píše profesor Amos Nur. Príčinou je to, že časť Veľkého riftového údolia — zlomová čiara medzi stredozemskou a arabskou litosférickou doskou — prechádza zo severu na juh priamo cez Izrael.

Je zaujímavé, že niektorí archeológovia sú presvedčení, že starovekí stavitelia používali špeciálne techniky na zníženie škôd spôsobených zemetrasením. To sa zhoduje s biblickým opisom Šalamúnovho stavebného projektu: „Čo sa týka veľkého nádvoria, dookola boli tri rady tesaného kameňa a rad trámov z cédrového dreva; a tak to bolo aj pre vnútorné nádvorie Jehovovho domu a pre predsieň domu.“ ​(1. Kráľov 6:36; 7:12) Dôkazy o tejto technike vkladania drevených trámov do kamenných stavieb sa nachádzajú na rôznych miestach — vrátane brány v Megidde, o ktorej sa predpokladá, že pochádza z čias Šalamúna alebo ešte skôr. Učenec David M. Rohl je presvedčený, že tieto trámy mohli stavitelia „vkladať, aby chránili stavbu pred škodami spôsobenými zemetrasením“.

[Obrázok]

Ruiny po zemetrasení v Bet-šeane v Izraeli

[Rámček/obrázky na strane 8]

DVE MINÚTY HRÔZY — ROZPRÁVANIE JEDNÉHO PREŽIJÚCEHO

Naša rodina v Ahmadábáde v Indii sa pripravovala na svadbu mojej sesternice. Dvadsiateho šiesteho januára 2001 ma nezobudil budík, ale silné otrasy. Počul som, ako sa kovové skrine presúvajú sem a tam, a vtedy som si uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Strýko kričal: „Vyjdite von z domu!“ Keď sme sa dostali von, videli sme, ako sa dom otriasa zo strany na stranu. Zdalo sa, akoby to trvalo celú večnosť. V skutočnosti otrasy trvali len dve minúty.

Stres sa zdal príliš veľký, aby sa dalo všetko naraz zvládnuť. Zisťovali sme, či sú všetci členovia rodiny v poriadku. Telefónne a elektrické vedenie bolo prerušené, preto sme nemohli hneď zistiť, v akom stave sú naši príbuzní v okolitých mestách. Po hodine neistoty sme sa dozvedeli, že sú v bezpečí. No nie každý mal také šťastie. Napríklad len v Ahmadábáde spadlo vyše sto budov a viac ako 500 ľudí prišlo o život.

Všetkých sa na niekoľko týždňov zmocnilo zdesenie. Ľudia išli každú noc spať v strachu pred ďalším predpovedaným otrasom. Dostávali sa z toho pomaly a mnohí zostali bez strechy nad hlavou. To všetko následkom zemetrasenia, ktoré trvalo len dve minúty, ale v našej pamäti pretrvá navždy. — Rozprával Samir Saraija.

[Obrázok na stranách 6, 7]

Muž, ktorý v januári 2001 prežil zemetrasenie v Indii, drží fotografie svojej matky, ktorá zahynula a bola spopolnená

[Prameň ilustrácie]

© Randolph Langenbach/​UNESCO (www.conservationtech.com)