Žalostná éra trestancov v Austrálii

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V AUSTRÁLII

JOHN HILL: Odsúdený za krádež ľanovej vreckovky, ktorá mala hodnotu šesť pencí, a poslaný do vyhnanstva v Austrálii na sedem rokov.

ELIZABETH BASONOVÁ: Odsúdená za krádež 6,4 metra kalika. Hoci bola odsúdená na smrť obesením, rozsudok bol neskôr zmenený na sedemročné vyhnanstvo.

JAMES BARTLETT: Obvinený z krádeže 450 kilogramov ľanovej priadze a uznaný za vinného. Poslaný do vyhnanstva v Austrálii na sedem rokov.

GEORGE BARSBY: Obvinený z napadnutia Williama Williamsa a z krádeže jeho hodvábneho mešca, zlatých hodiniek, šiestich guineí (asi šesť britských libier) a uznaný za vinného. Bol odsúdený na smrť obesením, ale rozsudok bol zmenený na doživotné vyhnanstvo.

TO SÚ len štyri príklady ľudí odsúdených v Anglicku a potom poslaných do vyhnanstva v Austrálii na konci 18. storočia. Asi 160 000 ľudí malo podobný údel počas tejto žalostnej éry trestancov. V mnohých prípadoch boli dokonca aj ženy s deťmi odsúdené na 7 až 14 rokov.

„Mnohými austrálskymi ‚zločincami‘ boli chlapci a dievčatá, ktorí nemali ešte ani trinásť rokov,“ hovorí Bill Beatty v knihe Early Australia—With Shame Remembered (Raná Austrália — spomínaná s hanbou). Informuje o jednom trestancovi, ktorým bolo iba sedemročné dieťa. Tento chlapec bol poslaný do vyhnanstva v Austrálii „na doživotie“.

Situácia niektorých trestancov však nebola beznádejná. Vyhnanstvo v skutočnosti niektorým nakoniec prinieslo lepší život. Celá éra trestancov bola množstvom protirečení; bola zmesou brutality a súcitu, smrti a nádeje. A všetko sa to začalo v Británii.

Začína sa éra trestancov

Británia prechádzala v 18. storočí spoločenskými zmenami vedúcimi k nárastu zločinnosti, ktorá bola často výsledkom hlbokej chudoby. Aby úrady potlačili tento trend, zaviedli drsné zákony a tresty. Na začiatku 19. storočia sa asi 200 trestných činov trestalo smrťou. Istý cestovateľ poznamenal: „I za tú najmenšiu krádež sa udeľuje trest smrti.“ Jeden 11-ročný chlapec bol obesený za krádež vreckovky!

Na začiatku 18. storočia bol však schválený zákon, ktorý v mnohých prípadoch umožňoval zmeniť trest smrti na deportáciu do britských kolónií v Severnej Amerike. Tak bolo časom prevážaných loďou asi 1000 trestancov ročne, spočiatku hlavne do Virgínie a Marylandu. Ale keď v roku 1776 tieto kolónie získali nezávislosť od Británie, upustilo sa od toho. Potom trestancov dávali do neslávne známych väzení vo vrakoch lodí, ktoré boli roztrúsené pozdĺž londýnskej rieky Temža. Samozrejme, tieto plávajúce väznice mali obmedzenú kapacitu. Čo s tým teda mali urobiť?

Cestovateľ kapitán James Cook poskytol riešenie, keď vyhlásil Nové Holandsko — dnes je to Austrália — za britské územie. Krátko nato,  v roku 1786, bolo východné austrálske pobrežie vyčlenené na trestanecké kolónie. V nasledujúcom roku „Prvá flotila“ opustila Anglicko, aby založila kolóniu Nový Južný Wales. * Nasledovali ďalšie flotily a zakrátko sa objavilo v Austrálii množstvo trestaneckých kolónií vrátane kolónie na ostrove Norfolk, 1500 kilometrov severovýchodne od Sydney.

Ťažkosti na mori

Prvé plavby do trestaneckých osád boli nočnou morou pre trestancov, ktorí sa tiesnili vo vlhkom, zapáchajúcom podpalubí. Stovky trestancov zomreli počas plavby a ďalší zahynuli krátko po príchode. Veľké straty na životoch zapríčinil skorbut. Časom však boli na lode s trestancami pridelení lekári, najmä na tie, ktorými deportovali trestankyne. To viedlo k výraznému zvýšeniu počtu prežijúcich. Po čase sa rýchlejšími loďami skrátil čas plavby z približne siedmich mesiacov na štyri mesiace, a tak prežilo ešte viac cestujúcich.

Hrozbou bolo aj stroskotanie. Britská loď Amphitrite s trestancami na palube sa po piatich dňoch plavby z Anglicka, keď bola ešte na dohľad z francúzskeho pobrežia, dostala do strašnej víchrice. Vydaná víchrici na milosť a nemilosť sa dva dni zmietala na vode a 31. augusta 1883 o piatej večer narazila na plytčinu asi kilometer od pobrežia.

Posádka pomoc odmietla a záchranné člny nespustila. Prečo? Pretože panovalo presvedčenie, že trestanci — 120 žien a detí — by mohli utiecť! A tak po troch desivých hodinách rozpadávajúca sa loď vyvrhla svoj ľudský náklad do mora. Väčšina posádky a všetkých 120 žien a detí zahynulo. Za niekoľko nasledujúcich dní more vyplavilo na breh 82 tiel — jedno z nich bolo telo ženy zvierajúcej v objatí svoje dieťa, ktoré od nej nedokázala oddeliť ani smrť.

Keď dávali prednosť smrti

Guvernér Nového Južného Walesu sir Thomas Brisbane vyhlásil, že najhorší trestanci Nového Južného Walesu a Tasmánie musia byť deportovaní na ostrov Norfolk. Povedal: „Najťažší zločinec, ktorý je tam deportovaný, nemá žiadnu nádej na návrat.“ Sir Ralph Darling, neskorší guvernér, sľuboval, že z ostrova urobí „miesto [najprísnejších] trestov s výnimkou trestov smrti“. Ostrov Norfolk sa ním aj stal, najmä keď sa stal guvernérom John Price, ktorý mal aristokratický pôvod.

Price údajne „so zarážajúcou presnosťou vedel, ako funguje myslenie zločincov, a to mu spolu s jeho nemilosrdným uplatňovaním zákona dávalo takmer hypnotickú moc nad [trestancami].“ Priceových najmenej 50 úderov alebo desať dní v cele s 13 ďalšími väzňami a s miestom iba na státie bolo trestom za také priestupky ako spev, neprimerane pomalá chôdza alebo pomalé tlačenie vozíkov s kameňmi.

Mnohí väzni sa snažili dosiahnuť pokoj smrťou. Keď jeden duchovný informoval o vzbure 31 trestancov, z ktorých 13 boli popravení a 18 omilostení, napísal: „Bolo to doslova tak, že každý muž, ktorý počul o svojom omilostení, trpko plakal a každý muž, ktorý počul, že je odsúdený na smrť, si kľakol a bez jedinej slzy v oku ďakoval Bohu.“ Tento duchovný dodal: „Keď im sňali okovy a prečítali rozsudok smrti, kľakli si a prijali to ako Božiu vôľu. Potom [odsúdení] spontánne pokorne pobozkali nohy tomu, kto im priniesol pokoj.“

 Iba duchovenstvo so svojou cirkevnou imunitou sa odvážilo hovoriť proti takejto krutosti. „Žiadnymi slovami nedokážem vhodne vykresliť obraz [Priceovej] barbarskej neľudskosti... voči väzňom,“ napísal istý kňaz. „Je odporné na to čo i len pomyslieť, a pritom to možno páchať beztrestne.“

Objavuje sa iskierka nádeje

Po príchode kapitána Alexandra Maconochieho v roku 1840 nastala na ostrove Norfolk určitá úľava. Tento kapitán vytvoril systém bodovania, ktorý v sebe spájal nápravu s odmenou a umožňoval trestancom vyslúžiť si slobodu po získaní určitého počtu bodov, čiže zásluh. „Verím,“ napísal Maconochie, „že náprava je vždy možná, ak sa k nej pristupuje správne. Myseľ človeka je neobmedzene prispôsobivá, ak sa jej kapacita sústredí na dobré skutky a nekazí sa týraním alebo nehybným zovretím akoby zaživa v hrobe.“

Maconochieho reformy boli také úspešné, že ich neskôr zaviedlo aj Anglicko, Írsko a Spojené štáty. V tom čase sa však Maconochie touto novou metódou dotkol ega niektorých vplyvných ľudí, lebo tým zavrhol ich metódy. Preto ho nakoniec odvolali z úradu. Po jeho odchode sa na ostrov Norfolk opäť vrátila brutalita. No nie nadlho. V roku 1854, po dôrazných sťažnostiach duchovenstva, bol ostrov ako trestanecká osada opustený a trestanci boli z neho deportovaní do Port Arthuru na Tasmánii.

Aj Port Arthur vzbudzoval strach, najmä v prvých rokoch. Ale tu praktizovaná brutalita nepatrila do tej istej kategórie, akú dosahovala tá na ostrove Norfolk. Napríklad do roku 1840 sa v Port Arthure takmer upustilo od bičovania.

Prísny tasmánsky guvernér George Arthur chcel pre kolóniu dosiahnuť „povesť disciplíny podobnej poslušnosti strojov,“ píše Ian Brand v knihe Port Arthur—​1830–1877. Arthur zároveň chcel, aby každý trestanec poznal „odmenu za dobré správanie a trest za zlé“. S týmto cieľom rozdelil trestancov do siedmich tried, od tých, ktorí mali za dobré správanie zaručenú priepustku, po tých, ktorí boli odsúdení na ťažké práce v reťaziach.

Vyhnanstvo — pre mnohých požehnanie

„Okrem tých, ktorí boli uväznení v trestaneckých osadách v Port Arthure, na ostrove Norfolk... a na podobných miestach počas ich najpochmúrnejšieho obdobia,“ píše Beatty, „trestanci mali často lepšie vyhliadky, ako by mali vo svojej rodnej krajine... Mali príležitosti uplatniť sa.“

Trestanci, ktorí získali predčasné odpustenie trestu, ako aj tí, ktorí si odpykali celý trest, zistili,  že sa im a ich rodinám otvára veľa príležitostí. Preto sa po prepustení na slobodu málokto vrátil do Anglicka.

Guvernér Lachlan Macquarie, zástanca prepustených na slobodu, povedal: „Keď je raz človek prepustený na slobodu, jeho predchádzajúci stav by sa mu nemal pripomínať ani by nemal byť používaný proti nemu; nech sa cíti voľný na získanie akéhokoľvek postavenia, na aké sa dokázal spôsobilý dlhodobým bezúhonným správaním.“

Macquarie si stál za svojimi slovami tým, že dával prepusteným trestancom pôdu. Potom poveril trestancov, aby pomáhali tým, ktorí boli prepustení z väzenia, pracovať na ich pôde a vykonávať rôzne služby v ich domácnosti.

Po čase mnoho usilovných a podnikavých bývalých trestancov získalo bohatstvo, úctu a v niektorých prípadoch dokonca aj slávu. Napríklad Samuel Lightfoot zohral kľúčovú úlohu pri zakladaní prvých nemocníc v Sydney a v Hobarte. William Redfern sa stal uznávaným lekárom a Francis Greenway zanechal po sebe pamiatku v Sydney a okolí v podobe osobitej architektúry.

Nakoniec po 80 rokoch, v roku 1868, prestalo vyhnanstvo v Austrálii existovať. Dnešná austrálska moderná mnohonárodnostná spoločnosť poskytuje málo dôkazov o týchto raných rokoch. Ruiny trestaneckých osád sú dnes už iba turistickými atrakciami. Bližší pohľad však prezrádza aj mnohé menej bolestné pripomienky éry trestancov: mosty, staré budovy a dokonca kostoly — ktoré postavili trestanci. Niektoré sú vo vynikajúcom stave a dodnes sa používajú.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 14]

ROZPRÁVANIE POTOMKA TRESTANCOV

Istý potomok z piatej generácie dvoch trestancov rozpráva, ako jeden z jeho praotcov prišiel do Austrálie:

„Vo veku 19 rokov bol jeden z mojich predkov odsúdený... za krádež náprsnej tašky. Z Anglicka odplával 12. decembra 1834 na palube lode George III. s 308 cestujúcimi — 220 z nich tvorili trestanci. Skôr než sa loď 12. apríla 1835 priblížila k pobrežiu Tasmánie, 50 väzňov dostalo skorbut. Manželka jedného vojaka, tri deti a dvanásť ďalších ľudí zomrelo. Počas tejto dlhej plavby sa narodili dve deti.

Po šiestich týždňoch na mori vypukol na palube požiar. Ale katastrofu odvrátili vďaka odvahe dvoch väzňov, ktorí ochránili dva sudy strelného prachu pred vznietením. Napriek tomu boli mnohé zásoby zničené, preto nezostalo dostatočné množstvo potravín do konca plavby. Kapitán sa v snahe dostať rýchlo do prístavu rozhodol pre kratšiu trasu cez D’Entrecasteauxov kanál na južnom myse Tasmánie. O 21.30 loď narazila na skalu, dnes známu ako King George Rock, ktorá nebola vyznačená na mape, a potopila sa päť kilometrov od brehu. Zo 133 utopených ľudí boli takmer všetci zamknutí v podpalubí. Z pôvodných 220 prežilo iba 81 trestancov. Jedným z nich bol môj predok. V roku 1843 si vzal bývalú trestankyňu a o dva roky mu odpustili zvyšok trestu. Zomrel v roku 1895.“

[Obrázky na stranách 12, 13]

SIR THOMAS BRISBANE

GUVERNÉR LACHLAN MACQUARIE

Britská trestanecká loď „Amphitrite“

[Pramene ilustrácií]

Trestanci: S láskavým dovolením National Library of Australia; Portrét sira Thomasa Brisbana od F. Schencka: Rex Nan Kivell Collection, NK 1154. S dovolením National Library of Australia; Macquarie: Mitchell Library, State Library of New South Wales; loď: La Trobe Picture Collection, State Library of Victoria

[Obrázky na stranách 14, 15]

Blok s celami v trestaneckej väznici Port Arthur

[Prameň ilustrácií]

Reťaze a blok s celami: La Trobe Picture Collection, State Library of Victoria

[Obrázok na strane 15]

Tento maják v sydneyskom prístave je napodobeninou iného majáka, ktorý naprojektoval bývalý trestanec Francis Greenway

[Obrázok na strane 15]

Nedostupná pobrežná čiara ostrova Norfolk

[Obrázok na strane 15]

Staré kasárne na ostrove Norfolk