Napriek skúškam moja nádej zostala jasná

ROZPRÁVA ANDREJ HANÁK

Bol rok 1943 a zúrila druhá svetová vojna. Pre svoj neutrálny postoj som bol uväznený v Budapešti. Tam mi jeden bradatý pravoslávny kňaz ponúkol Bibliu za trojdňový prídel chleba. Hoci som hladoval, som presvedčený, že som urobil dobrú výmenu.

KEĎ počas druhej svetovej vojny prevzali nad našou krajinou kontrolu nacisti, bolo náročné zachovať si čisté kresťanské svedomie. Aj neskôr, v období vyše 40-ročnej komunistickej vlády, nebolo ľahké slúžiť nášmu Stvoriteľovi, Jehovovi Bohu, a nekompromisne sa zastávať biblických zásad.

No skôr ako opíšem, čo vtedy znamenalo zachovať si rýdzosť pred Bohom, rád by som vám porozprával niečo o sebe. Nepochybne bude pre vás zaujímavé dozvedieť sa, čo Jehovovi svedkovia znášali v tých rokoch. Najprv mi dovoľte povedať niečo o náboženských pomeroch, ktoré ma podnietili uvažovať o prevládajúcich náboženstvách v našej oblasti.

Mätúce náboženské otázky

Narodil som sa 3. decembra 1922 v Pácine, maďarskej dedine neďaleko slovenských hraníc. Slovensko vtedy tvorilo východnú časť Československa. Keď po druhej svetovej vojne veľkú časť Československa zabral Sovietsky zväz, hranica s Ukrajinou sa posunula do vzdialenosti asi 30 kilometrov od Pácina.

Bol som druhým z piatich detí narodených oddaným rímskokatolíckym rodičom. Keď som mal 13 rokov, stalo sa čosi, čo ma podnietilo vážnejšie sa  zamyslieť nad náboženstvom. Sprevádzal som matku na 80-kilometrovej náboženskej púti do dediny Máriapócs v Maďarsku. Na púť sme išli pešo, lebo sme verili, že tak dosiahneme väčšie požehnanie. Boli tam tak rímskokatolíci, ako aj gréckokatolíci. Myslel som si, že tieto dve náboženstvá sú časťou akéhosi zjednoteného katolíckeho náboženstva. No čoskoro som si uvedomil, že to tak nie je.

Gréckokatolícka omša sa konala o čosi skôr. Tak som sa rozhodol zúčastniť sa na nej. Neskôr, keď sa mama dozvedela, že som šiel na gréckokatolícku omšu, bola veľmi rozrušená. Bol som z toho zmätený a spýtal som sa: „Záleží na tom, ktorej omše sa zúčastníme? Či neprijímame všetci to isté Kristovo telo?“

Mama mi na to nevedela odpovedať, a tak jednoducho povedala: „Syn môj, je hriech pýtať sa na takéto veci.“ Napriek tomu mi moje otázky ďalej vírili hlavou.

Dostávam odpovede

Keď som mal 17 rokov — krátko po tom, ako sa v roku 1939 začala druhá svetová vojna —, odišiel som do malého mesta vzdialeného len niekoľko kilometrov od našej dediny, do Stredy nad Bodrogom na východnom Slovensku. Išiel som tam za učňa k miestnemu kováčovi. No v jeho dome som sa naučil niečo oveľa hodnotnejšie ako iba robiť podkovy pre kone či formovať rôzne iné predmety z kovu.

Kováčova manželka, Mária Pankovicsová, bola Jehovovou svedkyňou. Cez deň som sa teda učil od jej manžela kováčskemu remeslu, ale po večeroch som študoval Bibliu a navštevoval zhromaždenia spolu s miestnymi svedkami. Ako kováčsky učeň som si mohol plnšie oceniť slová Žalmu 12:6: „Jehovove výroky sú rýdze výroky, ako striebro prečistené v taviacej peci zeme, čistené sedemkrát.“ Aké príjemné boli tie večery, keď som skúmal Jehovove výroky a dostával odpovede na svoje biblické otázky!

Sotva som si uvedomoval, že s postupujúcou druhou svetovou vojnou bude moja novonájdená viera čoskoro podrobená skúške.

Uväznený pre vieru

Neubehlo veľa času odvtedy, čo som sa začal učiť kováčskemu remeslu, a od mladých mužov v Maďarsku sa vyžadovala účasť na vojenskom výcviku. Ale ja som sa rozhodol držať biblickej zásady z Izaiáša 2:4 a ‚už sa viac neučiť vojne‘. Pre svoje rozhodnutie som bol odsúdený na desať dní väzenia. Po prepustení som pokračoval v štúdiu Biblie. Potom, 15. júla 1941, som symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode.

V tom čase nacistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz a východnú Európu zachvátila vojna. Vojnová propaganda bola stále intenzívnejšia a nacionalistické cítenie vzrastalo. Jehovovi svedkovia však zostávali neutrálni v súlade so svojím presvedčením založeným na Biblii.

V auguste 1942 bol proti nám podniknutý zlomyseľný útok. Úrady pripravili desať zberných miest, kam boli zhromaždení mladí i starí svedkovia. Priviedli tam aj tých, ktorí ešte neboli pokrstení, ale bolo o nich známe, že sa s nami stretávajú. Ja som bol medzi tými, ktorých vzali do väzenia v meste Sárospatak, asi 20 kilometrov od mojej rodnej dediny Pácin.

Najmladší spoluväzeň mal iba tri mesiace. Bol uväznený so svojou matkou, ktorá bola  svedkyňou. Keď sme prosili o nejaké jedlo aspoň pre dieťa, dozorca odsekol: „Nechajte ho kričať. Tak z neho vyrastie silný svedok.“ Bolo nám ľúto maličkého, ale zarmútilo nás aj to, že ten mladý dozorca môže mať pod vplyvom nacionalistickej propagandy až také zatvrdnuté srdce.

Bol som odsúdený na dva roky väzenia. Potom ma previezli do väznice na ulici Margit Körút číslo 85 v Budapešti. V celách, ktoré boli veľké približne 4 krát 6 metrov, sa tlačilo asi 50 až 60 ľudí. Osem mesiacov sme tam žili bez kúpeľne či toalety. Nemohli sme sa teda sprchovať ani kúpať, nehovoriac už o praní šiat. Všetci sme mali plno vší a v noci po našich špinavých telách liezli ploštice.

Museli sme vstávať o štvrtej ráno. Naše raňajky pozostávali iba zo šálky kávy. Napoludnie sme dostali podobné množstvo polievky a asi 150 gramov chleba s trochou akejsi omáčky. Večer sme nedostávali nič. Hoci som mal 20 rokov a bol som zdravý, časom som natoľko zoslabol, že som nevládal ani chodiť. Následkom hladu a infekcií začali väzni zomierať.

V tom čase prišiel do našej cely nový väzeň. Bol to ten bradatý pravoslávny kňaz, ktorého som spomenul v úvode. Dovolili mu nechať si Bibliu. Ako veľmi som ju túžil čítať! Ale keď som ho poprosil, aby mi ju na chvíľu požičal, odmietol. No neskôr on oslovil mňa. „Hej, chlapče,“ povedal. „Tá Biblia môže byť tvoja. Predám ti ju.“

„Predáte? Za čo?“ opýtal som sa. „Nemám nijaké peniaze.“

Potom mi Bibliu ponúkol za môj prídel chleba na tri dni. Ako dobre, že som túto ponuku prijal! Napriek telesnému hladu som získal duchovný pokrm, ktorý mne aj iným pomáhal v tých ťažkých časoch vytrvávať v skúškach. Tú Bibliu mám dodnes. — Matúš 4:4.

Naša neutralita je skúšaná

V júni 1943 boli mladí svedkovia z celého Maďarska — bolo nás asi 160 — zhromaždení do mesta Jászberény neďaleko Budapešti. Keď sme odmietli nasadiť si vojenské čiapky a na ramená si dať trikolóry, nahnali nás do nákladných vagónov a odviezli na železničnú stanicu Budapešť-Kőbánya. Tam nás dôstojníci po mene volali po jednom von z vagóna a nariadili nám, aby sme sa hlásili ako vojaci.

Mali sme povedať: „Heil Hitler“, čo znamená „sláva Hitlerovi“. Keď to každý svedok odmietol, surovo ho zbili. Nakoniec sa mučitelia unavili, a tak jeden z nich povedal: „Dobre, urobíme ešte jedného, ale ten to neprežije.“

Tibor Haffner, odo mňa starší, dlhoročný svedok, ktorý dostal kópiu zoznamu svedkov vo vagóne, mi pošepkal: „Brat, teraz si na rade ty. Buď odvážny! Dôveruj Jehovovi.“ Nato ma zavolali. Postavil som sa do dverí vagóna. Nariadili mi, aby som zišiel dolu. „Veď na ňom už niet čo biť,“ povedal jeden z vojakov. Potom mi povedal: „Ak sa zahlásiš, ako sa od teba žiada, pôjdeš do kuchyne a budeš pripravovať jedlo. Ak nie, zomrieš.“

„Nezahlásim sa ako vojak,“ odpovedal som. „Chcem sa vrátiť späť do vagóna medzi svojich bratov.“

 Vojak sa nado mnou zľutoval, schmatol ma a hodil späť do vagóna. Keďže som vážil sotva 40 kilogramov, nebolo to preňho ťažké. Brat Haffner podišiel ku mne, objal ma okolo pliec, pohladil po tvári a zacitoval mi Žalm 20:1: „Kiež ti Jehova odpovie v deň tiesne. Kiež ťa chráni meno Jakobovho Boha.“

V pracovnom tábore

Potom sme nastúpili na loď a po Dunaji nás odviezli do Juhoslávie. V júli 1943 sme prišli do pracovného tábora pri meste Bor, kde boli jedny z najväčších medených baní v Európe. Časom počet obyvateľov tábora vzrástol asi na 60 000 ľudí mnohých národností vrátane približne 6000 Židov a asi 160 Jehovových svedkov.

Svedkov dali do jedného veľkého baraka. Uprostred boli stoly a lavice, kde sme dvakrát týždenne mávali zhromaždenia. Študovali sme časopisy Strážna veža, ktoré boli prepašované do tábora, a čítali sme Bibliu, ktorú som vymenil za prídel chleba. Spievali sme tiež piesne a spolu sme sa modlili.

Usilovali sme sa udržiavať dobré vzťahy s ostatnými väzňami, čo sa ukázalo ako užitočné. Jeden brat dostal silné bolesti brucha, no dozorcovia mu neboli ochotní poskytnúť pomoc. Keď sa jeho stav zhoršoval, jeden židovský spoluväzeň, lekár, súhlasil, že ho bude operovať. Dal bratovi nejaké jednoduché anestetikum a operoval ho naostrenou rúčkou lyžice. Brat sa uzdravil a po vojne sa vrátil domov.

Práca v baniach bola vyčerpávajúca a jedla bolo málo. Dvaja bratia zomreli pri nehode v práci a jeden následkom choroby. Ako sa približovala ruská armáda, v septembri 1944 bolo rozhodnuté tábor vyprázdniť. Tomu, čo sa stalo potom, by som len ťažko uveril, keby som to nevidel na vlastné oči.

Pochod hrôzy

Po únavnom týždňovom pochode sme spolu s mnohými židovskými väzňami prišli do Belehradu. Potom sme ešte niekoľko dní pokračovali v ceste a ocitli sme sa v dedinke Cservenka (teraz Crvenka).

Keď sme prišli do Cservenky, Jehovovým svedkom prikázali nastúpiť do radov po piatich. Z každého druhého radu bol vybratý jeden svedok. So slzami v očiach sme pozerali na tých, ktorých odvádzali preč, mysliac si, že ich idú popraviť. No po chvíli sa vrátili. Čo sa stalo? Nemeckí vojaci chceli, aby kopali hroby, ale maďarský veliteľ im vysvetlil, že už týždeň nejedli a sú príliš slabí na to, aby pracovali.

V ten večer nás svedkov zobrali na povalu budovy, ktorá sa používala na sušenie tehál. Nemecký dôstojník nám povedal: „Buďte ticho a zostaňte tu. Táto noc bude príšerná.“ Potom zamkol dvere. O pár minút sme počuli vojakov revať: „Los! Los!“ ​(Poďme! Poďme!) Nato bolo počuť streľbu z guľometov a po nej nastalo  desivé ticho. A znovu sme počuli: „Los! Los!“ a ďalšiu paľbu.

Cez strechu sme mohli vidieť, čo sa deje. Vojaci privádzali skupiny židovských väzňov, postavili ich k okraju jamy a strieľali do nich z guľometov. Potom hádzali do hromád tiel ručné granáty. Pred svitaním boli všetci židovskí väzni okrem ôsmich mŕtvi a nemeckí vojaci boli na úteku. Boli sme psychicky i fyzicky úplne vyčerpaní. Medzi svedkami, ktorí si stále živo spomínajú na túto popravu, bol aj János Török a Ján Bali.

Zachovaní nažive

Pod dohľadom maďarských vojakov sme pokračovali v pochode na sever a potom na západ. Opakovane od nás žiadali, aby sme sa zapojili do vojenských činností, no podarilo sa nám zachovať si neutralitu a pritom zostať nažive.

V apríli 1945 sme sa ocitli medzi nemeckou a ruskou armádou pri meste Szombathely pri maďarsko-rakúskych hraniciach. Keď bol vyhlásený letecký poplach, maďarský kapitán, ktorý na nás dohliadal, sa opýtal: „Smiem ísť do úkrytu spolu s vami? Vidím, že s vami je Boh.“ Keď sa bombardovanie skončilo, vyšli sme z mesta, prechádzajúc pomedzi mŕtve telá zvierat i ľudí.

Keď bolo zjavné, že vojna sa končí, ten istý kapitán nás zhromaždil a povedal: „Ďakujem vám, že ste ma rešpektovali. Mám tu pre každého z vás trochu čaju a cukru. Aspoň niečo.“ Aj my sme mu poďakovali, že s nami tak ľudsky zaobchádzal.

O niekoľko dní prišli Rusi a my sme sa v malých skupinách začali vracať domov. Ale to pre nás vôbec neznamenalo koniec ťažkostí. Po príchode do Budapešti nás zadržali Rusi a boli sme znova predvolaní na odvod — tentoraz do sovietskej armády.

Odvod mal na starosti jeden vysoko postavený ruský dôstojník, lekár. Keď sme vstúpili do miestnosti, nespoznali sme ho, ale on nás spoznal. Bol s nami v pracovnom tábore v Bore a bol jedným z mála Židov, ktorí prežili nacistickú genocídu. Keď nás uvidel, prikázal dozorcom: „Týchto ôsmich nechajte odísť domov.“ Boli sme mu vďační, no predovšetkým sme ďakovali Jehovovi za jeho ochranu.

Moja nádej je stále jasná

Nakoniec som 30. apríla 1945 prišiel domov do Pácina. Krátko nato som sa vrátil ku kováčovi do Stredy nad Bodrogom, aby som dokončil svoje učňovské vzdelanie. Pankovicsovci mi už dali veľmi veľa. Nie iba remeslo, vďaka ktorému som si mohol zarábať na živobytie, ale aj niečo oveľa dôležitejšie — biblickú pravdu, ktorá zmenila môj život. Teraz mi dali ešte niečo. Dňa 23. septembra 1946 sa ich pôvabná dcéra Jolana stala mojou manželkou.

 Spolu s Jolanou sme pokračovali v pravidelnom štúdiu Biblie a v kázaní. Potom, v roku 1948, sme zažili ďalšie požehnanie, keď sa nám narodil syn Andrej. Naša radosť z náboženskej slobody však netrvala dlho. Čoskoro prevzali vládu v našej krajine komunisti a začala sa ďalšia vlna prenasledovania. V roku 1951 som bol povolaný na výkon vojenskej služby, tentoraz československými komunistickými úradmi. Scenár sa opakoval: súd, odsúdenie do väzenia, uväznenie, otrocká práca a hladovanie. Ale s Božou pomocou som opäť prežil. Na amnestiu som bol v roku 1952 prepustený a pripojil som sa k svojej rodine v Ladmovciach na Slovensku.

Napriek zákazu nášho kresťanského diela, ktorý trval asi 40 rokov, sme pokračovali v svätej službe. Od roku 1954 do roku 1988 som mal výsadu slúžiť ako cestujúci dozorca. Cez víkendy som navštevoval zbory Jehovových svedkov a povzbudzoval bratov a sestry, aby sa ďalej pevne držali svojej rýdzosti. A počas týždňa som bol so svojou rodinou a pracoval som vo svetskom zamestnaní, aby som sa o rodinu postaral aj po materiálnej stránke. Celý ten čas sme cítili Jehovovo láskyplné vedenie. Zažil som pravdivosť žalmistových slov: „Keby sa nebolo ukázalo, že Jehova je za nás, keď ľudia povstali proti nám, tak by nás boli zaživa pohltili, keď proti nám horel ich hnev.“ — Žalm 124:2, 3.

Ako čas plynul, boli sme s Jolanou šťastní, keď sme videli, že sa Andrej oženil a časom sa stal zrelým kresťanským dozorcom. Jeho manželka Eliška a ich dvaja synovia, Radim a Daniel, sú tiež činnými kresťanskými služobníkmi. V roku 1998 som zažil obrovskú stratu, keď moja milovaná manželka Jolana zomrela. Vyrovnať sa s tým je pre mňa tou najťažšou skúškou, akú som kedy zažil. Každý deň pociťujem, že mi chýba, no nachádzam útechu vo vzácnej nádeji na vzkriesenie. — Ján 5:28, 29.

Teraz, vo veku 79 rokov, slúžim ako starší v Slovenskom Novom Meste. Najväčšie potešenie nachádzam v tom, že sa o svoju vzácnu nádej založenú na Biblii delím s blížnymi. Keď sa obzriem späť na tých viac než 60 rokov služby Jehovovi, som presvedčený, že s Jehovovou pomocou môžeme prekonať všetky prekážky a zvládnuť všetky skúšky. Moja túžba a nádej sú v súlade so slovami Žalmu 86:12: „Chválim ťa, ó, Jehova, môj Bože, celým svojím srdcom, a ja budem oslavovať tvoje meno na neurčitý čas.“

[Obrázok na strane 20]

Biblia, ktorú som získal za prídel chleba

[Obrázok na strane 21]

Tibor Haffner ma povzbudzoval v skúškach

[Obrázok na strane 22]

Svedkovia v pracovnom tábore v Bore

[Obrázok na strane 22]

Pohreb svedka v tábore v Bore za prítomnosti nemeckých vojakov

[Obrázky na strane 23]

János Török a Ján Bali (vložený obrázok), ktorí boli tiež svedkami masakry

[Obrázok na strane 23]

Jolana sa stala v septembri 1946 mojou manželkou

[Obrázok na strane 24]

So synom, jeho manželkou a mojimi vnukmi