Prečo ľudia opúšťajú tradičné náboženstvá?

NÁBOŽENSTVÁ, KTORÉ TVRDIA, že svoje učenie zakladajú na učení Ježiša Krista, majú asi 1,7 miliardy prívržencov. Kresťanstvo sa považuje za najväčšie náboženstvo na svete, ktoré počtom prevyšuje dokonca aj také populárne náboženstvá, ako je budhizmus, hinduizmus a islam. Správy však ukazujú, že v mnohých údajne kresťanských krajinách kresťanstvo stráca svoj vplyv na široké masy.

 Ľudia zo všetkých vrstiev spoločnosti opúšťajú svoju cirkev. Ronald F. Inglehart, výskumník na Michiganskej univerzite a koordinátor Svetového prieskumu hodnôt, povedal, že náboženstvo v rozvinutých krajinách zohráva stále menšiu úlohu. Časopis Bible Review uvádza jeho výrok: „Nielenže prudko klesla týždenná návštevnosť kostolov, ale latinskoamerické krajiny dnes posielajú misionárov zachraňovať duše svojich bývalých kolonizátorov.“ Tvrdí, že „úpadok náboženstva“ je mimoriadne nápadný v niektorých severoeurópskych krajinách. V Nórsku a Dánsku chodí pravidelne do kostola iba päť percent populácie. Vo Švédsku sú to iba štyri percentá a v Rusku dve percentá.

Správy z Nemecka ukazujú, že v rokoch 1984 až 1993 klesla pravidelná návštevnosť kostola u registrovaných katolíkov z 25,3 percenta na 19 percent. V roku 1992 pravidelne navštevovali nedeľné bohoslužby len štyri percentá protestantov. V roku 1999 časopis Christianity Today informoval: „Iba každý desiaty Nemec chodí do kostola každý týždeň.“

Noviny The Guardian o poklese počtu veriacich v Británii napísali: „Kresťanstvo nebolo nikdy v horšom stave.“ V článku sa uvádza, že „polstoročie 1950–2000 bolo pre kňazov a presbyterov tým najhorším“. Tieto noviny v súvislosti so zvláštnou správou o náboženstve vo Veľkej Británii ukazujú, že nielen mladí, ale aj starší ľudia strácajú vieru v inštitucionálne náboženstvo. Píše sa v nich: „Starší ľudia starnutím strácajú vieru v Boha. Nový prieskum, ktorý potvrdzuje tento trend, bude šokovať britské cirkvi postihnuté krízou, lebo doteraz považovali starších ľudí za trvalú oporu svojich zmenšujúcich sa zborov.“

Podobné trendy možno nájsť aj mimo Európy. Napríklad kanadský časopis Alberta Report uvádza, že Kanada zažíva „úpadok inštitucionálnej viery a uctievania“ a že „je trojnásobne viac Kanaďanov, ktorí dávajú prednosť vlastným, subjektívnym predstavám o Bohu, ako tých, ktorí sa podriaďujú jasnému vyznaniu viery“.

Mnohých ľudí navštevovanie bohoslužieb duchovne neobohacuje ani nepovznáša. Podľa kanadského časopisu Maclean’s Židia i katolíci pri rozhovoroch v himalájskom ašrame, čiže hinduistickom náboženskom ústraní, vyslovili názor: „Strnulé rituály nás už viac nepodnecujú ani nenadchýnajú.“ Niektorí si dokonca aj po tom, čo roky verne chodili do kostola, kladú otázku: ‚Čo som sa vlastne v kostole naučil? Viedlo to k tomu, že som sa zblížil s Bohom?‘ Nie div, že spisovateľ Gregg Easterbrook povedal, že „na Západe materiálnu chudobu nahradila duchovná chudoba ako najväčší nedostatok našej doby“.

Samozrejme, sú krajiny, ktoré majú vyššiu návštevnosť kostolov. Ale to ešte neznamená, že ten, kto chodí do kostola, lojálne zachováva cirkevné učenie. Napríklad austrálske noviny The Age uvádzajú, že na Západe „rapídne klesá počet kresťanov, ktorí praktizujú svoje náboženstvo. Vo väčšej časti Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky je kresťanstvo pláštikom, pod ktorým mnohí ľudia stále prijímajú exotickejšie kmeňové alebo kultové náboženstvo, ktoré nemá nič spoločné s tradičnými kresťanskými náukami, často im protirečí a oficiálne bolo dávno zavrhnuté.“

Prečo tak veľa mladých i starých ľudí opúšťa svoju cirkev? Zdá sa, že dôležitým faktorom je sklamanie.

Smutná história náboženstva

V novinách The Guardian sa poznamenáva: „Rímskokatolícka cirkev má počas celého 20. storočia smutný záznam o tajných dohodách s fašizmom, od blahoželaní generálovi Francovi po občianskej vojne v Španielsku až po nedávne snahy v prospech generála Pinocheta.“ V novinách The Guardian sa tiež uvádza, že pápež Pius XII., ktorý zastával úrad v čase vojny, „sa veľmi usiloval dohodnúť s [Hitlerom] a zďaleka sa vyhýbal potenciálnym nepríjemnostiam, napríklad tým, že by odsúdil holokaust“.

Noviny The Age uvádzajú: „Tvrdenia kresťanstva vyznievajú až príliš často ako prázdne  slová. Kresťanom sa nepodarilo zachovať si vnútorný pokoj a jednotu... Svedčí o tom veľa pustošivých a dobyvačných vojen, ktoré ospravedlňujú tým, že sa nimi mali získať konvertiti pre Krista. Viera, nádej a láska sú najvýznamnejšie kresťanské cnosti, ale tí, ktorí majú údajne prejavovať tieto cnosti, môžu byť rovnako cynickí a mať sklon k malomyseľnosti ako členovia iných než kresťanských cirkví a pravdepodobne nebudú o nič šľachetnejší... Holokaust sa zrodil v kresťanskej krajine a ďalšia [kresťanská krajina] rozpútala hrôzy atómovej vojny v Japonsku.“

Niekto môže tvrdiť, že kresťanstvo sa už dávno zastáva cností, ako je striedmosť, sila ducha, zdržanlivosť a spravodlivosť. Noviny The Age to však komentujú: „Nuž kresťania v Európe, Severnej Amerike a Austrálii spravidla čerpajú zo zdrojov zeme viac, ako im patrí, a neustále pripúšťajú bezohľadné využívanie, vyčerpávanie a narúšanie životného prostredia slabších susedov, aby uspokojili svoje túžby.“

Noviny The Age o budúcnosti kresťanstva dodávajú: „Bez ozdraveného organizačného usporiadania kresťanstvo nikdy nezíska spoločenský vplyv, aký malo v minulých storočiach. Pre niekoho to môže byť dobrá správa, pre niekoho zlá. No je to skutočnosť, pred ktorou bude kresťanstvo stáť v nasledujúcich rokoch.“

V dôsledku takéhoto úpadku vo svete organizovaného náboženstva sa mnohí ľudia odvracajú od tradičných cirkví. Ale skutočne uspokoja svoje potreby alternatívami, ktoré nachádzajú? Je to riešenie?

[Obrázky na strane 7]

Okázalé obrady mnohých ľudí duchovne nenapĺňajú

[Obrázok na strane 7]

Veľa ľudí sa odvrátilo od tradičných náboženstiev, ktoré podporovali vojny a utláčajúce politické režimy

[Prameň ilustrácie]

fotografia: age fotostock