Storočie násilia

ALFRED NOBEL bol presvedčený, že mier možno udržať, ak budú národy mať zbrane. Potom by sa národy mohli rýchlo zjednotiť a každého agresora priviesť do strašnej záhuby. „Bola by to sila, ktorá by vylúčila možnosť vojny,“ napísal. Podľa Nobelovho názoru by žiaden rozumný národ nevyprovokoval vojnový konflikt, ktorého následky by boli preň zničujúce. Ale čo odhalilo minulé storočie?

Necelých 20 rokov po Nobelovej smrti vypukla prvá svetová vojna. V tomto vojnovom konflikte sa používali nové smrtiace zbrane vrátane guľometov, otravných plynov, plameňometov, tankov, lietadiel a ponoriek. Bolo zabitých takmer desať miliónov vojakov a viac ako dvojnásobný počet utrpel zranenia. Krutosť prvej svetovej vojny obnovila záujem o mier. To viedlo k vytvoreniu Spoločnosti národov. Americký prezident Woodrow Wilson, jeden z hlavných zástancov vzniku tejto spoločnosti, získal v roku 1919 Nobelovu cenu za mier.

No všetky nádeje, že vojny raz a navždy prestanú, zanikli, keď v roku 1939 vypukla druhá svetová vojna. Tá bola v mnohých ohľadoch ešte desivejšia ako prvá svetová vojna.  Počas tohto konfliktu Adolf Hitler rozšíril Nobelovu továreň v Krümmeli na jednu z najväčších nemeckých tovární na výrobu munície, kde pracovalo viac ako 9000 zamestnancov. Neskôr, na konci vojny, Spojenci úplne zničili Nobelovu továreň leteckými náletmi, pri ktorých zhodili vyše tisíc bômb. Iróniou je, že tieto bomby vyvinuli práve s pomocou Nobelových vynálezov.

V storočí, ktoré uplynulo po Nobelovej smrti, sa odohrali nielen dve svetové vojny, ale bolo aj nespočetné množstvo menších vojnových konfliktov. V tom období sa prudko zvyšoval počet zbraní a niektoré z nich boli veľmi ničivé. Zamyslime sa nad niekoľkými bojovými prostriedkami, ktoré patria v desaťročiach od Nobelovej smrti k tým hlavným.

Ručné a ľahké strelné zbrane. Patria k nim pištole, pušky, granáty, guľomety, mínomety a ďalšie prenosné zbrane. Ručné a ľahké strelné zbrane sú lacné, ľahko sa opravujú a ešte ľahšie používajú.

Odrádza existencia týchto zbraní — a hrozba, ktorú predstavujú pre civilistov — od vojen? Vôbec nie! Michael Klare v publikácii Bulletin of the Atomic Scientists (Bulletin atómových vedcov) píše, že ľahké zbrane sa stali „v ére po studenej vojne základným bojovým prostriedkom v prevažnej väčšine vojnových konfliktov“. V skutočnosti až 90 percent obetí v nedávnych vojnách zahynulo pri streľbe z ručných a ľahkých strelných zbraní. Iba v 90. rokoch 20. storočia tieto zbrane usmrtili viac ako štyri milióny ľudí. Ľahké zbrane v mnohých prípadoch používajú mladí ľudia, ktorí nemajú vojenský výcvik ani žiadne zábrany porušovať tradičné pravidlá vojny.

Pozemné míny. Na konci 20. storočia pozemné míny zmrzačili alebo usmrtili priemerne asi 70 ľudí denne! Väčšinu z nich tvorili civilisti, nie vojaci. Pozemné míny sa nepoužívajú hlavne na zabíjanie, ale skôr na mrzačenie a šírenie strachu a hrôzy medzi tými, ktorým môžu spôsobiť krutú ujmu.

Je pravda, že v posledných rokoch sa na odstraňovanie mín vynakladá veľké úsilie. Ale niektorí  tvrdia, že na každú odstránenú mínu pripadá ďalších 20 nainštalovaných a že na celej zemeguli môže byť zakopaných až 60 miliónov pozemných mín. Skutočnosť, že pozemné míny nerozlišujú krok vojaka a krok dieťaťa hrajúceho sa na poli, neodradila ľudí od výroby a používania týchto ohavných zbraní.

Jadrové zbrane. Vynájdením jadrových zbraní bolo po prvý raz možné za niekoľko sekúnd vyhladiť celé mesto bez jedinej zrážky medzi vojakmi. Zamyslite sa napríklad nad strašnou skazou, ktorú spôsobilo zhodenie bômb na Hirošimu a Nagasaki v roku 1945. Niektorí ľudia oslepli od neznesiteľného svetla. Iných postihlo zamorenie radiáciou. Mnohých usmrtil oheň a horúčava. Celkový počet mŕtvych v týchto dvoch mestách sa odhaduje na takmer 300 000!

Samozrejme, niekto by mohol argumentovať, že zhodenie bômb na tieto mestá zabránilo úmrtiu mnohých ďalších ľudí, k čomu by mohlo dôjsť, keby vojna pokračovala konvenčnými prostriedkami. No niektorí ľudia zdesení obrovskými stratami na životoch začínajú presadzovať celosvetovú kontrolu nad týmito strašnými zbraňami. Mnohí sa začínajú obávať, že človek vytvoril potenciál na svoje zničenie.

 Zvýšil vývoj jadrových zbraní pravdepodobnosť mieru? Niektorí hovoria, že áno. Poukazujú na skutočnosť, že tieto mocné zbrane sa už vyše pol storočia vo vojnách nepoužili. Napriek tomu sa Nobelovo presvedčenie, že samotné zbrane hromadného ničenia spôsobia zánik vojen, ukázalo ako nepravdivé, lebo vojny s konvenčnými zbraňami pokračujú. Výbor pre nukleárnu politiku tvrdí, že každú minútu sú tisíce jadrových prostriedkov v stave najvyššej pohotovosti. A v tejto dobe, keď terorizmus vyvoláva vážne obavy, majú mnohí strach z toho, čo by sa stalo, keby sa jadrový materiál dostal do „nesprávnych“ rúk. Mnohí sa obávajú, že aj keby bol v „správnych“ rukách, jediný incident by mohol vrhnúť svet do termonukleárnej katastrofy. Je jasné, že ničivé zbrane nevedú k mieru, ako si to Nobel predstavoval.

Biologické a chemické zbrane. V bakteriologickej vojne sa používajú smrtiace baktérie, napríklad antrax, alebo vírusy, ako sú kiahne. Kiahne sú mimoriadne nebezpečné, lebo sa prenášajú veľmi rýchlo. Ďalej je tu hrozba chemických zbraní, napríklad otravných plynov. Tieto toxické látky majú veľa podôb a hoci ich zákon zakazuje už celé desaťročia, neodrádza to od ich používania.

Viedli tieto strašné zbrane a ich hrozba ľudí k tomu, ako predpovedal Nobel — že „sa vydesia a rozpustia svoje vojská“? Naopak, iba zvýšili obavy, že jedného dňa tieto zbrane niekto použije — dokonca aj amatér. Pred vyše desaťročím riaditeľ amerického  Úradu pre kontrolu zbraní a odzbrojenie poznamenal: „Ak má človek aspoň nejaké poznatky zo stredoškolskej chémie, dokáže vyrábať chemické zbrane takmer v ktorejkoľvek garáži.“

Niet pochýb, že 20. storočie sa vyznačovalo ničivejšími vojnami ako ktorákoľvek iná éra. Dnes, na začiatku 21. storočia, sa vyhliadka na mier zdá ešte neskutočnejšia — najmä po teroristických útokoch, ku ktorým došlo v New Yorku a Washingtone 11. septembra 2001. „Takmer nikto sa neodváži opýtať, či sa váhy techniky nenaklonili až príliš na stranu podporovania zla,“ píše Steven Levy v časopise Newsweek. A dodáva: „Kto by vedel vyriešiť takú situáciu? Pre ľudí je typické to, že najprv sa usilujú o niečo, čo je z ich pohľadu pokrokom, a až neskôr začnú o tom hlbšie premýšľať. Zatiaľ čo odmietame myslieť na [to, že by sa mohla stať nejaká nepredstaviteľná katastrofa], vytvárame podmienky, ktoré umožňujú, aby sa to stalo.“

Až dosiaľ nám história ukazuje, že vynález desivých výbušnín a smrtiacich zbraní nepriviedol tento svet bližšie k mieru. Je teda svetový mier iba snom?

[Rámček/obrázky na strane 8]

Ovládnutie sily nitroglycerínu

V roku 1846 objavil taliansky chemik Ascanio Sobrero nitroglycerín, ťažkú olejovitú výbušnú kvapalinu. Ukázalo sa, že táto látka je nebezpečná. Sobrera vážne porezali na tvári úlomky skla z explózie a nakoniec sa vzdal práce s touto kvapalinou. Okrem toho mal Sobrero s touto kvapalinou problém, ktorý nedokázal vyriešiť: Keď ju vylial a udrel po nej kladivom, len časť kvapaliny, po ktorej udrel kladivom, explodovala a neovplyvnilo to zvyšok tohto oleja.

Nobel tento problém vyriešil, keď použitím malého množstva jednej výbušniny, ktorá môže vznietiť veľké množstvo inej výbušniny, vynašiel praktický detonátor. Neskôr v roku 1865 Nobel vynašiel rozbušku — malú kapsľu obsahujúcu fulminát ortuťnatý, ktorú vložil do nádoby s nitroglycerínom a zapálil.

Práca s nitroglycerínom však bola stále nebezpečná. Napríklad pri výbuchu v roku 1864 v Nobelovej dielni mimo Štokholmu zahynulo päť ľudí — medzi nimi aj Nobelov najmladší brat Emil. Nobelova továreň v Krümmeli v Nemecku vybuchla dva razy. Potom niektorí ľudia používali túto kvapalinu ako olej do lámp, leštidlo na topánky alebo ako mazadlo na kolesá vagónov — čo malo tiež vážne následky. Dokonca aj po odstreloch vrchov mohol zvyšný olej preniknúť do prasklín a neskôr spôsobiť nehody.

V roku 1867 Nobel premenil tento olej na pevnú látku tak, že zmiešal nitroglycerín s infuzóriovou hlinkou, nevýbušnou pórovitou látkou. Nobel pre ňu vymyslel názov dynamit z gréckeho slova dynamis, ktoré znamená „sila“. Hoci Nobel neskôr vynašiel iné zdokonalené výbušniny, dynamit sa považuje za jeden z jeho najvýznamnejších vynálezov.

Samozrejme, Nobelove výbušniny sa používali aj na nevojenské účely. Napríklad hrali dôležitú úlohu pri výstavbe Svätogotthardského tunela (1872–1882), pri odpaľovaní podvodných útesov v newyorskej East River (1876, 1885) a pri prekopávaní Korintského kanála v Grécku (1881–1893). Napriek tomu si dynamit od času svojho objavenia rýchlo získal povesť nástroja skazy a smrti.

[Obrázok]

Kolumbijská policajná stanica zničená výbušninami obsahujúcimi dynamit

[Prameň ilustrácie]

© Reuters NewMedia Inc./​CORBIS

[Obrázok na strane 4]

Necelých 20 rokov po Nobelovej smrti boli v prvej svetovej vojne použité nové smrtiace zbrane

[Prameň ilustrácie]

U.S. National Archives photo

[Obrázky na strane 6]

Obete pozemných mín v Kambodži, Iraku a Azerbejdžane

[Pramene ilustrácií]

UN/DPI Photo 186410C by P.S. Sudhakaran

UN/DPI Photo 158314C by J. Isaac

UN/DPI Photo by Armineh Johannes

[Obrázok na strane 6]

Výbor pre nukleárnu politiku tvrdí, že každú minútu sú tisíce jadrových prostriedkov v stave najvyššej pohotovosti

[Prameň ilustrácie]

UNITED NATIONS/​PHOTO BY SYGMA

[Obrázky na strane 7]

Keď bol v roku 1995 v tokijskom metre použitý sarin, zákernosti chemických zbraní bola venovaná veľká publicita

[Prameň ilustrácie]

Asahi Shimbun/​Sipa Press

[Prameň ilustrácie na strane 5]

UN/DPI Photo 158198C by J. Isaac