Tolerantné kráľovstvo v dobe neznášanlivosti

„KAŽDÝ MÔŽE BEZ NÁTLAKU PRIJAŤ NÁBOŽENSTVO, KTORÉ SA MU PÁČI, A MÔŽE SLOBODNE PODPOROVAŤ KAZATEĽOV SVOJEJ VIERY.“

AK BY ste mali hádať, kedy boli tieto slová napísané, čo by ste povedali? Mnohí ľudia by sa domnievali, že tvoria súčasť nejakej novodobej ústavy alebo listiny práv.

Možno vás však prekvapí, že toto vyhlásenie odznelo pred viac ako 400 rokmi — a to v krajine, ktorá bola v istom zmysle ako ostrov tolerancie v mori neznášanlivosti. Ktorá krajina to bola? Najprv sa zamyslite nad pozadím tejto správy.

Neznášanlivosť normou

Náboženská neznášanlivosť bola bežná počas celého stredoveku a v 16. storočí sa ešte prehĺbila. Náboženstvo rozdúchavalo plamene hrozných krvavých vojen v krajinách ako Anglicko, Francúzsko, Holandsko a Nemecko. V období približne medzi rokmi 1520 a 1565 bolo v západnom kresťanskom svete za kacírstvo popravených približne 3000 ľudí. Takmer každé spochybňovanie hodnôt a myšlienok — najmä v oblasti náboženstva — sa s najväčšou pravdepodobnosťou stretlo s neznášanlivosťou.

Jednou z náuk katolíckej cirkvi zostávajúcou dlho predmetom polemík bola náuka o Trojici — o Bohu v troch osobách. Historik Earl Morse Wilbur vysvetľuje, že „v stredoveku bola medzi katolíckymi teológmi a dokonca aj medzi samotnými pápežmi námetom mnohých dišpút“. Tieto dišputy sa však zriedkavo rozvinuli medzi bežnými ľuďmi, od ktorých sa očakávalo, že prijmú takéto náuky viery ako „božské tajomstvá“.

V 16. storočí sa však niektorí ľudia rozhodli ísť proti tradícii a preskúmať Písmo v snahe objasniť tieto tajomstvá. Ich motto znelo sola Scriptura (iba Písmo). Tí, ktorí odmietli náuku o Trojici — niektorí z nich boli neskôr nazvaní unitári na odlíšenie od trinitárov —, sa často stávali predmetom intenzívneho prenasledovania zo strany katolíkov aj zo strany protestantov. Svoje veľmi čítané knihy tlačili pod pseudonymami a ukrývali sa, aby sa vyhli prenasledovaniu. Antitrinitári stáli aj v popredí boja za toleranciu. Niektorí, ako napríklad španielsky teológ Michel Servet, dokonca zaplatili za svoje presvedčenie vlastným životom. *

Jednota vďaka tolerancii

Jedna krajina si namiesto toho, aby viedla náboženské vojny alebo prenasledovala nespokojencov, zvolila úplne iný prístup. Bola to Transylvánia (Sedmohradsko), vtedy autonómne kniežatstvo, dnes súčasť Rumunska vo východnej Európe. Maďarský historik  Péter Katalin hovorí, že transylvánska ovdovená kráľovná Izabela „sa snažila vyhnúť náboženskému konfliktu tak, že sa ujala úlohy ochrankyne všetkých denominácií“. V rokoch 1544 až 1574 transylvánsky parlament, čiže snem, vydal 22 zákonov zabezpečujúcich slobodu náboženstva.

Napríklad po sneme v Torde v roku 1557 kráľovná spolu so synom vyhlásili, že „každý človek [môže] praktizovať náboženstvo, aké si želá, so starými alebo s novými obradmi, pričom My ponechávame na jeho úsudku, aby vo veci viery robil, čo sa mu páči, ale len dotiaľ, dokiaľ nikomu neškodí“. Tento zákon bol označený za „prvú legislatívnu záruku slobody náboženstva, čo nemala žiadna iná krajina“. Náboženská tolerancia v Transylvánii dosiahla svoj zenit za vlády Izabelinho syna Jána Žigmunda II., ktorý sa ujal vlády v roku 1559.

Verejné dišputy

Ďalšou kľúčovou postavou v antitrinitárskom hnutí v Transylvánii bol taliansky lekár menom Georgio Biandrata. Jeho pochybnosti o Trojici vznikli pravdepodobne v období, ktoré strávil v Taliansku a Švajčiarsku, kde našli útočisko mnohí antitrinitárski utečenci. Po presťahovaní do Poľska Biandrata veľmi podporoval rozvoj menšinovej cirkvi, neskôr známej ako Poľskí bratia. * V roku 1563 si ho Žigmund vybral za lekára a radcu, a tak sa Biandrata presťahoval do Transylvánie.

Ďalším vzdelaným človekom v Transylvánii, ktorý spochybňoval Trojicu, bol Ferenc Dávid, superintendant reformovanej cirkvi a dvorný kazateľ. V súvislosti so zložitosťou náuk o Trojici napísal: „Ak sú tieto veci dôležité na záchranu, tak je isté, že žiadny úbohý kresťanský roľník nebude zachránený, lebo  ich nikdy v živote nepochopí.“ Dávid a Biandrata spolu vydali knihu obsahujúcu niektoré spisy Serveta a venovali ju Žigmundovi.

Polemika o Trojici sa začala rozširovať, a s tým prišla aj požiadavka na verejnú dišputu na tento námet. Biandrata v súlade so zásadou sola Scriptura trval na tom, aby sa pri týchto dišputách používal len biblický jazyk, a nie filozofický. Po bezvýslednej dišpute v roku 1566 dal Žigmund antitrinitárom tlačiarenský lis, aby šírili svoje myšlienky.

Biandrata a Dávid sa s elánom chopili svojej úlohy a vydali knihu De falsa et vera unius Dei Patris, Filii, et Spiritus Sancti cognitione (Falošné a pravé poznanie o jednote Boha Otca, Syna a svätého ducha). Kniha obsahovala historický prehľad ľudí, ktorí odmietali veriť v Trojicu. Jedna kapitola obsahovala kresby, ktorých evidentným cieľom bolo zosmiešniť to, ako rôzne cirkvi zobrazovali Trojicu. Šokovaní oponenti hovorili, že tie obrazy sú škandalózne, a pokúsili sa zničiť všetky výtlačky knihy. Následkom tejto kontroverznej publikácie sa rozširovali diskusie. Žigmund na to reagoval tak, že naplánoval druhú dišputu.

Víťazstvo pre jediného Boha

Dišputa sa začala 3. marca 1568 o piatej ráno. Prebiehala v latinčine a trvala desať dní. Trinitárov viedol Peter Melius, vodca transylvánskej reformovanej cirkvi. On i tí, ktorí argumentovali za Trojicu, používali vyznanie viery, učenie cirkevných otcov, ortodoxnú teológiu a Bibliu. Na druhej strane Dávid sa odvolával iba na Bibliu. Identifikoval Otca ako Boha, Syna ako podriadeného Otcovi a ducha ako Božiu moc. Žigmund sa hlboko zaujímal o náboženské záležitosti a zúčastnil sa na tejto dišpute v presvedčení, že je to najlepší spôsob, ako odhaliť pravdu. Jeho prítomnosť prispela k tomu, že diskusia bola voľná a otvorená, aj keď trocha ohnivá.

V tejto dišpute zvíťazili antitrinitári. Dávida v jeho domovskom meste Kolozsvár (dnes Kluž, Rumunsko) privítali ako hrdinu. Podľa tradície sa po príchode postavil na veľký balvan na rohu ulice a o svojej viere rozprával tak presvedčivo, že každého presvedčil, aby prijal jeho učenie.

Obrátenie a smrť

Predchádzajúce dišputy prebiehali v latinskom jazyku, ktorému rozumeli iba vzdelaní ľudia. Dávid však chcel odovzdať svoje posolstvo ľudu. Preto so Žigmundovým súhlasom nasledujúca dišputa 20. októbra 1569 prebiehala v maďarskom jazyku vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea, Rumunsko). Žigmund opäť pôsobil ako sprostredkovateľ medzi dvoma stranami.

Trinitár Peter Melius vyhlásil, že predchádzajúcu noc mu Pán vo videní odhalil svoju pravú podstatu. Kráľ na to reagoval: „Pastor Peter, ak ste minulú noc dostali poučenie o tom, kto je Boží Syn, pýtam sa, o čom ste doteraz kázali? Určite ste až do tejto chvíle ľudí zavádzali!“ Keď Melius slovne napadol Dávida, Žigmund ho pokarhal a trinitárovi pripomenul, že „viera je dar od Boha“ a „svedomie  nemožno znásilňovať“. V prejave uzatvárajúcom dišputu kráľ povedal: „Trváme na tom, aby v našich domíniách bola sloboda svedomia.“

Po dišpute sa Žigmund a väčšina jeho dvora priklonili na stranu unitárov. V roku 1571 bol vydaný kráľovský edikt, ktorý zaručoval právne uznanie unitárskej cirkvi. Transylvánia bola jedinou krajinou, kde mali unitári rovnaké postavenie ako katolíci, luteráni a kalvíni, a Žigmund je známy ako jediný kráľ, ktorý kedy prijal vieru antitrinitárov. Žiaľ, krátko nato bol tento 30-ročný kráľ na poľovačke s Dávidom a Biandratom zranený a o niekoľko mesiacov zomrel.

Jeho nástupca, katolík Štefan Báthory, potvrdil dekrét na ochranu známych náboženstiev, ale naznačil, že nebude tolerovať žiadne ďalšie zmeny. Štefan najprv povedal, že je panovníkom nad ľuďmi, nie nad ich svedomím. No onedlho obmedzil tlačenie kníh, základný prostriedok na šírenie viery. Dávid prišiel o svoje postavenie a ostatní unitári boli z dvora a verejných úradov odstránení.

Keď Dávid začal vyučovať, že Kristus by nemal byť uctievaný, bolo mu zakázané kázať. Dávid napriek tomuto zákazu nasledujúcu nedeľu dva razy kázal. Bol zatknutý, obvinený z „inovácie“ náboženstva a odsúdený na doživotie. Zomrel v kráľovskom žalári v roku 1579. Pred smrťou na stenu svojej cely napísal: „Ani meč pápežov... ani predstava smrti nezastavia postupujúcu pravdu... Som presvedčený, že po mojej smrti sa učenie falošných prorokov rozpadne.“

Poučenie od kráľa

Kráľ Ján Žigmund II. podporoval vzdelanie, hudbu a umenie. Jeho život bol však krátky a bol často chorý. Samotnú jeho vládu poznačili hrozby zvnútra — najmenej deväť sprisahaní, pri ktorých bol ohrozený jeho život — i zvonka, keď rebélie podnecovali cudzie vlády. Tento tolerantný kráľ bol často ostro kritizovaný za svoje náboženské názory. Jeden odporca neskôr povedal, že kráľ „nepochybne išiel do pekla“.

Historik Wilbur však pomáha pozrieť sa na vec objektívne: „V tom roku, keď kráľ Ján [Žigmund] vydal svoju poslednú listinu zaručujúcu úplnú náboženskú slobodu dokonca aj všetkým reformovaným sektám, voči ktorým bol najväčší odpor, protestantskí teológovia stále chválili Kalvína za to, že zaživa upálil Serveta, inkvizícia zas prelievala krv protestantov v Holandsku... a malo prejsť ešte viac ako 40 rokov, kým sa v Anglicku prestalo s upaľovaním na hranici za nesprávne náboženské názory.“

Ako to vyjadril jeden komentátor, „podľa takmer ktorejkoľvek normy — rozhodne podľa normy jeho doby — kráľ Ján Žigmund bol pozoruhodným vládcom... Urobil z tolerancie charakteristický znak svojej vlády.“ Uvedomoval si, že náboženský pokoj je v najlepšom záujme krajiny, a tak sa stal horlivým obhajcom slobody svedomia a náboženskej slobody.

V dnešnej dobe, keď sa stále prejavuje náboženská neznášanlivosť, bude pre nás užitočné popremýšľať o tomto malom kráľovstve z dávnej doby. Transylvánia bola na krátky čas tolerantným kráľovstvom v dobe neznášanlivosti.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 14]

„Svedomie nemožno znásilňovať... trváme na tom, aby v našich domíniách bola sloboda svedomia.“ — Kráľ Ján Žigmund II.

[Obrázky na stranách 12, 13]

Georgio Biandrata

Strany z knihy, ktorú vydali Biandrata a Dávid, spolu s dvomi kresbami, ktoré šokovali trinitárov

Ferenc Dávid pred snemom v Torde

[Pramene ilustrácií]

Dve kresby Trojice: © Cliché Bibliothèque nationale de France, Paris; všetky ostatné fotografie: Országos Széchényi Könyvtár

[Prameň ilustrácií na strane 14]

Strany 2 a 14: Országos Széchényi Könyvtár