Z politického aktivistu neutrálny kresťan

ROZPRÁVA LADISLAV ŠMEJKAL

Po vynesení rozsudku ma odviedli späť do cely. Ihneď som začal Morseovou abecedou na stenu vyťukávať správu kamarátovi o dve podlažia vyššie. Čakal na správu o tom, aký trest som dostal.

„Štrnásť rokov,“ vyťukal som.

Nemohol tomu uveriť. Preto sa opýtal: „Štrnásť mesiacov?“

„Nie,“ odpovedal som. „Štrnásť rokov.“

BOL rok 1953. Miesto — Liberec, Československo (dnes Česká republika). Mal som vtedy 19 rokov a ako aktivista som sa snažil dosiahnuť politickú zmenu. My aktivisti sme propagovali svoje názory rozširovaním letákov, ktorými sme kritizovali komunistickú stranu, ktorá bola vtedy pri moci. Naša činnosť sa posudzovala ako velezrada — preto som dostal taký prísny trest.

Pred vynesením rozsudku som už strávil takmer rok vo vyšetrovacej väzbe. Väzni pred vynesením rozsudku boli v cele po dvoch a pravidelne ich odvádzali so zaviazanými očami na výsluch. V celách sme nemali dovolené rozprávať sa, preto sme si šepkali alebo sme sa dorozumievali vyťukávaním pomocou Morseovej abecedy.

Zakrátko som sa dozvedel, že mnohí uväznení sú Jehovovi svedkovia. V našej väznici bolo zvykom, že sme každý mesiac alebo každý druhý mesiac dostali iného spolubývajúceho. Keďže Biblia ma zaujímala, bol som rád, keď ma neskôr umiestnili do cely s jedným svedkom. Po čase som so svedkami začal Bibliu študovať.

Myslím si, že naše rozhovory bolo možné nazvať biblické štúdium, aj keď sme nemali ani Bibliu, ani biblickú literatúru. V skutočnosti som ešte nikdy predtým Bibliu nevidel. Ale rozprávali sme sa — ten svedok vysvetľoval biblické námety spamäti — a ja som si z toho, čo povedal, robil poznámky. Všetko sme si to šepkali, sediac blízko seba.

Mal som k dispozícii iba toaletný papier a hrebeň. Robil som si teda poznámky hrebeňom na toaletný papier. Veľa veršov, o ktorých sme sa rozprávali, som sa naučil naspamäť. Svedkovia, ktorí so mnou  študovali, ma učili aj piesne Kráľovstva. Jeden svedok mi povedal: „Teraz si vo väzení ako politický väzeň, ale v budúcnosti ťa môžu uväzniť preto, že si Jehovov svedok.“

Napokon, po nekonečných výsluchoch, ma odsúdili a dali do pracovného tábora pri meste Jáchymov. Vtedy som už bol presvedčený, že raz sa stanem Jehovovým svedkom.

Roky vo väzení

Po príchode do tábora, kde sa ťažil urán, som hneď začal hľadať svedkov. Ale zakrátko som sa dozvedel, že ich vzali niekam inam. Jeden svedok tu však zostal, lebo bol kuchár. Požičal mi veľmi ošúchanú Bibliu, ktorú ukrývali na mnohých miestach. Tak som si mohol prečítať verše, ktoré som už poznal naspamäť. Pri čítaní som si stále hovoril: ‚Áno, je to presne tak, ako ma to bratia učili.‘

Asi o mesiac ma preložili do tábora Bytiz pri meste Příbram. Tu som stretol ďalších svedkov. V Bytize sme pravidelne dostávali tajne prenesenú biblickú literatúru. Hoci sa správa tábora snažila zistiť, ako sa k nám literatúra dostala, nikdy to nezistila. Mali sme až 14 väzňov, ktorí sa zúčastňovali na vydávaní svedectva druhým. Polovicu z nich tvorili pokrstení svedkovia a druhú polovicu tvorili ľudia ako ja, ktorí uverili tomu, čomu veria svedkovia, kým boli vo väzení.

Mnohí z nás chceli symbolizovať svoju oddanosť Bohu krstom vo vode. Ale pre nedostatok vody — alebo, aby som bol presnejší, preto, že sme nemali dostatočne veľkú nádrž s vodou — ponorenie nebolo jednoduché. Preto vtedy veľa ľudí muselo čakať na krst, až kým neboli prepustení. V bytizskom tábore však boli veľké chladiace veže pre banské kompresory. V polovici 50. rokov 20. storočia boli niekoľkí z nás pokrstení v zbernej nádrži jednej z týchto veží.

O niekoľko rokov, v marci 1960, ma predvolal príslušník bezpečnosti, ktorý mal dohľad nad politickými väzňami. Povedal mi, že ak mu budem dodávať informácie o činnosti ostatných väzňov, zariadi, aby mi skrátili trest. Keď som to odmietol robiť, začal mi hrubo nadávať. „Zahadzuješ šancu na dobrý život,“ vykrikoval. „Dozriem na to, aby si sa nikdy nevrátil domov! Zomrieš tu.“ O dva mesiace však bola vyhlásená amnestia, ktorá sa vzťahovala aj na mňa, a po ôsmich rokoch väznenia som sa vrátil domov.

Krátke obdobie slobody

Od apríla 1949 bolo dielo Jehovových svedkov v Československu zakázané, preto som sa zakrátko dozvedel, že služba Bohu na takzvanej slobode sa veľmi nelíšila od služby vo väzení. Po prepustení som stál pred ďalším problémom. V tom čase mali všetci muži v krajine povinnosť odslúžiť dva roky v armáde.

Niektorí muži, ktorí pracovali v určitých štátnych podnikoch, mali výnimku z vojenskej služby. Takú výnimku mali napríklad tí, ktorí pracovali v uhoľných baniach. A keďže som už mal skúsenosti s ťažbou, dostal  som prácu v jednej z tých baní. Tu ma srdečne privítali. „Nerob si starosti s vojenčinou,“ povedali mi. „Pre nás nie je problém zaistiť, aby ťa nepovolali.“

Keď mi o dva mesiace prišiel povolávací rozkaz, pracovníci administratívy ma znova uisťovali: „Nerob si starosti, to musí byť nejaká chyba. Iba napíšeme vojenskej správe a všetko bude v poriadku.“ Ale nebolo. Po nejakom čase prišiel za mnou jeden úradník a ospravedlňoval sa mi: „Stalo sa to po prvý raz, no budeš sa musieť hlásiť v armáde.“ Keď som odmietol vstúpiť do armády z dôvodu svedomia, zatkli ma a odviedli do najbližšieho vojenského útvaru. — Izaiáš 2:4.

Pred tribunálom

Po uväznení v Kladne v januári 1961 sa ma snažili presvedčiť, aby som sa stal vojakom. Veliaci dôstojník zorganizoval stretnutie. Vzal ma do zasadačky, v ktorej bol veľký okrúhly stôl obkolesený hlbokými koženými kreslami. Po chvíli začali prichádzať dôstojníci a sadať si okolo stola. Veliaci dôstojník mi jedného po druhom predstavil. Potom si sadol a povedal: „Teraz nám povedz o tej svojej viere.“

Po rýchlej, tichej modlitbe som sa začal rozprávať s pozorným publikom. Rozhovor sa zakrátko zvrtol na evolúciu a padlo tvrdenie, že evolúcia je vedecký fakt. V pracovnom tábore, kde som bol predtým, som si preštudoval brožúrku Evolúcia proti novému svetu. * Preto na prekvapenie týchto vojenských dôstojníkov som im mohol poskytnúť dôkazy, že evolúcia je nedokázanou teóriou.

Potom prehovoril major, ktorý zrejme mal isté znalosti katolíckeho náboženstva. „Ako sa pozeráte na pannu Máriu?“ opýtal sa. „A aký je váš postoj k svätej omši?“ Odpovedal som na jeho otázky a potom som povedal: „Pane, vidím, že ste veriaci, lebo vaše otázky sa líšia od otázok ostatných.“

„Nie! Nie! Nie! Nie som veriaci!“ nahlas protestoval. V komunistickom štáte sa s ľuďmi, ktorí tvrdili, že sú kresťania, zaobchádzalo bez úcty a nedostávali zodpovedné postavenie. Preto po tejto slovnej výmene sa už tento dôstojník nezapojil do ďalšieho rozhovoru. Bol som veľmi vďačný, že som dostal príležitosť týmto mužom vysvetliť, čomu veria Jehovovi svedkovia.

Ďalšie príležitosti na vydávanie svedectva

O niekoľko dní ma vzali do jednej armádnej budovy v Prahe a dali ma pod dohľad stráže. Prvého ozbrojeného vojaka, ktorý ma mal strážiť, tieto zvláštne bezpečnostné opatrenia prekvapili. „Je to po prvý raz, čo máme osobne niekoho strážiť,“ povedal mi. Preto som mu vysvetlil, prečo ma uväznili. Tak ho to zaujalo, že si sadol — zbraň si dal medzi kolená — a počúval. Po dvoch hodinách ho vystriedal iný vojak a nasledovala podobná zvedavosť a biblický rozhovor.

 Nasledujúce dni som mal príležitosť rozprávať sa s tými, čo ma strážili, i s ostatnými väzňami, keď mi to stráže dovolili. Stráže dokonca otvorili cely a dovolili väzňom, aby sa zhromažďovali na biblické rozhovory! Po čase som si robil obavy, aby nevyšlo najavo, že mi stráže dovolili voľne sa rozprávať s ostatnými väzňami, a aby to nemalo negatívne následky. Ale všetko sa udržalo v tajnosti.

Keď ma napokon vzali na súd kvôli vyneseniu rozsudku, povzbudzovali ma tí, s ktorými som sa rozprával o svojom presvedčení. Bol som odsúdený na dva roky, ktoré mi pridali k šiestim rokom z pôvodného trestu, ktorý som si pre amnestiu neodpykal. To znamenalo, že som mal pred sebou asi osem rokov väznenia.

Pociťujem Božiu pomoc

Často som si uvedomoval Božiu pomoc, keď ma v Československu preraďovali z jedného tábora či väzenia do druhého. Po príchode do väzenia vo Valdiciach sa ma veliteľ opýtal, prečo som tam. „Odmietol som vojenskú službu,“ odpovedal som. „Zapájať sa do boja je v rozpore s mojím presvedčením.“

„Bolo by dobré, keby každý mal takýto postoj,“ súcitne reagoval. Na chvíľu sa nad tým zamyslel a povedal: „Keďže však veľa ľudí dnes takto nezmýšľa, musíme ťa potrestať — tvrdo potrestať!“

Dali ma do brusiarne skla, čo bolo trestné oddelenie. Aby ste tomu rozumeli, hoci som bol odsúdený za to, že som ako Jehovov svedok odmietol vojenskú službu, stále ma považovali za politického väzňa, a preto som dostával horšiu prácu. Brúsenie skla na lustre a iné luxusné sklenené predmety bolo veľmi náročné, lebo tieto výrobky sa museli vyrábať bez chyby. Bolo bežné, že väzni odovzdali svoje finálne výrobky a na druhý deň dostali polovicu z nich naspäť na opravu. Preto bolo ťažké splniť predpísanú výrobnú normu.

V deň, keď som vošiel do brusiarne skla, musel som najprv čakať na vedúceho oddelenia. Keď prišiel, začal kričať na väzňov, ktorí podľa jeho názoru nepracovali dostatočne usilovne. Prešiel okolo nich, podišiel ku mne a povedal: „A čo ty? Prečo nepracuješ?“

Povedal som mu, že som nový väzeň. Vzal ma k sebe do kancelárie a kládol mi zvyčajné otázky, napríklad prečo ma uväznili. Keď som mu vysvetlil svoju situáciu, povedal: „Tak ty si Jehovov svedok?“

„Áno,“ odpovedal som.

Jeho postoj sa zmenil. „Neboj sa,“ povedal. „Mali sme tu veľa Jehovových svedkov. Všetkých si ich vážime, lebo sú to usilovní a slušní ľudia. Dohliadnem na to, aby si dostal normu, ktorú dokážeš splniť.“

Zmena správania dozorcu práce ma úplne prekvapila. Bol som vďačný Jehovovi a neznámym spoluveriacim, vďaka ktorým mali svedkovia v tejto väznici veľmi dobrú povesť. Po celý čas vo väzení som cítil Jehovovu láskyplnú starostlivosť.

Bez ohľadu na náročnosť mojej situácie som si bol vždy istý, že po čase sa dostanem do kontaktu so svojimi kresťanskými bratmi. Potom uvidím ich príjemný úsmev a povzbudia ma. Bez nich by bolo pre mňa omnoho ťažšie zvládať väznenie.

Mnohí väzni nemysleli na nič iné, iba ako odplatiť to, že s nimi zle zaobchádzajú. Ale ja som to tak nikdy necítil. Uvedomoval som si, že trpím, pretože poslúcham Božie  spravodlivé zásady. Preto som vedel, že za každý deň, čo strávim vo väzení, mi Jehova bude môcť dať nespočetné nádherné dni života na jeho rajskej novej zemi. — Žalm 37:29; 2. Petra 3:13; Zjavenie 21:3, 4.

Vďačný za súčasné požehnania

V máji 1968, po viac ako 15 rokoch väznenia, ma konečne prepustili. Spočiatku som mal zábrany rozprávať sa s ľuďmi, čo nie je nič zvláštne u ľudí, ktorí strávili veľkú časť života s ľuďmi vo väzenskom odeve alebo v uniforme, ktorú nosia stráže. Ale onedlho mi kresťanskí bratia pomohli zapojiť sa do kazateľského diela, ktoré sa, samozrejme, stále vykonávalo pod zákazom.

Niekoľko týždňov po prepustení som sa zoznámil s Evou. Asi tri roky predtým aj napriek tvrdému odporu zo strany rodiny spolu so svojím bratom odvážne zaujala stanovisko na strane biblickej pravdy. Zakrátko sme sa už spolu zúčastňovali na kazateľskom diele. Spolupracovali sme tiež pri výrobe biblickej literatúry. Robilo sa to tajne v podzemných tlačiarňach. Neskôr, v novembri 1969, sme sa zosobášili.

V roku 1970 sa narodilo naše prvé dieťa, Jana. Časom som cez víkendy začal slúžiť zborom ako cestujúci služobník Jehovových svedkov, navštevoval som ich a duchovne som ich povzbudzoval. Pri tejto práci ma v roku 1975 zatkli a znova poslali do väzenia. Ale tentoraz som tam strávil iba niekoľko mesiacov. Potom, v roku 1977, sa narodil náš syn Štěpán.

Napokon 1. septembra 1993 Česká republika oficiálne uznala Jehovových svedkov. V nasledujúcom roku sa naša dcéra Jana vydala za Dalibora Dražana, kresťanského staršieho. Potom v roku 1999 sa náš syn Štěpán, služobný pomocník, oženil s Blankou, ktorá je v službe celým časom. Všetci sme členmi pražských zborov. Tešíme sa na čas, keď tu bude nový svet — túžime po čase, keď už nikde nebudú žiadne väzenské múry.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázky na strane 20]

Hrebeňom som si zapisoval biblické verše

[Obrázok na strane 21]

Bytizský tábor, v ktorom som bol uväznený a neskôr pokrstený

[Obrázok na strane 23]

Náš svadobný deň

[Obrázok na strane 23]

Eva a ja, naľavo od nás Štěpán s Blankou a napravo Jana s Daliborom