Indické železnice — gigant, ktorý pokrýva celý štát

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! V INDII

Pred viac ako 4000 rokmi boli v severnej Indii stavitelia, ktorí vyrábali tehly. Ale ani sa im nesnívalo, že tieto tehly budú použité pri výstavbe gigantickej železničnej siete na indickom subkontinente.

INDICKÉ ŽELEZNICE tvoria naozaj gigantický systém! Vlaky sú v Indii, v krajine s viac ako miliardou obyvateľov, hlavným dopravným prostriedkom. Navyše, okrem bežného každodenného cestovania obyvateľov si tradičná indická kultúra vyžaduje, aby milióny ľudí, ktorí žijú ďaleko od svojich príbuzných, často cestovali na rodinné udalosti, ako je narodenie dieťaťa, úmrtie, sviatky, svadba alebo choroba.

Každý deň priemerne vyše 8350 vlakov prepraví po tratiach s dĺžkou takmer 80 000 kilometrov viac ako 12,5 milióna cestujúcich. Nákladné vlaky prepravia tovar s hmotnosťou viac ako 1,3 milióna ton. Každý deň prejdú dohromady vzdialenosť zodpovedajúcu 3,5-násobku vzdialenosti zo Zeme na Mesiac!

Predstavte si 6867 staníc, 7500 lokomotív, viac ako 280 000 osobných a nákladných vozňov, celkovú dĺžku trate spolu s vedľajšími koľajami 107 969 kilometrov a pochopíte, prečo Indické železnice potrebujú zamestnávať asi 1,6 milióna ľudí, čo je najväčšia pracovná sila zo všetkých spoločností na svete. Áno, je to skutočný gigant!

Ako tento gigant vznikol?

Čo dalo podnet na výstavbu železnice v Indii? Kedy sa tento obrovský projekt začal? A akú úlohu zohrávali tie 4000-ročné tehly? — Pozri rámček na strane 14.

 V polovici 19. storočia India vyprodukovala veľké množstvo nespracovanej bavlny na export, ktorá sa prevážala do prístavov po cestách. India však nebola hlavným dodávateľom bavlny pre britské textilné továrne; väčšina bavlny týchto tovární pochádzala z ďalekého juhu v Severnej Amerike. Ale slabá úroda americkej bavlny v roku 1846 a po nej občianska vojna v rokoch 1861 až 1865 vyvolali naliehavú potrebu náhradnej dodávky. Riešenie poskytla India. Na zabezpečenie stálej prevádzky anglických lancashirských tovární bola potrebná rýchlejšia preprava. Vznikla Východoindická železničná spoločnosť (1845) a Veľká železnica Indického polostrova (1849). Angličania podpísali zmluvy aj s anglickou Východoindickou spoločnosťou, hlavným obchodníkom na indickom subkontinente. Práce rýchlo postupovali a 16. apríla 1853 prešiel prvý vlak v Indii 34 kilometrovú trať z prístavnej oblasti známej ako Bori Bunder v Bombaji (dnes Mumbaj) do mesta Thāne.

Aby bolo možné dostať sa z Bombaja do vnútrozemia produkujúceho bavlnu, bolo nutné prejsť Západný Ghát, pásmo rozoklaných vrchov. Britskí technici a robotníci sa spolu s tisíckami indických robotníkov — niekedy 30 000 naraz — lopotili bez pomoci modernej techniky. Vytvorením serpentínových tratí prvý raz na svete položili koľaje, ktoré mali prevýšenie 555 metrov iba na 24 kilometroch. Vybudovali 25 tunelov s celkovou dĺžkou 3658 metrov. Dostali sa na Dekanskú plošinu a výstavba železnice mohla ďalej postupovať. Práce v celej krajine postupovali rýchlo, podnecoval ich nielen obchod, ale aj potreba rýchlo premiestňovať vojská a posádky, lebo záujem Britov o tento subkontinent vzrástol.

V 19. storočí bolo pre tých niekoľko ľudí, ktorí si mohli dovoliť cestovať vo vlaku prvou triedou, teplo, a pokiaľ ide o prach, bolo to znesiteľné. V osobných vozňoch boli pohodlné postele, toalety a vane, boli tu sprievodcovia, ktorí zabezpečovali občerstvenie od raňajšieho čaju až po večeru, vrtule na nádobách s ľadom na chladenie, holiči a literatúra od Wheeler’s Railway Library s najnovšími románmi spisovateľa indického pôvodu Rudyarda Kiplinga. Louis Rousselet, ktorý tadiaľto cestoval v 60. rokoch 19. storočia, povedal, že mohol „precestovať tieto obrovské vzdialenosti pomerne málo unavený“.

Gigant rastie

Do roku 1900 sa indická železničná sieť stala piatou najväčšou na svete. Lokomotívy — parné, dieselové a elektrické — a vozňový park vrátane vozňov, ktoré sa kedysi dovážali, teraz sa vyrábali tu. Niektoré lokomotívy boli skutočne obrovské — lokomotívy vážili až 230 ton, elektrické rušne so silou 6000 koní, a 123-tonové dieselové rušne so silou 3100 koní. V roku 1862 bol spojazdnený prvý dvojposchodový vlak na svete. India sa pýši aj najdlhším železničným nástupišťom na svete v Kharagpure v Západnom Bengálsku, ktoré má dĺžku 833 metrov, a najdlhšími krytými nástupišťami v Sealdahu v Kalkate, pričom každé má dĺžku takmer 305 metrov.

 Prvé vlaky jazdili po širokorozchodných tratiach. Neskôr bola v snahe ušetriť peniaze spustená prevádzka tratí s rozchodom tisíc milimetrov a tiež prevádzka tratí s úzkym rozchodom vo vyšších polohách. V roku 1992 sa začal projekt jednotného rozchodu tratí a dodnes bolo asi 7800 kilometrov tratí prebudovaných z tratí úzkeho rozchodu a tratí s rozchodom 1000 mm na širokorozchodné.

Bombajské vlaky prevážajú medzi centrom mesta a predmestím milióny dochádzajúcich a zdá sa, že sú stále preplnené. Kalkatské metro môže denne prepraviť 1,7 milióna cestujúcich. Chennai (bývalý Madras) mal prvú indickú ozubnicovú železnicu. Nedávno pribudli služby automatizovanej rezervácie lístkov a multimediálnych informačných stredísk. Je to veľmi aktívny a pokrokový gigant.

Vzrušujúce „vláčiky“

Britskí kolonisti radi chodievali do hôr, aby unikli pred horúčavou. Vyhliadka, že sa tam budú môcť dostať za kratší čas, urýchlila výstavbu horských železníc s „vláčikmi“. Cesta bola rýchlejšia — v porovnaní s jazdou na koni alebo s nosením na nosidlách. Napríklad v južnej Indii „vláčik“ vezie cestujúcich k Nílagiri, čiže k Modrým vrchom. Prejde priemerne 10,4 kilometra za hodinu a je pravdepodobne najpomalším vlakom v Indii. Ale aká je to nádherná cesta cez horské čajovníkové a kávovníkové plantáže až k vrchu Coonoor vo výške 1712 metrov! Táto trať bola vybudovaná v 19. storočí a má stúpanie asi 83 promile, 208 zákrut a 13 tunelov. Využíva Abtov systém ozubnicovej železnice. Stredná koľajnica vybavená zubami, do ktorých zapadá ozubené hnacie koleso lokomotívy, funguje ako nejaký rebrík, po ktorom sa lokomotíva šplhá a pritom pred sebou tlačí vlak. Táto trať patrí k najstarším a najstrmším tratiam na svete, ktoré využívajú techniku ozubených koľajníc a adhéznu technológiu.

Darjilingská himalájska železnica sa šplhá po koľajniciach vzdialených od seba iba 610 milimetrov pri stúpaní 44 promile do Ghoome, najvyššie položenej indickej stanice, 2258 metrov nad hladinou mora. Táto trať má tri špirálovité zákruty (takzvané slučky) a šesť miest, kde sú koľaje položené na jazdu úvraťou. Najznámejšia  časť, Batasiaská slučka, láka cestujúcich vyskočiť z vlaku, vyškrabať sa po trávnatých svahoch a nastúpiť do vlaku opäť, keď už touto zákrutou prejde. Vzrušujúca cesta vrcholí pohľadom na Kančendžongu, tretiu najvyššiu horu na svete. V roku 1999 UNESCO udelilo tejto železnici štatút svetového dedičstva, čím jej zabezpečilo istejšiu budúcnosť.

Aby sa vlak dostal do Simly s nadmorskou výškou 2200 metrov, ktorá bola letným hlavným mestom Indie počas britskej nadvlády, prechádza cez 102 tunelov, po 869 mostoch a zatáča sa v 919 zákrutách na trati dlhej iba 95 kilometrov! Cez veľké okná a priehľadné strechy z laminátu človek vidí nádhernú scenériu. Áno tieto „vláčiky“ prinášajú skutočný pôžitok z cestovania. Žiaľ, horské železnice sú stratové, lebo cestovné je dosť lacné. Nadšenci železníc dúfajú, že sa podarí nájsť riešenie na záchranu týchto zábavných vlakov.

Dlhé cesty

V Indii príchod železnice údajne znamenal „koniec jednej éry a začiatok novej“ a „železnica prepojila Indiu tak, ako to nedokázal žiaden iný integračný projekt“. Je to naozaj pravda! Ak sa vám zachce, môžete nastúpiť do vlaku v Jammu na úpätí Himalájí a vystúpiť v Kanjákumari, najjužnejšom mieste Indie, kde sa Arabské more stretáva s Indickým oceánom a Bengálskym zálivom. Budete musieť precestovať 3751 kilometrov cez 12 štátov a stráviť vo vlaku asi 66 hodín. Dokonca aj v spacom vozni miniete na lístok menej ako 15 amerických dolárov. Budete mať príležitosť zoznámiť sa s priateľskými, zhovorčivými ľuďmi mnohých kultúr a uvidíte pomerne veľkú časť nádhernej krajiny. Rezervujte si lístok — a šťastnú cestu!

[Rámček na strane 14]

Staroveké tehly

Železnice na indickom subkontinente boli počas britskej nadvlády (1757–1947) ideálnym prostriedkom na prepravu vojsk na veľké vzdialenosti. Do troch rokov po spojazdnení prvého indického vlaku technici budovali trate medzi Karáči a Lahore v oblasti, ktorá dnes patrí Pakistanu. Nemali k dispozícii štrk ako podklad na stabilizáciu koľají, ale pri dedine Harappa našli robotníci pálené tehly. Škótski technici John a William Brunton boli presvedčení, že tehly budú vhodnou a úspornou náhradou. Pri vyhrabávaní obrovských zásob tehál robotníci objavili hlinené sošky a pečate vyryté v neznámom jazyku, ale to neprerušilo nadovšetko dôležité dielo výstavby železnice. Harappské tehly vytvorili podklad pod koľajnicami na trati dlhej 160 kilometrov. O 65 rokov archeológovia systematicky prekopávali nálezisko v Harappe, vyhrabávali pozostatky obdivuhodnej civilizácie údolia Indu, ktoré sa datujú do obdobia spred vyše 4000 rokov, súčasníkov starovekej Mezopotámie!

 [Rámček/obrázok na strane 16]

KÓNKÁNSKA ŽELEZNICA — novodobý zázrak

Kónkán je pruh pevniny tiahnuci sa pozdĺž západného pobrežia Indie medzi Arabským morom a pohorím Sahjadri s najväčšou šírkou asi 75 kilometrov. Kónkán rozprestierajúci sa od Bombaja, obchodného centra Indie, po veľký prístav Mangalúru môže ponúknuť veľa v oblasti obchodu. Pobrežné prístavy po celé stáročia sprostredkúvali obchod medzi Indiou a ostatnými krajinami. Ale cestovanie po mori bolo nebezpečné — najmä v období monzúnov, keď aj rieky neboli splavné — a cesty a železničné trate boli ďaleko vo vnútrozemí a obchádzali veľa prírodných prekážok. Ľudia z tejto oblasti túžili po priamom pozemnom spojení s pobrežím, aby mohli na veľké trhy rýchlo prepravovať tovar, najmä ten, ktorý rýchlo podliehal skaze. Aké riešenie sa naskytlo?

Kónkánska železnica bola na tomto subkontinente najväčším železničným projektom 20. storočia. Čo všetko zahŕňal tento projekt? Výstavbu 760 kilometrov tratí s násypmi vysokými až 25 metrov a výkopmi hlbokými až 28 metrov. Vybudovanie viac ako 2000 mostov vrátane 64-metrového viaduktu Panval Nadi, najvyššieho v Ázii, ktorý sa klenie ponad 500 metrov širokú dolinu, a viac ako dva kilometre dlhého mosta ponad rieku Šaravati. Táto železnica preniká cez pohoria, aby bola trať čo najpriamejšia, vďaka 92 tunelom, z ktorých šesť je dlhších ako 3,2 kilometra. Jeden z týchto tunelov, 6,5 kilometra dlhý Karbudský tunel, je dodnes najdlhším tunelom v Indii.

Prudké dažde, zosuvy pôdy, zosúvajúce sa masy bahna, ako aj razenie tunelov do pevnej skaly, a čo je ešte náročnejšie, do ílovitej mäkkej pôdy, o ktorej sa hovorilo, že je ako zubná pasta, predstavovali nesmierne problémy. Všetky tieto prírodné prekážky bolo nutné prekonať skúsenosťami a stavebnou technikou. Už len zabezpečiť rôzne ventilačné systémy v tuneloch spolu s ďalšími bezpečnostnými opatreniami boli obrovskými úlohami. Bolo nutné získať pôdu od vyše 42 000 vlastníkov pôdy, čo bola kolosálna právna záležitosť.

Ale 26. januára 1998, po výstavbe trvajúcej iba sedem rokov — čo je pri takomto obrovskom projekte rekord —, bol vypravený prvý vlak Kónkánskej železnice. Trať z Bombaja do Mangalúru bola o 1127 kilometrov kratšia ako bývalá kľukatá cesta a čas jazdy vlakom sa skrátil o 26 hodín. Kónkánska železnica otvorila cestujúcim nový výhľad na nádhernú scenériu, turisti sa nadchýnali novými miestami, ktoré mohli preskúmať, a miliónom ľudí zlepšila ekonomickú situáciu.

[Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

BOMBAJ

Mangalúr

[Obrázok]

Viadukt Panval Nadi, najvyšší most v Ázii

[Prameň ilustrácie]

Dipankar Banerjee/​STSimages.com

[Rámček/obrázok na strane 16]

FAIRY QUEEN

Najstaršou pojazdnou parnou lokomotívou na svete je Fairy Queen. Zostrojila ju v roku 1855 technická firma Kitson, Thompson a Hewitson v Leedse v Anglicku a ťahala poštové vlaky zo stanice Háura pri Kalkate do Raniganj v Bengálsku. V roku 1909 bola vyradená z prevádzky a na veľkú radosť nadšencov železnice bola vystavená v Národnom železničnom múzeu v Naí Dillí. Pri oslavách 50. výročia nezávislosti Indie sa táto stará spoľahlivá lokomotíva vrátila z dôchodku. Od roku 1997 Fairy Queen Express odfukuje pri preprave turistov po 143 kilometrov dlhej trati z Dillí do Alwaru v Radžastane.

 [Rámček/obrázky na strane 17]

LUXUS A RÝCHLOSŤ — India to má!

LUXUS India má dlhovekú a bohatú minulosť. Exkluzívne železničné cesty ponúkajú pohodlný, no drahý pohľad do histórie. V roku 1982 bol uvedený do prevádzky Palace on Wheels ťahaný parnou lokomotívou. Luxusne zrenovované vozne, ktoré kedysi používali maharadžovia a vicekráli, si zachovali štýl svojho kráľovského dedičstva. Perleťovobiele vonkajšie obloženie z burmského teakového dreva, krištáľové lustre a žiarivý brokát vytvárajú veľkolepý dojem. Palácové kupé na spanie, jedálne, salónik a knižnica, vynikajúca medzinárodná kuchyňa a služby sprievodcov v livrejach cestujúcim dávajú pocit skutočného pohodlia.

V roku 1995 bol zostrojený nový Palace on Wheels, lebo sa trate zmenili na širokorozchodné a staré vozne už boli vyradené z prevádzky. Nový luxusný vlak The Royal Orient naďalej jazdí po tratiach s metrovým rozchodom v západných štátoch Gudžarát a Radžastan. Tieto vlaky jazdia hlavne v noci a cez deň si cestujúci prezerajú pamätihodnosti. Cestujúci prechádzajú veľkou Thárskou púšťou so starovekými pevnosťami, citadelami a chrámami. Môžete tu jazdiť na ťavách po dunách a vybrať sa na slonoch k povestnej Amberskej pevnosti. Neďaleko je Jaipur, Ružové mesto, s bohatou históriou a vychýrenými drahokamami a remeslami. Cesta zahŕňa vtáčie rezervácie, tigriu rezerváciu a domov posledných žijúcich levov plavých indických v divočine. Nenechajte si ujsť návštevu paláca pri jazere Udaipur a, samozrejme, Tāj Mahal! To všetko vyvoláva ešte väčšie vzrušenie zo železničného dobrodružstva.

RÝCHLOSŤ Indické vlaky nemôžu súperiť s rýchlovlakmi vo Francúzsku či v Japonsku. Ale na ďaleké cesty tu možno cestovať rýchlo a pohodlne 106 pármi superrýchlych intercity vlakov Indickej železnice. Vlaky Rádždhaní a Šatabdi jazdiace rýchlosťou takmer 160 kilometrov za hodinu sa v pohodlí a vo vybavení vyrovnajú lietadlám. Klimatizované vozne majú ležadlá alebo pohodlné lôžka. V týchto vychýrených vlakoch je v cestovnom zarátané aj jedlo a občerstvenie, posteľná bielizeň, pitná voda a zdravotnícka pomoc.

[Mapa]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Jaipur

Udaipur

[Obrázky]

Hawa Mahal, Jaipur

Tāj Mahal, Āgra

The Royal Orient

Vnútrajšok vlaku „Palace on Wheels“

[Prameň ilustrácie]

Hira Punjabi/​STSimages.com

[Mapa/obrázky na strane 13]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

NAÍ DILLÍ

[Obrázky]

Niektoré z hlavných železničných tratí

Parná lokomotíva, Zawar

Parná lokomotíva, Darjilingská himalájska železnica

Elektrická lokomotíva, Āgra

Elektrická lokomotíva, Bombaj

Dieselová lokomotíva, Haiderábád

Dieselová lokomotíva, Simla

[Prameň ilustrácie]

Mapa: © www.MapsofIndia.com

[Mapa/obrázok na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

BOMBAJ

[Obrázok]

Stanica Churchgate, Bombaj

[Prameň ilustrácie]

Sandeep Ruparel/​STSimages.com

[Mapa/obrázok na strane 15]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Nílagiri

[Obrázok]

Parná lokomotíva tlačí nílagirský „vláčik“ do strmého svahu

[Mapa/obrázky na strane 18]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Darjiling

[Obrázky]

Batasiaská slučka, kde sa trať mimoúrovňovo križuje

Pohľad na Kančendžongu od Batasiaskej slučky

[Prameň ilustrácií na strane 14]

Vlaky na stranách 2, 13, 15 v strede, 16–18: Reprodukované s dovolením Richarda Wallaceho