Policajná ochrana — nádeje a obavy

NA ZAČIATKU 19. storočia mnohí ľudia v Anglicku odmietali návrhy na vytvorenie profesionálneho, uniformovaného policajného zboru. Obávali sa, že ozbrojený zbor v rukách centrálnej vlády by mohol ohroziť ich slobodu. Niektorí sa báli, že sa to skončí pri systéme policajných špiónov podobných francúzskym za Josepha Fouchého. Napriek tomu boli nútení položiť si otázku: ‚Čo budeme robiť bez policajného zboru?‘

Londýn sa stal najväčším a najbohatším veľkomestom na svete; stúpala zločinnosť, ktorá ohrozovala obchodovanie. Ani dobrovoľní noční strážcovia, ani profesionálni chytači zlodejov, súkromne financovaná skupina Bow Street Runners, nedokázali ochrániť ľudí a ich majetok. Clive Emsley v knihe The English Police: A Political and Social History (Anglickí policajti: politická a spoločenská história) uvádza: „Zločinnosť a neporiadok sa stále viac považovali za javy, ktoré by v civilizovanej spoločnosti nemali existovať.“ Preto sa Londýnčania rozhodli pre profesionálny policajný zbor pod vedením sira Roberta Peela * a dúfali, že to tak bude najlepšie. V septembri 1829 začali na uliciach hliadkovať uniformovaní policajti Metropolitnej polície.

Polícia od začiatku svojej novodobej histórie vzbudzovala nádej i obavu — nádej, že poskytne bezpečie, a obavu, že svoju moc môže zneužiť.

Vzniká americká polícia

V Spojených štátoch bolo prvým mestom s profesionálnym policajným zborom mesto New York. S narastajúcim bohatstvom mesta narastala aj zločinnosť. V 30. rokoch 19. storočia si mohla každá rodina prečítať šokujúce príbehy o zločinoch, ktoré vychádzali v nových lacných novinách — „penny press“. Protesty verejnosti narastali, a tak v roku 1845 vznikol v New Yorku policajný zbor. Odvtedy boli Newyorčania a Londýnčania očarení policajtmi toho druhého zboru.

Podobne ako Angličania, aj Američania mali obavy z ozbrojeného zboru v rukách vlády. No tieto dva národy to vyriešili odlišne. Angličania sa rozhodli pre zbor džentlmenských policajtov v tmavomodrých uniformách s vysokými klobúkmi. Policajti boli vyzbrojení iba malým skrytým obuškom. Britskí „bobbies“ až do dnešného dňa nosia zbraň iba v naliehavých situáciách. Istá správa však uvádza, že „stále viac sa rozširuje pocit nevyhnutnosti... aby bol zbor britských policajtov plne ozbrojený, je to len otázka času“.

 V Spojených štátoch však obava, že vláda by mohla svoju moc zneužiť, viedla k prijatiu Druhého dodatku k Ústave Spojených štátov, ktorý zaručuje ľuďom právo vlastniť a nosiť strelné zbrane. Preto policajti chceli mať zbrane. Časom používanie zbraní viedlo k pouličným prestrelkám, ktoré sa stali charakteristickým znakom amerických policajtov a zlodejov, prinajmenšom v predstave verejnosti. Ďalší dôvod, ktorý ovplyvnil postoj Američanov k noseniu zbraní, bol, že prvý policajný zbor v Spojených štátoch vznikol vo svete veľmi odlišnom od londýnskeho. Keď sa obyvateľstvo New Yorku rozširovalo ako huby po daždi, začal tu vznikať chaos. Príliv tisícov prisťahovalcov, a to hlavne z Európy a neskôr, po vypuknutí občianskej vojny v rokoch 1861–1865, aj Afroameričanov, viedol k rasovému násiliu. Policajti sa domnievali, že je potrebné zaviesť tvrdšie metódy.

Preto ľudia často považovali policajtov za nutné zlo. No v nádeji, že sa dosiahne istá miera verejného poriadku a bezpečia, boli ochotní znášať ich príležitostné výstrelky. V niektorých častiach sveta sa však začal objavovať iný druh policajného zboru.

Obávaná polícia

Keď na začiatku 19. storočia začali vznikať novodobé policajné zbory, väčšina ľudí žila pod vládou európskych monarchií. Všeobecne boli policajné zbory v Európe organizované skôr na ochranu panovníkov ako ľudí. Zdá sa, že dokonca aj Briti, ktorým sa veľmi nepáčila predstava ozbrojenej polície na spôsob vojska na vlastnej pôde, nemali zábrany používať vojenskú políciu na udržanie kolónií v podriadenosti. Rob Mawby vo svojej knihe Policing Across the World (Práca policajtov po celom svete) uvádza: „Prípady policajnej brutality, korupcie, násilia, vrážd a zneužívania moci poznačili takmer každú dekádu koloniálnej policajnej histórie.“ Tá istá kniha po poukázaní na to, že v čase imperializmu práca policajtov poskytla aj určitý úžitok, dodáva, že vyvolala „na celom svete dojem, že práca policajtov je prejavom vládnej moci, a nie služby verejnosti“.

Despotické vlády v obave z revolúcií takmer vždy používali tajnú políciu na špionáž svojich občanov. Takáto polícia získavala informácie mučením a odstraňovala údajné podvratné živly, vraždila alebo zatýkala ich bez súdneho procesu. Nacisti mali Gestapo, Sovietsky zväz mal KGB a Východné Nemecko malo Stasi. Je zaujímavé, že Stasi zamestnávala 100 000 príslušníkov bezpečnosti a možno až pol milióna informátorov, ktorí dohliadali asi na 16 miliónov obyvateľov. Príslušníci odpočúvali telefónne hovory 24 hodín denne a robili záznamy o tretine všetkých obyvateľov. „Príslušníci Stasi nepoznali žiadne hranice a nemali kúska hanby,“ píše John Koehler v knihe Stasi. „Hromadne verbovali duchovných i vysokých oficiálnych predstaviteľov protestantských a katolíckych denominácií ako tajných informátorov. Cirkevné úrady a spovednice boli zamorené tajnými odpočúvacími zariadeniami.“

Obávaných policajtov však možno nájsť nielen v oblasti pôsobenia despotických vlád. Všade vo veľkomestách sú policajti obviňovaní z toho, že vyvolávajú zdesenie, keď používajú príliš agresívne metódy na zabezpečenie dodržiavania zákona, najmä ak sú ich cieľom menšiny. Istý spravodajský časopis v komentári k jednému veľmi medializovanému škandálu v Los Angeles uviedol, že tento škandál ukázal, že „zneužívanie moci medzi policajtmi dosiahlo novú úroveň nezákonnosti a dalo podnet na vznik nového výrazu: gangsterský policajt“.

Preto si vládni predstavitelia kladú otázku, čo môžu urobiť policajné orgány, aby zlepšili svoj imidž. Mnohé policajné zbory v snahe vyzdvihnúť svoju službu verejnosti sa usilujú zdôrazniť aspekty policajnej práce zamerané na verejnosť.

Nádej policajnej služby verejnosti

Tradičný japonský štýl policajnej služby verejnosti pritiahol záujem cudzincov. Japonská polícia tradične pracuje v malých obvodných oddeleniach, kde pôsobí asi desať policajtov pracujúcich na zmeny. Britský prednášateľ kriminológie a dlhodobý obyvateľ Japonska Frank Leishman hovorí: „Rozsah priateľskej služby,  ktorú poskytujú príslušníci kobanu, je povestná: poskytujú informácie o adresách na väčšinou nepomenovaných japonských uliciach; požičiavajú nájdené dáždniky bez majiteľa dochádzajúcim, ktorých zastihol dážď; pomáhajú opitým sararimen dostať sa do posledného vlaku domov a radia pri ‚problémoch občanov‘.“ Policajti, ktorí pracujú v obvodoch, sú faktorom, ktorý prispieva k závideniahodnej povesti Japonska, že má ulice, po ktorých môžete chodiť bez strachu.

Mohol by byť tento spôsob policajnej služby účinný aj na iných miestach? Niektorí z tých, čo študujú kriminológiu, sa z toho začínajú učiť. Súčasný pokrok v komunikačnej technike prispel k tomu, že policajti sú od ľudí, ktorým slúžia, vzdialení. Zdá sa, že v mnohých dnešných mestách prácu policajtov tvoria hlavne zákroky v naliehavých prípadoch. Niekedy to vyzerá tak, že pôvodný dôraz na prevenciu proti zločinnosti sa vytratil. V reakcii na túto tendenciu si opäť získava obľubu prevencia občanov.

Prevencia občanov

„Je skutočne účinná; redukuje zločinnosť,“ hovorí strážmajster Dewi o svojej práci vo Walese. „Prevencia občanov predstavuje motivovanie ľudí, aby dohliadali na vzájomnú bezpečnosť. Organizujeme stretnutia, aby sa susedia navzájom spoznali, vymenili si mená a telefónne čísla a dozvedeli sa, ako predchádzať zločinnosti. Páči sa mi tento projekt, lebo prinavracia do komunít pocit spolupatričnosti. Ľudia často ani nepoznajú svojich susedov. Táto metóda je účinná, lebo zvyšuje ostražitosť ľudí.“ Zlepšuje takisto vzťahy medzi políciou a verejnosťou.

Ďalšou iniciatívou je povzbudzovať policajtov, aby boli súcitnejší k obetiam zločinu. Významný holandský viktimológ Jan van Dijk napísal: „Policajtov treba učiť, že ich správanie k obetiam je také dôležité ako správanie lekárov k pacientom.“ Na mnohých miestach policajti ešte stále nepovažujú domáce násilie a znásilnenie za skutočné trestné činy. Ale Rob Mawby hovorí: „Prístup polície k domácemu násiliu a znásilneniu sa v posledných rokoch výrazne zlepšil. Napriek tomu ešte stále je tu priestor na značné zlepšenie.“ Zneužívanie moci policajtmi je ďalšou oblasťou, na náprave ktorej by mohol pracovať takmer každý zbor.

Obavy z policajnej korupcie

Domnelý pocit, že nás polícia chráni, sa niekedy zdá naivný, najmä vtedy, keď kolujú správy o policajnej korupcii. Takéto správy sa šíria od začiatku histórie polície. Kniha NYPD — A City and Its Police (Newyorská polícia — mesto a jeho polícia) v súvislosti s rokom 1855 opisuje „dojem mnohých Newyorčanov, že bolo stále ťažšie odlíšiť zločincov od policajtov“. Kniha Faces of Latin America (Tváre Latinskej Ameriky)  od Duncana Greena informuje, že o policajných zboroch „panuje presvedčenie, že sú presiaknuté korupciou, nekompetentné a porušujú ľudské práva“. Riaditeľ personálneho oddelenia štrnásťtisícového latinsko-amerického policajného zboru povedal: „Čo môžete čakať od policajta, keď mesačne nezarobí ani [100 amerických dolárov]? Ak mu niekto ponúkne úplatok, čo asi urobí?“

Nakoľko vážnym problémom je korupcia? Odpoveď závisí od toho, koho sa na to opýtate. Policajt zo Severnej Ameriky, ktorý veľa rokov slúžil v hliadke vo veľkomeste so 100 000 obyvateľmi, odpovedá: „Určite je tu isté percento nečestných policajtov, ale väčšina policajtov je čestná. Ja to rozhodne vidím takto.“  Na druhej strane vyšetrovateľ kriminálnej polície s 26-ročnými skúsenosťami z inej krajiny odpovedá: „Myslím si, že korupcia je všade. Čestnosť medzi policajtmi je zriedkavá. Ak policajt prehľadáva vykradnutý dom a nájde peniaze, pravdepodobne si ich vezme. Ak získa späť ukradnuté cennosti, časť z nich si nechá pre seba.“ Prečo niektorí policajti podliehajú korupcii?

Niektorí začínajú so vznešenými zásadami, ale neskôr podľahnú vplyvu skorumpovaných kolegov a podradným normám podsvetia, s ktorým sú v kontakte. Kniha What Cops Know (Čo policajti vedia) cituje chicagského policajta slúžiaceho v hliadke, ktorý povedal: „Medzi policajtmi a ich skúsenosťami so zlom je bezprostredná súvislosť. Stoja uprostred zla. Dotýkajú sa ho... ochutnávajú ho... ovoniavajú ho... počúvajú ho... musia si s ním poradiť.“ Kontakt s mravnou skazenosťou môže ľahko vyvolať negatívny účinok.

Hoci polícia poskytuje neoceniteľné služby, ani zďaleka nie je ideálna. Môžeme dúfať v niečo lepšie?

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázky na stranách 8, 9]

„Či nie sú britskí ‚bobbies‘ úžasní?“

Briti boli medzi prvými, kto si mohol dovoliť luxus mať profesionálny policajný zbor. Chceli, aby ich spoločnosť bola dobre organizovaná — ako ich účinný dostavníkový systém, ktorý fungoval veľmi presne. V roku 1829 minister vnútra sir Robert (Bobby) Peel presvedčil parlament, aby schválil Londýnsku metropolitnú políciu s ústredím v Scotland Yarde. Spočiatku nepopulárni „bobbies“ zasahujúci proti opilstvu a pouličným hazardným hrám sa po čase stali obľúbencami obyvateľov.

V roku 1851 Londýn hrdo pozval svet na Veľkú výstavu obdivovať úspechy britského priemyslu. Hostí prekvapilo, že na uliciach bol poriadok a neboli tam žiadni opilci, prostitútky ani tuláci. Zdatní policajti usmerňovali davy ľudí, pomáhali návštevníkom s batožinou, pomáhali ľuďom prechádzať cez cestu a dokonca odprevádzali staršie dámy k taxíkom. Nie div, že Briti, ako aj cudzinci hovorili: „Či nie sú britskí ‚bobbies‘ úžasní?“

Zdalo sa, že policajti sú takí účinní v prevencii zločinnosti, že nadstrážmajster Chester v roku 1873 si už predstavoval čas, keď profesionálna zločinnosť bude odstránená! Policajti začali tiež organizovať sanitnú a hasičskú službu. Vytvárali charity, ktoré poskytovali chudobným topánky a oblečenie. Niektorí organizovali kluby pre chlapcov, výlety a prázdninové domovy.

Samozrejme, noví policajti mali disciplinárne problémy s korupciou a brutalitou. Ale väčšina sa pýšila tým, že udržiava poriadok s minimálnym použitím sily. V roku 1853 policajti vo Wigane v Lancashire museli zasahovať pri výtržnostiach štrajkujúcich baníkov. Odvážny seržant, ktorý velil iba desiatim mužom, nezlomne odmietal použiť strelné zbrane majiteľa bane. Postoj, ktorý zavládol, ilustruje list, ktorý dostal Hector Macleod v roku 1886, keď nasledoval svojho otca v povolaní policajta. Podľa citátu v The English Police napísal: „Ak si drsný, strácaš podporu verejnosti... na prvé miesto dávam verejnosť, lebo som služobníkom ľudí žijúcich v obvode, do ktorého som pridelený, a je mojou povinnosťou vyhovieť jej, ako aj môjmu veliteľovi.“

Hayden, inšpektor Metropolitnej polície vo výslužbe, hovorí: „Vždy nás učili, aby sme konali so sebaovládaním, lebo úspešná policajná služba potrebuje podporu verejnosti. Náš krátky drevený obušok bol úplne poslednou možnosťou, ktorú väčšina policajtov počas celej svojej aktívnej činnosti nepoužila.“ K pozitívnej povesti britských „bobbies“ prispel aj obľúbený televízny seriál Dixon of Dock Green, ktorý televízia vysielala 21 rokov. Bol to seriál o čestnom strážmajstrovi, ktorý vo svojom obvode poznal všetkých ľudí. To pravdepodobne podnecovalo policajtov, aby žili podľa tohto vzoru, ale určite v Británii vyvolal aj lásku k policajtom.

V 60. rokoch 20. storočia sa postoj v Británii zmenil a tradícia národnej hrdosti ustúpila tradícii spochybňovania autority. Napriek snahe policajtov získať si podporu verejnosti programom prevencie občanov, správy v 70. rokoch 20. storočia o korupcii a rasizme v radoch policajtov poznačili ich povesť. Nedávno, po niekoľkých obvineniach z rasizmu a falšovania dôkazov na dosiahnutie usvedčenia, policajti podnikli ďalšie úprimné snahy o zlepšenie a výsledky ukazujú, že obdiv k britským „bobbies“ ešte úplne nevymizol.

[Prameň ilustrácie]

Fotografia hore: http://www.constabulary.com

 [Rámček/obrázok na strane 10]

Zázrak v New Yorku?

Keď policajti vyvíjajú výnimočné úsilie, môžu sa tým dosiahnuť pozoruhodné výsledky. New York bol dlho považovaný za jedno z najnebezpečnejších miest na svete a na konci 80. rokov 20. storočia sa zdalo, že demoralizovaný policajný zbor stratil nad zločinnosťou kontrolu. Ekonomický tlak prinútil mestskú samosprávu zmraziť policajtom platy a zredukovať pracovné sily. Prišli drogoví díleri a s nimi hrozná vlna násilia. Obyvatelia žijúci v centre mesta chodievali spať pri zvuku výstrelov. V roku 1991 tu boli veľké rasové nepokoje a samotní policajti zorganizovali hlučný protest na vyjadrenie svojich sťažností.

Nový policajný riaditeľ sa však začal zaujímať o to, ako motivovať policajtov. Pravidelne sa s nimi stretával, aby obvod po obvode analyzovali, aké stratégie použijú. James Lardner a Thomas Reppetto v knihe NYPD uvádzajú: „Šéf detektívov alebo riaditeľ Drogového úradu boli ľuďmi, o ktorých velitelia obvodov čítali v novinách, ale málokedy sa s nimi stretli. Teraz všetci spolu zasadali bez prestávky celé hodiny.“ Počet trestných činov začal prudko klesať. Počet vrážd údajne postupne klesol z takmer 2000 v roku 1993 na 633 v roku 1998 — čo bol najnižší počet za 35 rokov. Newyorčania začali hovoriť o zázraku. Počet nahlásených trestných činov klesol za posledných osem rokov o 64 percent.

Ako dosiahli toto zlepšenie? Noviny The New York Times z 1. januára 2002 naznačili, že kľúčom k úspechu bol Compstat, „systém sledovania zločinnosti, pri ktorom sa obvod po obvode každý týždeň skúmajú štatistiky, aby sa zistili problémy a zasiahlo sa hneď, ako sa vynoria“. Bývalý policajný komisár Bernard Kerik povedal: „Pozorovali sme, kde dochádza k trestným činom, prečo k nim dochádza, a potom sme sa na tieto oblasti zamerali tým, že sme tam presunuli [policajné] oddiely a prostriedky. Tak sme zredukovali zločinnosť.“

[Obrázok na strane 7]

Typické japonské policajné oddelenie

[Obrázok na strane 7]

Dopravní policajti v Hongkongu

[Obrázok na stranách 8, 9]

Policajná prevencia pred futbalovým zápasom v Anglicku

[Obrázok na strane 9]

K povinnostiam policajtov patrí pomáhať obetiam nehôd