Národy sa doteraz nepoučili

„Keby sa ľudia dokázali poučiť z histórie, koľkému by nás len mohla naučiť! Ale vášeň a spolky nám zaslepujú zrak a osvietenie, ktoré prináša skúsenosť, je ako lampa na korme osvetľujúca iba vlny za nami!“ — Samuel Taylor Coleridge.

SÚHLASÍTE s anglickým básnikom Samuelom Coleridgeom? Je možné, aby sme boli takí zaslepení vášnivým konaním v záujme nejakej veci, že opakujeme tragické chyby minulých generácií?

Križiacke výpravy

Uvažujme napríklad o veciach, ktoré ľudia robili počas križiackych výprav. V roku 1095 n. l. pápež Urban II. vyzval „kresťanov“, aby zobrali moslimom Svätú zem. Králi, baróni, rytieri aj prostý ľud vo všetkých národoch, ktoré boli pod vplyvom Urbana II., reagovali na jeho výzvu. Podľa jedného stredovekého historika „sotva [sa našli] nejakí ľudia, ktorí žili podľa Kristovho zákona“ a ktorí by sa nenáhlili podporiť túto vec.

Historička Zoé Oldenbourgová uvádza, že väčšina križiakov bola „úplne presvedčená, že keď sa stali križiakmi, nastúpili priamo do služby Bohu“. Hovorí, že sa sami považovali za „ničiacich anjelov, ktorí sa vrhajú na deti Diabla“. Verili tiež, že „všetci tí, ktorí zomrú, získajú v nebi korunu mučeníkov,“ hovorí spisovateľ Brian Moynahan.

Križiaci si zrejme neuvedomovali, že ich nepriateľ verí niečomu podobnému. Historik J. M. Roberts v knihe Shorter History of the World (Stručnejšie dejiny sveta) píše, že aj islamskí bojovníci išli do boja s presvedčením, že bojujú za Boha a že „po smrti v boji proti neveriacim bude nasledovať vstup do raja“ v nebi.

Ľudí na oboch stranách učili, že ich vojna je spravodlivá — schválená a požehnaná Bohom. Náboženskí a politickí vodcovia živili vo svojich poddaných takéto presvedčenie a rozdúchavali plamene ich emócií. A obe strany páchali strašné zverstvá.

Akí ľudia to boli?

Čo to boli za ľudia, ktorí páchali tieto hrozné veci? Väčšinou to boli obyčajní ľudia — nie veľmi odlišní od dnešných. Nepochybne mnohí z nich boli zapálení ideálmi a túžbou odčiniť krivdy, ktoré v tej dobe vo svete videli. Zdá sa, že ovládaní emóciami, nevnímali skutočnosť, že ich boj za „spravodlivosť“ neprináša nič iné ako nespravodlivosť, bolesť a utrpenie státisícom nevinných mužov, žien  a detí, ktoré nemali možnosť dostať sa z miesta konfliktu.

Vari to nie je obraz, ktorý sa opakoval v priebehu celých dejín? Či charizmatickí vodcovia opakovane nepodnecovali nespočetné milióny ľudí — ktorí by bežne ani neuvažovali o takom správaní — ku krutým a barbarským vojnám proti svojim náboženským a politickým protivníkom? Vodcovia na oboch stranách volali do zbrane a tvrdili, že Boh je na ich strane, čím ospravedlňovali násilné potláčanie politickej a náboženskej opozície. Patrilo to k zaužívanému modelu, ktorý slúžil mnohé stáročia záujmom tyranov. Moynahan hovorí, že to bolo normou, ktorá „slúžila pôvodcom holokaustu a páchateľom novodobých etnických čistiek práve tak, ako viedla k spusteniu prvej križiackej výpravy“.

Možno si poviete: ‚Rozumní ľudia v dnešnej dobe by už predsa nedovolili, aby s nimi niekto takto manipuloval. Nie sme azda oveľa civilizovanejší?‘ Malo by to tak byť. Ale naozaj sme sa poučili z histórie? Môže niekto úprimne povedať, že áno, keď sa zamyslí nad udalosťami, ktoré sa odohrali za posledných sto rokov?

Prvá svetová vojna

Vzor daný križiackymi výpravami sa opakoval napríklad počas prvej svetovej vojny. „Jedným z paradoxov roku 1914,“ hovorí Roberts, „je to, že, ako sa zdá, v každej krajine obrovské množstvo ľudí, príslušníkov všetkých politických strán, ľudí všetkých vyznaní a akéhokoľvek pôvodu, prekvapujúco ochotne a s radosťou išlo do vojny.“

Prečo obrovské množstvo obyčajných ľudí išlo ‚ochotne a s radosťou do vojny‘? Pretože ich hodnoty a názory boli formované ideológiami tej doby, podobne ako u tých, ktorí tak ochotne išli do vojny pred nimi. I keď niektorí mohli byť podnietení zásadami slobody a spravodlivosti, niet pochýb, že mnohí boli podnecovaní arogantným presvedčením, že ich národ je nadradený nad iné národy, a preto si zaslúži, aby nad nimi vládol.

Boli vedení k presvedčeniu, že vojna je nutnou súčasťou prirodzeného usporiadania vecí — niečo ako „biologická nevyhnutnosť“. „Sociálny darvinizmus,“ ako uvádza spisovateľ Phil Williams, napríklad podporuje myšlienku, že vojna je legitímny prostriedok na „odstránenie tých druhov, ktoré nie sú hodné prežitia“.

Samozrejme, každý si myslel, že bojuje za správnu vec. A výsledok? Historik a spisovateľ Martin Gilbert hovorí, že počas prvej svetovej vojny „vlády aktívne podnecovali k rasizmu, vlastenectvu a udatnosti v boji“ — a ľudia ich slepo poslúchali. Ekonóm John Kenneth Galbraith vyrastal počas tejto vojny na kanadskom vidieku. Povedal, že všetci ľudia v jeho okolí hovorili o „konflikte v Európe ako o jednoznačnej hlúposti“. Hovorili, že „inteligentní ľudia... by také šialenstvo nepodporili“. Ale opäť ho podporili. A s akými následkami? Medzi viac ako deviatimi miliónmi vojakov, ktorí zahynuli na oboch stranách v ohavnej vojne, ktorá sa začala  nazývať prvou svetovou vojnou, bolo asi 60 000 Kanaďanov.

Ľudia sa nepoučili

V priebehu ďalších dvoch desaťročí sa so vzostupom fašizmu a nacizmu začal opäť prejavovať rovnaký duch. Fašisti začali používať „tradičné nástroje propagandy — symboly a mýty, aby vyburcovali emócie ľudí,“ píše Hugh Purcell. Zvlášť mocným nástrojom, ktorý použili, bola účinná zmes náboženstva a politiky — modlitby o Božie požehnanie pre svoje vojská.

Adolf Hitler bol „majstrom davovej psychózy, ako aj brilantným rečníkom“. Dick Geary v knihe Hitler and Nazism (Hitler a nacizmus) píše, že Hitler rovnako ako mnoho demagógov v minulosti bol presvedčený o tom, že ‚masy neovláda rozum, ale emócie‘. Ťažil z tejto ľudskej slabosti a dômyselne využil prastarú techniku zamerania ľudskej nenávisti proti spoločnému nepriateľovi — napríklad keď „obrátil strach a hnev Nemcov proti Židom,“ uvádza Purcell. Hitler hanobil Židov a hovoril, že ‚Žid je skazou nemeckého národa‘.

Je hrozné, že počas tejto éry boli milióny zdanlivo slušných ľudí tak ľahko podnietené k masovému vraždeniu. „Ako je možné, že obyvatelia údajne civilizovanej krajiny nielenže tolerovali strašné barbarstvo nacistického štátu, ale sa doň dokonca zapojili?“ pýta sa Geary. A bola to nielen „civilizovaná“ krajina, ale údajne aj kresťanská! Títo ľudia boli do toho zatiahnutí preto, lebo uprednostnili filozofie a plány ľudí pred učením Ježiša Krista. A koľko úprimných idealistov, mužov i žien, bolo odvtedy podnietených k páchaniu strašných zverstiev!

„Skúsenosť a história učia,“ hovorí nemecký filozof Georg Hegel, „že národy a vlády sa z minulosti buď nikdy nič neponaučili, alebo nekonali na základe poučenia, ktoré možno aj načerpali.“ Mnohí sa azda nestotožňujú s Hegelovou životnou filozofiou, ale s týmto výrokom len málokto nebude súhlasiť. Žiaľ, zdá sa, že ľudia majú vážny problém poučiť sa z histórie. Ale musí to platiť aj o vás?

Jedno jasné poučenie, ktoré si treba odniesť, je rozhodne toto: Ak sa nemajú opakovať tragédie minulých generácií, potrebujeme niečo oveľa spoľahlivejšie, než sú pochybné ľudské filozofie. Ale ak nemá byť naše myslenie vedené ľudskou filozofiou, tak čím teda? Viac ako tisíc rokov pred križiackymi výpravami učeníci Ježiša Krista ukázali, aký by mal byť skutočný kresťanský — a jediný rozumný — spôsob života. Preskúmajme, čo urobili, aby sa nenechali vtiahnuť do vtedajších krvavých konfliktov. Je však pravdepodobné, že sa z toho dnešné národy poučia a vyhnú sa konfliktom? A odhliadnuc od toho, čo robia národy, ako Boh skoncuje so všetkým ľudským utrpením?

[Obrázky na strane 6]

Ľudské konflikty sa vyznačujú krutosťou a utrpením

 [Obrázky na strane 7]

Hore: Utečenci v oblasti spustošenej vojnou

Ako sa do takých neopísateľne násilných skutkov mohli zapojiť údajne civilizovaní ľudia?

[Pramene ilustrácií]

Rwandskí utečenci: UN PHOTO 186788/​J. Isaac; zrútenie budov Svetového obchodného centra: AP Photo/​Amy Sancetta