Navigácia podľa hviezd

OD DOPISOVATEĽA PREBUĎTE SA! NA HAVAJI

MOREPLAVCI z Polynézie sa už stáročia predtým, ako sa Krištof Kolumbus preplavil cez Atlantický oceán, plavili tisícky kilometrov po Tichom oceáne v drevených kanoe a navigovali ich pomedzi ostrovy Polynézskeho trojuholníka. Ako starovekí Polynézania objavili početné skupiny ostrovov, ktoré sa nachádzajú uprostred tejto obrovskej oblasti? Narazili na tieto ostrovy iba náhodou?

Ak aj mali Polynézania v hlave presný plán svojej cesty, ako dokázali navigovať kanoe bez lodných máp, magnetických kompasov alebo iných prístrojov, ktoré používali moreplavci zo Západu?

Odpoveď na tieto otázky odhaľuje vynaliezavosť Polynézanov, pokiaľ ide o metódy navigácie, ale prehlbuje aj naše ocenenie pre poriadok a usporiadanie nášho sveta a vesmíru.

Dve rané teórie

Nie všetci vedci a učenci ochotne prijímajú predstavu, že Polynézania dokázali cieľavedome navigovať kanoe z ostrova na ostrov. Podľa teórie nórskeho bádateľa Thora Heyerdahla Polynézania pochádzali z Južnej Ameriky a na Tichomorské ostrovy sa dostali, keď sa nechali unášať prevládajúcimi oceánskymi prúdmi a vetrami.

Na otestovanie tejto teórie Heyerdahl s posádkou piatich Škandinávcov vyplávali zo západného pobrežia Peru na plti vyrobenej z balzového dreva. Plavili sa Tichým oceánom, až kým ich plť nezačali unášať prúdy smerujúce na západ. Po 101 dňoch a 7000 kilometroch Heyerdahl so svojou posádkou pristáli na atole Raroia v súostroví Tuamotu. Heyerdahl takto dramaticky predviedol možnosť, že Polynézania sa z Južnej Ameriky dostali tak, že sa nechali unášať prevládajúcimi oceánskymi prúdmi. Ale nie všetci učenci sa dali presvedčiť Heyerdahlovým predvedením.

Jedným zo skeptikov bol Andrew Sharp, historik z Nového Zélandu. V knihe Ancient Voyagers in Polynesia (Starovekí moreplavci v Polynézii), ktorú napísal v roku 1963, uviedol mnoho archeologických a lingvistických objavov ako dôkaz na podporu tradičnejšieho postoja historikov a odborníkov, že Polynézania pôvodne prišli zo západu. Ale ani on nebral do úvahy žiaden názor, ktorý uznával Polynézanov za skúsených moreplavcov.

Hoci Sharp pripustil možnosť, že títo moreplavci sa dokázali orientovať pri krátkych plavbách, tvrdil, že pri plavbe dlhšej ako 500 kilometrov Polynézania v žiadnom prípade nemali jasnú predstavu o tom, kam smerujú. Domnieval sa, že všetky ostrovy, na ktoré natrafili pri dlhších cestách, objavili čisto náhodou.

 Experimentálne plavby

Dr. David Lewis z Nového Zélandu, presvedčený, že Heyerdahl a Sharp nevzdali dostatočnú úctu starovekým Polynézanom ako moreplavcom a objaviteľom, sa rozhodol podať presvedčivý dôkaz o spoľahlivosti starovekých navigačných metód. V roku 1965 sa na modernom katamaráne úspešne preplavil z Tahiti na Nový Zéland, čo bolo okolo 3000 kilometrov — a to bez použitia kompasu; navigoval sa iba podľa hviezd, Slnka a vlnenia morskej vody! Táto Lewisova plavba vyvolala záujem o tradičné navigačné postupy a staroveké migračné trasy. Jedným z tých, ktorí si všimli tento úspech, bol Ben Finney.

Pán Finney, profesor antropológie na University of Hawaii, roky študuje dizajn a stavbu starovekých polynézskych kanoe. Spolu so svojimi kolegami z Polynesian Voyaging Society vyrobili 20-metrové kanoe s dvojitým trupom, ktoré pomenovali Hokule‛a, čo po havajsky znamená „hviezda radosti“. Hoci namiesto tradičných materiálov, ako je akáciové drevo, použili syntetické materiály, toto plavidlo naprojektovali tak, aby napodobnili stavbu, vzhľad i výkon starovekého kanoe.

Hokule‛a sa vydala na svoju prvú plavbu 1. mája 1976, keď vyplávala z havajského ostrova Maui a smerovala na Tahiti. Keďže polynézske určovanie smeru plavby a navigácie podľa hviezd zaniklo, odborníka na navigáciu museli hľadať mimo Havajských ostrovov. Vybrali skúseného navigátora Maua Piailugiho z Mikronézie, aby riadil Hokule‛a na jej prvej plavbe. Hokule‛a potrebovala 31 dní na dokončenie niekoľko tisíc kilometrov dlhej plavby na Tahiti.

Táto úspešná plavba iniciovala oživenie kultúry v celej Polynézii a obnovila záujem o starovekú navigáciu a o výrobu kanoe. V nasledujúcich rokoch sa podobné plavby podnikli medzi ďalšími ostrovmi v Polynézskom trojuholníku, a to medzi ostrovmi Havaj, Nový Zéland (známy aj ako Aotearoa), Rarotonga (v súostroví Cookových ostrovov) a Veľkonočný ostrov (známy aj ako Rapa Nui). Mnohé z týchto plavieb riadil Nainoa Thompson, navigátor havajského pôvodu, ktorý sa učil u Piailuga.

Staroveké metódy navigácie

Ako mohli Polynézania bez prístrojov úspešne navigovať svoje plavidlá tisícky kilometrov? Podľa Dennisa Kawaharada z Polynesian Voyaging Society hlavným vodidlom bolo slnko. Presné body, kde vychádza a zapadá, predstavujú smerodajné ukazovatele počas dňa. V noci navigátor riadi kanoe podľa bodov východu a západu hviezd.

Dokonca aj keď v smere plavby kanoe nevychádza ani nezapadá žiadna hviezda, ako orientačné body možno použiť iné hviezdy na oblohe. Okrem hviezd navigátori používajú ako ďalšie pomôcky na udržanie kurzu aj mesiac a päť viditeľných planét.

Napoludnie a za zamračených nocí, keď hviezdy nie je vidieť, navigátor môže riadiť kanoe pomocou vetra a vlnenia morskej vody (vo vzťahu k bodom východu a západu slnka). Podľa Kawaharadu „vlnenie morskej vody tvoria vlny, ktoré sa šíria za veternými systémami alebo búrkami, ktoré ich vytvorili, alebo vlny zostávajúce po ustatí búrky“.

Vzory vlnenia morskej vody sú preto spoľahlivejšími orientačnými ukazovateľmi ako vlny, ktoré vznikli pôsobením premenlivých miestnych vetrov. Keďže oceán sa vlní symetricky, navigátor môže riadiť kanoe, aby plávalo žiadaným smerom. Fyzický pohyb kanoe pri plavbe súbežne v smere vlnenia morskej vody alebo proti nemu ukazuje navigátorovi, či ide jeho plavidlo správnym smerom.

Dôkazy naznačujú, že starovekí Polynézania dokázali využívať nebeské telesá a prírodné živly na premyslenú navigáciu svojich kanoe pri plavbách dlhých tisícky kilometrov. Ale nech boli akokoľvek dômyselní, žiadna z ich metód by nebola účinná, keby neexistovali vzory ukazovateľov, ktoré Polynézania používali, napríklad body východu a západu hviezd.

 Pred viac ako 2700 rokmi prorok Izaiáš pripísal zásluhu za poriadok, ktorý vidno na oblohe, Vznešenému Stvoriteľovi, Jehovovi Bohu, keď napísal: „Zodvihnite vysoko oči a hľaďte. Kto stvoril tieto veci? Je to Ten, ktorý vyvádza ich vojsko podľa počtu, všetky ich dokonca nazýva podľa mena. Pre hojnosť dynamickej energie a pretože je aj silný v moci, ani jedna z nich nechýba.“ — Izaiáš 40:26; Žalm 19:1.

Žalmista bol tiež inšpirovaný napísať, že Boh „sčítava počet hviezd; všetky ich nazýva ich menami“. (Žalm 147:4) Polynézania si všímali usporiadanie hviezd na oblohe nad sebou a dokázali to zužitkovať pri vedení rozsiahlych objavných plavieb po Tichom oceáne. Nepotvrdzuje to myšlienku, že náš vesmír je výtvorom Stvoriteľa, ktorý oplýva vysokou inteligenciou a zmyslom pre poriadok?

[Mapa/obrázky na strane 23]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Fidži

POLYNÉZSKY TROJUHOLNÍK

Havaj

Samoa

Tonga

Nový Zéland

Cookove ostrovy

Tahiti

Markézy

Súostrovie Tuamotu

Tubuai

Veľkonočný ostrov

[Obrázok]

Pri výrobe kanoe „Hawai‘iloa“ s dvojitým trupom v roku 1993 sa použilo väčšie množstvo tradičných materiálov ako pri jeho sesterskej lodi „Hokule‘a“

[Prameň ilustrácií]

Hawai’iloa na stranách 21 a 23: © Monte Costa